20.7.2023 12:46:55
Z pera nášho dopisovateľa : Kde Alpy vystupujú z mora

Sto päťdesiat kilometrov dlhé súostrovie Lofoty vyčnievajúce z Nórskeho mora, olemované kolmými skalnými stenami - často presahujúcimi tisícmetrové výšky, boli hlavným cieľom mojej tohoročnej severskej trasy, ktorú som sa rozhodol absolvovať s manželkou. V snahe ušetriť nejaký ten deň únavného presunu na Škandinávsky polostrov sme tento raz volili letecké spojenie. A tak naša päťtisíc kilometrov dlhá trasa začínala a končila v požičovni áut provinčného Štokholmského letiska Skavsta Airport. Odtiaľ trajektom do fínskeho Turku, trošku okľukou s cieľom pozrieť si Helsinki a navštíviť dcéru, študujúcu v univerzitnom mestečku Jyväskylä.

Potom už len kolmo na sever k najsevernejšiemu cípu Botnického zálivu a cez Laponsko do Narviku, ktorý je na špici obrovského zálivu Vestfjord, oddeľujúceho zubaté vrcholky Lofotov od nórskeho pobrežia.
Cesta, spájajúca jednotlivé ostrovčeky s malebnými rybárskymi osadami navzájom, bola natoľko fascinujúca, že jej dvestopäťdesiatšesťkilometrový úsek nám trval celý deň (myslím tým dvadsaťštyri hodín). V tejto zemepisnej šírke, v polovici mája slnko zapadá už len na necelé dve hodiny a tak je tu už celý čas vidno. Je až neuveriteľné, ako sa dá vytvoriť v tak členitom a komplikovanom teréne spojovacia komunikácia medzi jednotlivými ostrovčekmi, kde okrem množstva obrovských mostov a tunelov nie je vôbec výnimkou vojsť do desať kilometrov dlhého tunela, vedúceho popod more a vyúsťujúceho na ďalšom ostrovčeku.

Krátky oddych nám poskytla len štvorhodinová plavba trajektom z prístavu Sorvagen, kde cesta definitívne končí opäť na pobrežie do mesta Bodo.
Odtiaľ náš maratón pokračoval zrýchleným presunom na juh po jedinej suchozemskej ceste E6, spájajúcej celé Nórsko naprieč cez Trondheim, Kristiansund s cieľom vybrať si jeden z množstva fjordov, nachádzajúcich sa v tejto oblasti.


Našim zámerom bolo nepoužiť štandardný spôsob prepravy jedným zo siete trajektov prepravujúcich autá v pravidelných, pätnásťminútových intervaloch na opačný breh, ktorý spravidla nebýva vzdialený viac než desať kilometrov, ale obísť ho celý po pobreží. Oplatilo sa. Síce sedemhodinová, dvestodvadsaťkilometrová trasa nám poskytla neskutočne krásne scenérie morskej hladiny, obkolesenej strmými stenami vodopádmi topiaceho sa snehu padajúcimi priamo do mora, pričom v diaľke prečnievali zasnežené dvojtisícovky doverfjelského Národného parku.


Najväčším nepriateľom takýchto poznávacích ciest a obzvlášť pre Nórsko je počasie a časový limit. To prvé nám našťastie vyšlo a druhé sa ovplyvniť nedalo a tak posledným cieľom našej deväťdňovej cesty boli hory vo vnútrozemí, po čerstvo sprístupnenej horskej ceste Sognefjellsvegen. Tu náš požičaný novučký Ford Focus prechádzal úzkou cestou, vedúcou náhornou planinou často olemovanou šesťmetrovými snežnými stenami a to ani nie hodinu potom, ako sme si močili nohy na brehu do vnútrozemia najhlbšie zasahujúceho Sognefjordu. Obrovsky rozľahlé planiny s množstvom snehu a zo všetkých strán mohutné hrebene pokryté ľadovcom poskytujú možnosti až do neskorého leta pre milovníkov zimných športov.
Je len veľkou škodou že táto pre milovníkov prírody, výnimočná krajina je pre nás tak teritoriálne vzdialená a jej dokonalé spoznanie je temer nereálne.


















Foto: Ing. Karol Slabák







Autor (zdroj): Ing. Karol Slabák