20.7.2023 10:27:57
Aj v minulosti železiarne čelili krízam, vždy sa našlo východisko

Od okamihu, keď v údolí Hrona, pod horou Brezová, vyrástol najmodernejší hutnícky závod Rakúsko - Uhorska, uplynie onedlho stosedemdesiat rokov. S úctou dnes listujeme v histórii, z ktorej sa dozvedáme, že naši predchodcovia prešli často veľmi ťažkými a tvrdými podmienkami.

Prvá kríza zastihla železiarne už po dvadsiatich rokoch. Vcelku úspešný rozlet železiarskej výroby v Uhorsku a na celom Slovensku zasiahla hospodárska kríza v rokoch 1858 -1861. Dotkla sa aj železiarskej výroby a hoci k oživeniu došlo po troch rokoch, výroba stagnovala až do rakúsko - maďarského vyrovnania, kedy uhorská vláda prejavila mimoriadny záujem o podbrezovské železiarne. Vďaka štedrému dotovaniu ich dostavby sa stali jediným vývozcom koľajníc. Vrchol výroby dosiahli v roku 1871. O dva roky nastala hlboká kríza a depresia. Nemilosrdne odhalila technické zaostávanie erárnych železiarní a nasledovali prenikavé zmeny v technológii, sortimente, výrobe, odbyte, ekonomike i preprave. Po prestavbe podbrezovských železiarní - v celom komplexe bolo päťdesiat valcovacích stolíc, z toho štyridsaťšesť v Podbrezovej - možno hovoriť o kroku k ich záchrane pred zánikom.

Vypuknutím prvej svetovej vojny v roku 1914 sa výrobný program železiarní prispôsobil vojnovým potrebám - vyrábali sa prevažne obaly na šrapnely.
Hoci v Uhorsku Slovensko tvorilo jeho najpriemyselnejšiu oblasť, po vzniku Československa vystúpil do popredia náskok českého priemyslu. Kapacita železiarskej produkcie v Čechách bola priveľká na takú malú krajinu, nastali ťažkosti s odbytom. Po neúspešných snahách o získanie koloniálnych odbytíšť sa preorientovali na slovenské trhy a dôsledkom bolo ohrozenie slovenského železiarskeho priemyslu. Zákulisné rokovania z roku 1922 dokazujú, že podnik bol vážne ohrozený zo strany Živnobanky spojenej s dvomi najväčšími železiarskymi spoločnosťami (Banská a hutní spoločnost a Pražská železárenská společnost). Osud podbrezovských železiarní bol spečatený a boli odsúdené na likvidáciu. Zdalo sa, že niet východiska, zhluk nasledujúcich okolností však situáciu vyriešil.

Nastúpila povojnová hospodárska kríza, ktorá zasiahla najskôr západné štáty a až v polovici roku 1921 aj územie Československa. Výrobné náklady sa v porovnaní s cenami prudko zvýšili. Začala klesať zamestnanosť, kým v roku 1918 bolo v železiarňach 3153 zamestnancov, v roku 1924 len 2598. Výraznejší rozkvet nezaznamenali podbrezovské železiarne ani počas hospodárskej konjunktúry v rokoch 1924 - 28.

Svetová hospodárska kríza, dovtedy najväčšia a najničivejšia, zasiahla Československo už koncom roku 1929. Prebiehala v niekoľkých fázach. Začiatok roka 1930 ešte nebol poznamenaný markantným poklesom výroby. Ten prišiel až v druhej polovici roka. Potom sa na chvíľu zastavil a niekde sa výroba dokonca prechodne aj oživila. Koncom roka však došlo opäť k jej prudkému poklesu a ten pretrvával celý nasledujúci rok a vyvrcholil v marci 1933. Robotníci podbrezovských železiarní medzi prvými pocítili jej dôsledky. Závod, ktorý aj dovtedy zápasil s nedostatkom odbytu a s vysokým deficitom, okamžite reagoval na zmenenú situáciu obmedzením výroby a od 1. januára 1931 zaviedol 5 – dňový pracovný režim. Pod vplyvom krízy poklesla výroba ocele v Podbrezovej v porovnaní s rokom 1929 o 60 percent a výroba valcovaného tovaru o 56 percent. Od 2. januára 1932 boli okrem jednej, odstavené všetky martinské pece. Štátna správa urobila dohodu, že Vítkovice a Třinec budú Podbrezovej dodávať ingoty a ako protihodnotu budú odoberať zo Železníka a Rožňavy železnú rudu. Premiestnením výroby do Vítkovíc a odstavením výroby surového železa v Tisovci stratili stovky robotníkov zamestnanie. V máji toho istého roku došlo k ďalšiemu obmedzeniu výroby. Závod prešiel na 4 - dňovú výrobu a časť robotníkov bola premiestnená na náhradné práce. Aj tie však boli obmedzené. V apríli roku 1933 správa závodu rozhodla o najprv platenej, potom neplatenej dovolenke na dva až šesť týždňov. Životná úroveň v dôsledku uvedených činiteľov katastrofálne klesala, robotníci nemali ani na úhradu potravín vyzdvihnutých na knižku v potravinovom družstve. V rokoch 1935 - 1938 depresia postupne prechádzala k čiastočnému oživeniu výroby. Postupne dochádzalo k obnoveniu výroby v Podbrezovej.

Nielen hospodárske krízy, aj živelné pohromy spôsobovali fabrike neuveriteľné škody. Povodeň v roku 1974 úplne zničila staré prevádzkarne a na generálnom riaditeľstve Hutníctva železa odzneli veľké pochybnosti o ich oživení. Vtedajší podnikový riaditeľ Ing. Anton Kolenička ich ubezpečil, že železiari to zvládnu. Uplynul mesiac a neuveriteľné sa stalo skutočnosťou.

Aj v novodobej histórii sme už prežili krízu. Pre našu spoločnosť to boli roky 1993 - 1994. V hutníctve nastala totálna recesia, pridružili sa antidumpingové opatrenia Európskeho spoločenstva. Problematický bol vývoj cien a nedostatok oceľového šrotu, základnej vstupnej suroviny. Zlá situácia pretrvávala až do druhej polovice roku 1994. Predstavenstvo pod vedením Ing. Vladimíra Sotáka prijalo množstvo opatrení. Štartom k úspechom nasledujúcich rokov bola dobrá obchodná politika vypracovaná v rokoch 1994 - 1995, umocnená realizáciou revitalizačného programu spoločnosti. Za ostatné roky si Železiarne Podbrezová vybudovali pozíciu popredného európskeho výrobcu oceľových rúr. Dlhoročná prosperita garantovala aj rast životnej úrovne obyvateľov celého Horehronia. V druhej polovici uplynulého roka sme začali pociťovať prvé následky svetovej finančnej krízy, ktorá prerástla do hospodárskej krízy.

Nikto dnes nevie s určitosťou povedať, dokedy toto zložité obdobie potrvá. Hoci sa nedá porovnávať so situáciami vedúcimi ku krízam podbrezovských železiarní v minulosti, v jedno neprestávajme veriť. Železiarne Podbrezová dokázali vždy odolať všetkým nástrahám a v každej dobe sa našli východiská. Nakoniec sa vždy pozviechali a obhájili si svoju pozíciu - pre zamestnancov v prvom rade najvýznamnejšieho živiteľa rodín celého Horehronia.


Pohľad na železiarne
v dvadsiatych rokoch uplynulého storočia




Autor (zdroj): Mgr. Oľga Kleinová