20.7.2023 10:27:49
V retrospektíve so služobne najstarším spolupracovníkom

Marian Bystriansky nastúpil do Švermovych železiarní 26. októbra 1966 a dnes je služobne najstarším zamestnancom akciovej spoločnosti Železiarne Podbrezová.

Čo vás viedlo k rozhodnutiu zamestnať sa práve v Podbrezovej?
- Iste, bolo tu viac možností ako je dnes. V okolí fungovalo viac fabrík, ale tá podbrezovská mala svoje meno a dávala určitý pocit istoty. Mal som osemnásť rokov, bol najvyšší čas nájsť si prácu, stať sa nezávislým od rodičov a zabezpečiť si budúcnosť.
Ako spomínate na svoje začiatky vo firme?
- Začínal som pri lopate, v elektrooceliarni. Imponovalo mi, že táto prevádzkareň je srdcom fabriky a oceliari niečo v tom veľkom kolektíve hutníkov znamenajú. Robil som pomocníka murára pri opravách výmuroviek liacich kotlov. Robota to bola ťažká, veľké sálavé teplo, obrovský hluk počas taviaceho procesu a prašné prostredie..

Robil som na štyri zmeny, ale mal som to tam aj napriek tomu rád. Ľudia tam boli veľmi družní a dobrosrdeční. Spomínam si na časy, keď sme po robote spoločne „splachovali prach“ v reštaurácii v Robotníckom dome. Jeden vždy po skončení zmeny utekal objednať a „merná jednotka“ bola deci tvrdého alkoholu. Mimochodom, v tom čase podávali na zahasenie smädu v kantíne osmičku pivo.
Rád som nakúkal do iných prevádzkarní - plechotrate, rúrovne, ale hlavne do profilovej trate, neskôr - po rekonštrukcii, novej jemne
Fascinoval ma pohľad na prácu a zručnosť ľudí v tejto prevádzke, kde vyrábali betonársku oceľ. Nezabudnem na to, ako počas valcovania chytali do klieští horúce konce železa a v rýchlosti ich vkladali do ďalších valcov, až do vyvalcovania požadovaného rozmeru. A s údivom si uvedomujem, aké to bolo nebezpečné a náročné pri vtedajšej zaostalej technológii výroby.

Vaše ďalšie pracoviská?
- Od lopaty som sa po vyše roku rozbehol do dopravy. Tam som robil ako zámočník na opravách vagónov. V roku 1968 som sa prihlásil na priemyslovku. V roku 1971 ma Ing. Emil Lacko, v tom čase vedúci údržby, zlanáril za zámočníka do údržby novootvorenej prevádzkarne ťahárni rúr 1, kde začala pracovať nová generácia mladých ľudí (dnes dôchodcov). V roku 1973 som maturoval na priemyslovke. V tom čase sa rozširoval tzv. rúrový program, ktorého poslaním bolo zabezpečiť kapacity pre výrobu bezšvíkových rúr dodávaných do ZSSR v rámci úverovej dohody o dodávkach plynu a ropy.
S prvým vedúcim Vvr na letnej brigáde

V rámci rúrového programu bol 8. mája 1974 postavený základný kameň valcovne bezšvíkových rúr. Ing. František Ďurčenka, vedúci strojnej údržby, ma prehovoril, aby som sa stal členom prípravného štábu výstavby tejto prevádzkarne ako technik hydrauliky. Prvým šéfom v novovybudovanej prevázkarni bol diplomovaný technik Branislav Roháč. Začiatky boli zložité. Bola to moderná technológia, ktorej generálnym dodávateľom boli Vítkovice. Veľa sme cestovali za skúsenosťami do Chomutova, kde bola podobná fabrika ako naša. Postupne sme sa oboznamovali s technológiou. Pamätám si, ako mnohí českí experti spochybňovali rozhodnutie stavať tieto prevádzkarne v Podbrezovej, v peknej prírode, odporúčali venovať sa radšej chovu oviec. Vtedajší podnikový riaditeľ Ing. Anton Kolenička však vybojoval, aby sa postavila moderná fabrika a čas ukázal, že rozhodnutie to bolo správne, veď aj táto prevádzkareň už desiatky rokov živí rodiny na Horehroní.
    Čo bolo v minulosti iné ako je dnes?
    - Bol to iný život ako dnes. Aj ľudia boli iní. Boli chudobnejší, ale úprimnejší. Zanietení, ochotní pracovať aj zadarmo, oduševnene nastupovali na „soboty cti“ v roku 1968. Aj solidárnosť vtedy bola neporovnateľná s rokom 1989. Ľudia boli družní, stretávali sa aj mimo roboty, spoločne športovali, organizovali podujatia pre celé rodiny... Bolo menej závisti a nenávisti.

    Čo by ste chceli vrátiť späť?
    - Jednoznačne tie medziľudské vzťahy.

    A naopak, čo by ste už nikdy nechceli zažiť?
    - Prežil som povodeň, ktorá zasiahla fabriku v roku 1974 a už by som nechcel zažiť ani požiar, aký bol v roku 1981 vo valcovni bezšvíkových rúr.

    Vaše meno sa často objavovalo aj na stránkach Podbrezovana. V akej súvislosti?
    - V čase, keď som pôsobil v prípravnom štábe valcovne, ale aj neskôr, som veľa písal o priebehu výstavby valcovne rúr. S Podbrezovanom, ale aj inými novinami, ma spája môj celoživotný koníček, ktorým je humor. Ako člen redakčnej rady som bol častým prispievateľom, najmä do rubriky humoru a aforizmov (ukážku z tvorby nájdete na 7. strane – pozn. red.).

    Aký je to pocit byť služobne najstarší v niekoľko tisícovom kolektíve?
    - Nechce sa mi veriť, že som to práve ja. Čas neuveriteľne uteká a ja si ešte pamätám na časy, keď z Horehronia do práce prichádzali doslova zrobení starci. Boli to ľudia blízko šesťdesiatky. Iste, dnes je iný životný štýl, ľuďom viac záleží na sebe a zvykajú si na zdravší život, ale predsa. Ten čas neuveriteľne beží a ja som nepredpokladal, že sa ocitnem raz v tejto pozícii.

    Vernosť firme oceňuje vedenie pri príležitosti svojho jubilea. Čo jej zaželáte do budúcnosti?
    - Podbrezovské železiarne živia podstatnú časť ľudí na Horehroní a preto im želám dostatok zákaziek, prosperitu, kvalitných odborníkov, aby sa mali ľudia v regióne dobre.

    Neodmysliteľnou súčasťou vášho života sú aforizmy. Dáte jeden na záver?
    - Kríza ešte pretrváva, preto treba šetriť. V rámci úsporných energetických opatrení by sme si mali veci vytmavovať a nie vysvetľovať.


    Zo školenia v roku 1983




    Autor (zdroj): Mgr. Oľga Kleinová