Vianoce roka 2000 su nenavratne za nami a o vianocnom stromceku sa pred nimi popisalo dost. Na Slovensku sa od pohanskych cias zachoval zvyk svatit Vianoce pod zelenou haluzkou z ceciny. Cele stromceky sa zacali ozdobovat az po prvej svetovej vojne. Ale kazdy zivy stromcek je sucastou nasej krasnej, no ohrozenej a nicenej prirody. Je sucastou lesa a o lesy sa starali aj dve osobnosti, ktorych vyrocia umrtia si v januari pripominame.

Prvym z nich je inzinier Pavel Korpel, badatel v lesnickej historii, ktory uzko spolupracoval s Lesnickym a drevarskym muzeom. Narodil sa v Brezne 7. februara 1904. Ako nadany chlapec studoval na Gymnaziu v Banskej Bystrici a neskor na Vysokej skole lesnickej v Brne, ktoru skoncil v roku 1928. Presiel roznymi odvetviami odbornej cinnosti. Najprv pracoval ako zmluvny uradnik v lesnom oddeleni mesta Bratislavy a v katastralnych meracskych uradoch v Tornali a v Galante. Potom posobil v riaditelstve Statnych lesov v Banskej Bystrici, v Lesnej sprave v Starych Horach, v ustrednych uradoch lesnej spravy v Bratislave a vo Zvolene, v lesnych zavodoch vo Viglasi, Krivani a v Banskej Bystrici. Najviac rokov (1956 -1964) venoval praci v Lesoprojekte - ustave pre hospodarsku upravu lesov vo Zvolene pri historickom prieskume v typologickom oddeleni. Venoval sa badaniu na zaklade starych cudzojazycnych materialov - listin a tu vypracoval k decenalnym planom hospodarskej upravy lesov mnohych Lesnych zavodov obsiahle elaboraty (B. Stiavnica, Krupina, Krivan, B. Bystrica, Predajna, Stralusice, Smolnicka Huta). V roku 1943 vydal v Bratislave Lensicky adresar, uverejnil studiu Vyvoj majetkopravnych pomerov, zakoniteho spravovania a organizovania lesneho hospodarstva na Slovensku (1961), spolupracoval na vydani terezianskeho lesneho poriadku Poradek hor (1959), napisal monografiu Jedla na Slovensku (1960), serialy Uhorske lesnicke listiny a Lesnicke a drevarske pisomnosti (1960 - 64). V rukopise zanechal obsiahlu monografiu o vyvoji lesov na strednom Pohroni.

Ing. Korpel patril k najzaujimavejsim novodobym badatelom v dejinach lesnictva. Zasluzil sa o objavenie a spracovanie mnohych lesnickych archivnych dokumentov. Aj ako chory dochodca bol stale pracovne aktivny a jeho dielo je vyznacnym prinosom pre dejiny nasho lesnictva. Zomrel vo Zvolene 11. januara 1966 vo veku sestdesiatdva rokov.

Pouzita literatura: Nekrolog J. Urgelu, in: Slovnik prac LDM 4, 1966, s. 203-204.

...

Druhou osobnostou, ktorej celozivotne usilie sa viaze k ochrane a rozvoju nasich lesov je lesnicky riaditel Jozef Dekret - Matejovie, rodak z Cierneho Balogu - Dobroce. Bol synom drevorubaca a uz ako maleho chlapca ho zaujalo lesnicke povolanie. Ked skoncil humanitnu skolu v Brezne, vypomahal ako praktikant v urade komorskeho lesmajstra v Banskej Bystrici. Po troch rokoch sa vratil do Dobroce, kde pracoval ako lesny poziarny dozorca a dohliadac pri spracovani dreva. Potom bol pomocnym horarom v Boci, Tisovci a v Brezne. V roku 1802 sa ozenil s Katarinou Haberlovou, nevlastnou dcerou hutnickeho spravcu Wencela z Michalovej. Zacas posobil ako lesny v Polhore. Potom sa vratil do Banskej Bystrice, kde ho v roku 1807 vymenovali za nadlesneho. V tom istom case sa stal aj lesnym pojazdnym v Brezne, kde ako zodpovedny lesny hospodar posobil sedem rokov. Jeho hlavnou iniciativou bolo usporiadanie pozemkovej drzby a umela obnova porastov. Riesil aj otazky umiestnovania tazieb, racionalnejsie vyuzivanie drevnej hmoty a dopravu dreva. V roku 1825 zaviedol pilu stinok. Odporcovia pokroku (grof Breszler a ini aristokrati) mu sposobovali znacne tazkosti. Jeho pisomne obrany su svedectvom moralnej sily a vysokej odbornosti. Zomrel na zapal pluc v Banskej Bystrici 18. januara 1841.

Jeho osudy beletristicky spracoval Jozef Horak v knizke Horou piesen sumi (1954) a neskor v prepracovanej verzii Volanie lesa (1985). V Brezne nam ho pripomina pamatna tabula na budove piaristickeho klastora (dnes okresny urad).

A. Prepletana

Sused Berczenyi bol velmi zhovorcivy clovek. Po viac ako styridsiatich rokoch na strednom Slovensku nedokazal zvladnut jazyk nasho naroda, aj ked za Slovenskeho statu, zrejme ciste z bezpecnostnych dovodov, sa hlasil k statotvornej narodnosti. Nijak mu to nebranilo tykat jedinemu a vazenemu lekarovi nasho mesta a zaroven onikat vlastnej kravicke. Za zasluhu mu treba pripisat, ze do smrti nepouzil jedine oplzle slovo, majuc dostatocne bohatu zasobu slov v rodnom jazyku. Ako chlapec som dost od neho pochytil, ale kedze pre vacsinu nim pouzitych vyrazov dodnes neviem ich slovensky veterinarny ci fyziologicky ekvivalent, na verejnosti ich nepouzivam.

Ako som uz povedal, bol to clovek zhovorcivy. Jakziv sa vsak neprihovoril cloveku, ktory mu kedysi v dobrom opravil nespravne pouzity gramaticky tvar, alebo nedajboze, co len naznakom, pripomenul, ze slovencina ma aj rody.

Nase zahrady susedili. Kym on pestoval krmnu repu - po nasom burgynu - pre kravu a zemiaky pre svinu, my hlavne zeleninu a ribezle na vino. A prave tie ribezle sa stali zdrojom vazneho susedskeho napatia.

Neviem, ci poznate vyrobu ovocnych vin v domacnosti. Pravi vinari ich neuznavaju a dali im spolocne meno "kviciak". Zrejme tento postoj je dany ich starovekou hrdostou, lebo domaci vyrobcovia ovocnych vin su v porovnani s nimi trochari. Ich produkcia sa meria desiatkami litrov na rozdiel od hektolitrov ziskanych z vinica. Amaterska vyroba vin ma aj vedlajsi produkt kal, zvany spodok, ktory producenti, nemajuci aspon primitivne destilacne zariadenie, musia vylievat do kanala.

Jedneho roku bohateho na ribezle sa nam urodilo niekolko vedar tohto kalu a kedze sme ho nevedeli zuzitkovat, doslo k rozhodnutiu, ze sa odnesie do susedov v prospech uz koncom septembra statnej osipanej. Poslali ma teda tam, s dvoma nie celkom plnymi vedrami, aby som si ich obsah nerozcrpkal po nohach, s prikazom vedra doniest naspat. Vosiel som do pitvora a ohlasil sa slusnym pozdravom. Nikto vsak neodpovedal. Nazrel som do kuchyne i mastale, ale ani stareho pana ani jeho cipernu zenu som nenasiel. Vedra som vsak musel doniest domov, a tak ja, neznajuc vypocet obsahu alkoholu v krvi, naserviroval som cely ich obsah ako jednorazovu davku do valova susedovej svine. Ked som doniesol vedra domov, opytal sa ma otec: "Co povedal Bela baci?" Dostal pravdivu odpoved: "Nic." A tak sa na celu vec do podvecera zabudlo, kym neprisla suseda lamentujuc, ze im svina zdochyna a co oni budu jest cez zimu, ked je taka doba, ze u masiara su len vylizane haky. Moja mama, aby ju potesila, prisla s dobrou radou: "Zavolajte zverolekara. Mozno pomoze". Tak sa aj stalo. MVDr. Finka bol chlap riadny. Ruciska mal schopne obratit v krave tela. Ked prisiel, odbornym okom pozrel na svinu, dva ci trikrat do nej kopol a ked nereagovala dychajuc strmo a zhlboka, uvedomil si, ze sa este vo svojej kratkej liecitelskej praxi s takouto chorobou nestretol. Mudro preto rozhodol ze ju treba zaklat, kym este dycha. Za vizitu si dal zaplatit vajcami a odisiel.

Doba vasak bola vselijaka a skor nez ste mohli na MNV evidovanu svinu zaklat, bolo jej treba vykonat po nasom "smrti pad", cize zakalaci list. Cierne zakalacky sa mohli robit len na lazoch, kde susedia boli daleko a este aj chapavejsi. Ci na urade mali skolenie CO, alebo sused v ten den isiel neskoro, vam nepoviem. Prosto, Bela baci mal vykonany smrti pad az na druhy den rano, ked ta svina spita zacinala sa mat k zivotu a zurivym krochkanim sa dozadovala zrejme dalsej davky. Osipana totiz nemoze mat ako clovek po flame opicu, lebo z nej nepochadza.

Pricinou susedskej zaste bol moj otec, ktory dokonca po slovensky naznacil milemu Belovi, ze hadam tej svini dal viacej toho spodku ako bolo uzitocne. Kedze Bela nic o ziadnom spodku nevedel a je mi jasne, ze ani nevedel, co je to spodok a ako riadny gazda sa citil dotknuty vytykanim, ze nevie chovat svinu, rozprudila sa medzi nimi hlasnejsia debata, tentoraz v madarcine, v ktorej coraz castejsie zaznievali nazvy zvierat a dokonca aj niektorych inych organov. Je zrejme, ze v takto vedenej debate nemoze ist v ziadnom pripade o zistovanie pravdy, alebo o odborny vyklad, a teda ostalo podstatnym, ze zakalacka sa nekonala, aj ked tetka mala uz v paraku nahriatu vodu. Ked sa otec trosku rozculeny vratil, zabudol sa ma v zlosti opytat, ci nemam v tom prsty.

Od tej doby tito dvaja na seba len zazerali, a mam taky pocit, ze i v zahrobi v tom pokracuju. Naproti tomu tetka uz na druhy den prisla na kus reci a pri tej prilezitosti si pozicala drozdie.

A tak z celej susedskej kauzy zo zucastnenych sme bezuhonne vysli traja - zverolekar, svina a ja a nevinni na seba zazerali.