10.12.2019 00:02:44
Román na pokračovanie: DIEVČA S MOTORKOU XXXXV. časť

XXXXV.
„Neviem,“ odvetil pomedzi zuby. „Aneta, nepokaz mu deň, prosím.“
Vskutku sa snažila prispôsobiť veselej nálade ostatných hostí. Časté stretnutia v Nárdyho vile prispeli k tomu, že sa tak trochu poznali okrem Soni, ktorú im šéf úspešne zatajoval. Anetu náhle prepadol pocit, že to nie je len táto krásavica, čo tajil. Nemohla však so svojím podozrením vyrukovať v tento deň, v tejto chvíli. Daliborove rady, ponaučenia v nej zanechali stopy. Naučila sa ovládať, vyčkať, neprenáhliť sa.
Hostia sa postupne lúčili, s prvým súmrakom zostali v chate štyria. Nárdy so Soňou, Dalibor s Anetou.
„My dnes nejdeme domov?“ prehodila Aneta akoby mimochodom a z jej hlasu znelo podráždenie.
„Prosím ťa,“ zatiahol Nárdy zjavne v alkoholickom opojení, na čo Soňa sprisahanecky, tiež nie najtriezvejšia, zažmurkala. „Čo by si doma robila? Tu je tvoje miesto, vedľa Dalibora. To je pravý muž pre teba.“ Po prvýkrát videla svojho šéfa v takomto stave a pochopila, prečo Karola prezývajú Nárdy. Vzal do rúk gitaru. „Leonárdy da Vinci,“ spieval, vybrnkávajúc neurčitú, pritom spevavú melódiu. „Leonárdy da Vinci je môj sen o viniči...“ Vôbec mu nevadilo, že slová nemajú význam a dalo sa to prepáčiť, lebo mal hlas nádherný. Bolo nad slnko jasné, že to je jeho obľúbená melódia, vlastne o ničom, keď – ho premôže alkohol.
„Myslela som, že sa dnes vrátime,“ namietla Aneta. „Nechcem tu zostať.“
„Prečo?“ zašvitorila Soňa. „Vyspať sa máš kde, aj s kým. No nie?“
Pri tejto poznámke sa Aneta zamračene pozrela na Nárdyho. Jej tušenie sa potvrdilo. Dávnejšie u neho vybadala snahu dať ju dokopy s Daliborom, pochopila, prečo jej neustále vrelo odporúčal priateľovu spoločnosť. Teraz si bola istá, že práve on jej odopieral rozhovor s Michalom a ktovie, čo mu narozprával v jej neprítomnosti. Najradšej by šéfovi od srdca vynadala, v tejto situácii to však nebolo možné.
„Mám ti za čo byť vďačná,“ obrátila sa nahnevane k Daliborovi. „To je fakt. Ale nemienim svoju vďačnosť prejavovať v posteli.“
„Ani to nečakám,“ pokrútil hlavou a odložil pohár s vínom.
„Sprisahali ste sa proti mne,“ zaškrípala zubami, ledva ovládajúc narastajúcu zlosť. „Vedel si, že Nárdy mi tají Michalove telefonáty a nič si nespravil. Čo si o sebe myslíš, dočerta!“
„Brzdi, Aneta.“ Nárdy odložil gitaru. „Dalibor o ničom nevedel. Chcel som, aby si mala vedľa seba partnera na úrovni, nie akéhosi krívajúceho Jofreya de Peyrac. Na mne sa vyzúr, jemu daj pokoj.“
Aneta, ohúrená pokojným Nárdyho priznaním, vypleštila oči. „Kto ti dal právo hrať sa na Boha?!“ skríkla s plačom na krajíčku. „Dobre vieš, že Michala milujem a...“
„Ty ho miluješ!“ zvýšil hlas Nárdy. „Čo on? Miluje ťa? Nie, moja zlatá, nemiluje! Keby tomu tak bolo, nevyženie ťa! Prestaň sa oháňať láskou, ktorá neexistuje!“
„Si opitý,“ zaúpela neveriaco Aneta.
„Možno som,“ pripustil so zvrašteným čelom. „Aj tak mám pravdu.“
„Nehádajte sa,“ zasiahla Soňa, ktorej bola ich debata nepríjemná. „Pozri, Aneta, dnes to nevyriešite, načo si kaziť zábavu. Odreaguj sa, dievča, a na Nárdyho sa nehnevaj. Keď je on šťastný, chce, aby boli takí všetci. Pustíme si hudbu.“
Nárdyho slová o láske zanechali v Anete mučivé pochybnosti. Sama si neraz kládla otázku, čo viedlo Michala k tomu, aby ju odohnal od svojho lôžka. Skutočne v ňom nehoda zabila lásku k nej? Začínal sa uzdravovať a práve vtedy sa rozhodol, že ju nechce vidieť. Prečo? Impulzívne vybehla na terasu. Chladný večerný vánok ovial jej rozhorúčené čelo, striasla sa. Vtom zacítila na pleciach teplé ruky.
„Nedotýkaj sa ma,“ povedala bez toho, aby sa obzrela.
„Je chladno,“ skonštatoval Dalibor a prehodil jej cez plecia sveter. Niekoľko minút mlčali, pozorujúc tmavé nebo plné hviezd.
„V smútku bývam zlá,“ preriekla opäť.
„Všimol som si, lenže zmenila si sa.“
„Mhm, pred rokom by ma tu nikto neudržal.“
„Hej, ušla by si... na autobus alebo peši.“
„Čo mi v tom bráni dnes?“ oprela sa o stĺp.
„Nič,“ usmial sa Dalibor. „Len si prišla na to, čo je rozumné a čo nie. Poďme dnu, celá sa trasieš.“
Nárdyho so Soňou našli tancovať v tesnom objatí, no oni dvaja nemali chuť na tanec. Sadli si na pohovku a Anete nevdojak napadlo, že v slovách šéfa by mohlo niečo byť. Doteraz žila v láske k Michalovi, akosi jej neprišlo na um, že by ju už nemusel ľúbiť. Venovala sa práci, priateľom, ani na sekundu neprestala myslieť na muža, ktorý v nej zapálil iskru tohto citu. Bola silne presvedčená o večnom trvaní ich vzťahu, s Michalom chcela mať deti, zostarnúť s ním. Z jej strany. Čo on?
Dalibor nespúšťal z Anety oči plné nepokoja. To, že nevedel všetko o priateľovom jednaní, mu neuberalo viny na tom, že neodmietol jeho nenápadnú pomoc. Ak nad tým bude Aneta uvažovať, znenávidí ho. Mal by sa jej poctivo priznať, čo k nej cíti, ale – pochopí to? Včera ho obvinila zo snahy odpútať ju od Michala a svojím vyznaním by to potvrdil.
„Ospravedlňujem sa, Aneta,“ pristúpil k nej Nárdy s dvoma pohármi vína. Jeden jej podal. Pozrela mu do očí a nepatrne sa usmiala.
„Snáď sa to bude dať zajtra napraviť,“ vzdychla. „Bojím sa, že máš pravdu. Neviem, čo urobím.“
„Zabudneš sa neho,“ vyhlásil okamžite. „Každý stratí nejakú tú lásku, o ktorej si myslí, že je nesmrteľná. Chvíľu sa budeš cítiť zradená, opustená, neskôr sa nad tým zasmeješ. Život ide ďalej a ty si máš z čoho vyberať.“
...

Napriek všetkému Aneta spala dobre. Hoci nevypila veľa vína, malo blahodarný účinok na jej dušu. Nepršalo, zato mliečna hmla sa vznášala na cestách a sprevádzala ich až do Banskej Bystrice. O pol dvanástej predpoludním vošla Aneta do prázdneho bytu, zatiaľ čo Dalibor sa vrátil domov. Po výdatnej sprche si rýchlo vyfénovala vlasy a utekala na autobus.
Pred nemocnicou zistila, že je ešte len trinásť hodín a pätnásť minút. S Dindovými deťmi sa dohovorila na pol druhú. Váhala ísť k Michalovi sama, ktovie, ako by zareagoval, no nebolo by lepšie, keby sa po takom dlhom čase stretli bez svedkov?
S búšiacim srdcom vstúpila do nemocničného areálu. Z Michalovej izby sa ozývala vrava, výbuchy smiechu ju zarazili pred stlačením kľučky. Zaklopala. Ako sa dalo čakať, nepočuli, teda otvorila dvere. Izba bola zaplnená Michalovými bratmi s rodinami, okolo postele stála Inga s Dindom a deťmi. Tina zbadala nesmelo stojacu dievčinu prvá.
„Aneta, konečne si prišla,“ pohla sa k nej s pomocou bariel, no na vlastných nohách.
Nastalo všeobecné vítanie. Inga zasyčala sestre do ucha: „Zastavili sme sa pre teba, kde si bola?“ Neodvetila, očami našla Michalovu tvár. Díval sa na ňu nezúčastnene, cudzo, až ju pichlo pri srdci.
„Ako bolo na zásnubách?“ opýtal sa s nádychom posmechu v hlase a rodina zdúpnela. Aneta by sa najradšej prepadla pod zem, pod toľkými pohľadmi.
„Na akých zásnubách?“ vyštekol ostro Emil.
„Nárdy, môj šéf,“ začala Aneta neisto. „Mal včera narodeniny a zároveň nám oznámil, že sa o tri týždne žení.“ Tušila, odkiaľ vietor veje a prichystala sa na tuhý boj. Iba dúfala, že bude bojovať len s Michalom, nie s celou rodinou. Vo vzduchu rezonovalo napätie.
„Čo sa medzi vami deje?“ nechápal Dindo.
„Do toho vás nič,“ odvrkol najmladší syn Emila Vágnera. „Ďakujem za návštevu, majte sa.“
„Kontroluj sa, Michal,“ upozornil brata Maroš. „Nikto z nás ti nekázal Anetu vyhnať.“
„Od koho to vieš?“ vyskočil zúrivo, no hneď ho zadržalo niekoľko rúk.
„Viem,“ odvetil lakonicky. „A myslel som, že to dnes dáš do poriadku. Vysvetlíš Anete, prečo si to urobil, nezaslúžila si to. My teraz odídeme, aby si mal dosť času.“
Snúbenci osameli. Michal si ľahol na lôžko, Aneta klesla na stoličku tesne pri ňom. Jej túžba, chytiť svoju lásku aspoň za ruku, bola príliš veľká na to, aby jej odolala. Neodtiahol sa, naopak, i druhou rukou zovrel Anetine roztrasené prsty a zatvoril oči.
„Odpusť,“ zachripel. „Odpusť, prosím, nechcel som, aby to takto dopadlo.“
Mlčky priložila tvár na ich spojené ruky a Michal ucítil čosi vlhké. Sťažka prehltol, no podlá žiarlivosť vysušila slzy hnevu i ľútosti nad tým, aké kruté dni im obom spôsobil. Nemohol to vysloviť nahlas.
Aneta sa vystrela, nežne pohladkala jeho bledé líca. „Schudol si,“ povedala tíško. „Už aby ťa pustili, postarám sa o teba.“
„Najmeš kuchárku?“ pokúsil sa o žart.
„Naučím sa, neveríš mi?“
„O tom nepochybujem,“ zvážnel a zapichol modré oči do jej zružovelej tváre. „Kvôli mne si sa vzdala motorky, dlhoročného sna, kvôli mne sa naučíš variť. Čoho si ešte schopná?“
„Kvôli tebe všetkého.“
„Čo tak vzdať sa závratnej kariéry, úspechu a stať sa znovu kaderníčkou?“
„Ak na tom budeš trvať.“
„Nie!“ Michal sa prudko posadil. „Preboha, Aneta, vôbec nie si zvedavá, prečo som ťa vyhnal?“
„Pravdaže som zvedavá.“
Niekoľko sekúnd si hľadeli do očí. „Kristepane,“ zastonal, privretými očami sledoval dievčinu, ktorej sa v tvári jasne zračila láska. Láska k nemu. „Lebo som stopercentný idiot a blázon. Neprerušuj ma. Pred prvou módnou prehliadkou si sa mi zdala ubehaná, unavená, navyše si chodila sem. Bol som presvedčený, že ťa to zaťažuje. Chcel som ti poskytnúť čas na oddych a predstúpiť pred teba, Aneta, rozumieš? Normálne k tebe prísť na vlastných nohách, vyobjímať ťa oboma rukami, zablahoželať. Vedel som, že keď ťa o to požiadam, odmietneš. Chcela by si sa zúčastniť na mojej rehabilitácii, pomáhať mi, a ja som chcel, aby si sa venovala práci, ktorá ťa baví, máš v nej úspechy. Preto som sa uchýlil k tej surovosti. Teraz si uvedomujem, akej nenapraviteľnej chyby som sa dopustil.“
„Nie je nenapraviteľná,“ namietla Aneta. „Som tu, Michal, budeme pokračovať tam, kde sme prestali.“
„Telefonoval som ti,“ pokračoval ďalej. „Každý deň. Vo firme si nebola prítomná, doma si slúchadlo nedvíhala. Nárdy mi vždy oznámil, že večer máš akciu. Neveril som mu, ale zakaždým našiel niekoho, kto to potvrdil. Prežíval som hrozné chvíle, Aneta, zvlášť vtedy, keď povedal, že ty a Dalibor Prukner, môj najlepší priateľ, chodíte všade spolu. Aj v novinách uverejňovali vaše fotografie. Myslel som, že sa zbláznim. Potom mi to došlo. Ty vedľa seba nesmieš mať obyčajného krívajúceho vodiča autobusu, ale práve takého Dalibora Pruknera.“
„Zbláznil si sa?“ vzlykla.
„Nie, reálne uvažujem. Ja neprestanem krívať, Aneta. Predstav si, že pôjdeme na večierok, recepciu. Všetci si budú hovoriť – kde nabrala táto mladá, krásna žena Jofreya de Peyrac?“
„Prestaň,“ plakala Aneta. „Ľúbim ťa, nevadí mi, že budeš krívať. Dofrasa.“
„Nie si Angelika, si moderná žena.“
„Preto ťa nesmiem ľúbiť?“ utrela si slzy.
„Mysli trochu aj na mňa. Ako by som sa cítil v tej fajnovej spoločnosti? Preto ti prajem veľa šťastia s bezchybným partnerom.“
Michalovi pristála facka na líci ako pucka na klin. Aneta sa napriahla na druhé zaucho, to však už zachytil. Pevne zvieral jej útle zápästia. „Bitkou nič nezmeníš,“ zasipel. „Viem, že si to nezaslúžiš, ale nemôžeme byť spolu, pochop, Aneta.“
„Kam sa vytratila tvoja láska? Vari žiarliš na moje úspechy? Nie, tomu neverím. Ty nie si taký prízemný. Je v tom iná žena?“
„Mám ťa rád, ale nechcem ťa obmedzovať.“
„Je v tom iná žena?“ opakovala dôraznejšie.
„Zatiaľ nie. O mňa sa nestaraj, zober si Dalibora a majte spolu veľa detí.“
„To bolo surové! Si hnusný podliak!“ vmietla mu zúrivo do tváre. „Zradca a darebák. Nenávidím ťa!“
Aneta Korestová blúdila bezcieľne po meste, nevšimla si, že začalo pršať, kým nebola úplne mokrá. So sklonenou hlavou, zmoknutými vlasmi v uplakanej tvári vrážala do stĺpov na chodníkoch. Chodci sa jej zďaleka vyhýbali, v domnienke, že dievčina je opitá. Napokon ju zastavili mestskí policajti. „Čo sa vám stalo, slečna? Zabudli ste, kde bývate?“
Zdvihla hlavu, akoby sa prebrala zo zlého sna. „Koľko je hodín?“ zašepkala unavene.
„Dvadsaťtri nula päť,“ odpovedal policajt s fúzkami. „Chodíte tu niekoľko hodín, nebolia vás nohy?“
„Bolia,“ zaškerila sa. „Ráno musím do práce, dobrú noc.“
„Počkajte, nemáme vás odprevadiť?“
„Ďakujem, potrafím.“
Obaja mladí policajti sa za ňou dívali, až sa im stratila z očí. „Človeče, vieš, kto to bol?“ opýtal sa ten s fúzkami. „Tá módna návrhárka, dnes bola jej fotka v novinách. Čo tu robila tak neskoro? Nevyzerala opitá.“
„Asi hľadala inšpiráciu,“ zasmial sa druhý a pokračovali v obchôdzke.



(Pokračovanie v budúcom čísle)




Autor (zdroj): Jaroslava Núterová