„Su firmy, ktore maju svoj socialny program,  prostrednictvom ktoreho sa snazia dosiahnut spokojnost svojich zamestnancov.  Su vsak aj taki zamestnavatelia, ktori daju ludom mzdu a o ine sa nestaraju.  Zeleziarne Podbrezova su vynimocne tym, ze tu sa socialny program dostal do spolocenskeho zivota prostrednictvom financneho a obchodneho planu. Rozsah vyhod, ktore  vedenie poskytuje svojim zamestnancom,  je neobvykle velky. Pri hodnoteni slachetnosti prejavujucej sa urcitym financnym darom sme sa nestretli s takym vyjadrenim citu zamestnavatela voci svojim zamestnancom, ako je to v podbrezovskych zeleziarnach.“

                           prof. Jaroslav Siman pri odovzdavani ceny Dar roka 2005

Clenom cestnej komisie Slovenskej humanitnej rady, ktora udelila hlavnu cenu Dar roka 2005 v kategorii pravnickych osob vedeniu  Zeleziarni Podbrezova za socialny program pre svojich zamestnancov, bol profesor MUDr. Jaroslav Siman, PhD, v povedomi verejnosti znamy ako spoluzakladatel detskeho kardiocentra. Kardiochirurgiu vrodenych chyb srdca etabloval na Slovensku ako samostatny odbor a postavil ho na medzinarodne akceptovanu uroven, transplantoval srdce dietata, transplantoval pecen. Natrvalo sa zapisal do slovenskych dejin aj oddelenim siamskych dvojciat.

Pan profesor, cena v kategorii pravnickych osob bola udelena po prvykrat. Preco ju dostali prave Zeleziarne Podbrezova?
   - Doposial sme hodnotili kto, kolko a za akych okolnosti dal a ake ho k tomu viedli pohnutky. Slo spravidla o jednorazove ciny. V pripade  Zeleziarni Podbrezova to bol iny dar – systemovy dar, ktory sa neda vycislit v korunach. Hodnotili sme preciznost, hlbku a dalekosiahlost programu. Obdivuhodnejsie je to tym, ze ludia, ktorym je uvedeny socialny program poskytovany, vnimaju  ho ako samozrejmost. A pritom v mnohych podnikoch zamestnanci o takom niecom ani nechyruju. Posudzovanie tychto skutocnosti nas zaradilo do novej kategorie. V hodnotiacej komisii bolo patnast clenov a ja som bol velmi milo prekvapeny, ked body od vsetkych padali pre Podbrezovu. Som velmi stastny, ze hlavnu cenu v tejto kategorii ziskalo vedenie podbrezovskych zeleziarni. Ing. Vladimira Sotaka si velmi vazim. Zelam si, aby na Horehroni zotrvalo toto socialne povedomie, aby chodili ludia do prace s radostou a boli stastni.  Tvrdost charakteristicka pre minulost v tomto kraji, je takto aspon ciastocne  kompenzovana a vedenie Zeleziarni Podbrezova robi vsetko pre to, aby to tak bolo.

Aj vase clenstvo v komisii hodnotiacej humanne ciny dokazuje, ze ste sa nedostali do povedomia sirokej verejnosti len ako odbornik na prinavracanie stastia pre ludi v podobe zdravia. Vyzarujete charizmou a vasou charakteristickou vlastnostou je, ze sa rad obetujete pre druhych v kazdom smere.  Prezradite nam, cim to je?
   - Takym sa treba narodit. Ked je niekto geneticky postaveny urcitym smerom, zostane mu to na cely zivot a ziadne okolnosti to nezmenia. Nikdy som nemal vztah k hromadeniu penazi alebo niecomu podobnemu. Cely zivot som sa snazil vydat zo seba vsetko pre to, aby som naplnil svoju profesiu. Stykal som sa s ludskym nestastim a  nechat si bolest druhych prejst popri uchu, to nejde. Clovek sa automaticky nad tym zamysla a ked ma moznost, prejavi sa aj v inej cinnosti, ako napriklad v charite a kdekolvek inde, kde to pomoze inym. Tak som sa dostal aj do pozicie, ze mozem posudzovat slachetne ciny inych ludi.

Clovek ako vy musel byt nespornym prinosom pre spolocnost aj v pozicii sekcneho sefa Rady pre dohlad nad zdravotnictvom. Bolo to tam tazke?
   - Ked ma oslovili, aby som tu funkciu vzal, velmi som vahal. Vedel som totiz ake kompetencie bude mat tento urad. Vedel som, ze sa moze urobit aj zle, aj dobre a bolo to treba uviest na spravnu mieru. Bolo treba stanovit pravidla, aby nedoslo k odsudeniu toho, co sa nestalo, aby bolo odsudene to, co treba odsudit, aby sa neskandalizovalo. Podielal som sa na vypracovani systemu, vydrzal som tam vsak len tri mesiace. Ak sa bije odbornost s politikou, to nie je pre mna.

Este na temu situacie v zdravotnictve. Zeleziarne Podbrezova v ramci svojho socialneho programu podporuju aj neziskovu nemocnicu v Brezne. Na rozdiel od mnohych slovenskych zdravotnickych zariadeni necitit tam zadlzenost a personal nestrajkuje. Svedci to mozno o spravnom vynakladani financii. Slovenske zdravotnictvo pohlti obrovske peniaze a stale sa bori s ich nedostatkom.  Nemyslite, ze chyba je v neucelnom hospodareni?
    - Je to velmi tazka otazka. Manipulujeme s desiatkami miliard a ani si neuvedomujeme, ze zdravotne poistovne manipuluju s takmer stovkou miliard rocne. Su to peniaze, ktore vyberu od poistencov. Problemom podla mna je, ze ich neobhospodaruju ako financne institucie, ale v mene zakona sa stavaju ich vlastnikmi. Pacient pride do nemocnice a povinnostou lekara i osetrujuceho personalu je poskytnut mu pomoc na urovni doby. Nic vsak nie je zadarmo. Malo by to fungovat tak, ze nemocnica  peniaze, ktore vynalozi efektivne na liecenie pacienta,  vyfakturuje svojmu financnemu ustavu, prislusnej zdravotnej poistovni, ktora by ich mala refundovat. Ak sa to tak nedeje, je to zle. Stale hovorim, ze dlhy nerobia nemocnice, ale poistovne. Nemozem sa stotoznit s tym, aby poistovne rozhodovali o tom, koho treba operovat a akym postupom pacienta liecit.
   Stale sa hovori, ze nemocnic je vela. Keby som ja mohol zvysovat uroven zdravotnickej starostlivosti, robil by som to pravdepodobne s vyuzitim pristrojoveho vybavenia a osetrovatelskej starostlivosti na urovni doby. Existujuce priestory nemocnic by sa mali vyuzit na skvalitnenie nemocnicnej starostlivosti, zvysenie standardu, aby sa pacienti liecili v dostojnom prostredi. Mnohi by si aj priplatili, ale zial ponuka nie je.

Co odkazete svojim krajanom?
    - Aby si vazili, co maju. Na vsetky aktivity, ktore podnika Ing. Vladimir Sotak, hladim s pychou, ci uz je to golf na Taloch alebo zveladovanie hradu Lupca, to vsetko su aktivity, ktore sluzia celemu Slovensku. Zamestnancom zeleziarni  zelam, aby si uzivali druhy zarobok vo forme socialneho programu natrvalo.

O. Kleinova + foto