20.7.2023 11:03:31
Román na pokračovanie: DIEVČA S MOTORKOU XXVI. časť

XXVI. časť
Michal sa mierne usmial. „Teraz ťa nechám, aby si nerušene...“
„Nie,“ pokrútila hlavou. „Vieš, čo mi napadlo? Dalibor Prukner, tvoji bratia aj ty sám..., všetci ste ma dopredu odpísali..., ani jeden z vás sa neunúval spýtať sa ma, či som ochotná vyhovieť vám.“
„A si?“
„Jasné, že som,“ usmiala sa. „Teba prvého to malo zaujímať. Máš pravdu, bola som urazená, presvedčená, že milujúci muž by mal milovanej žene všetko dovoliť. Aj jazdu na motorke. Nechcem, aby si sa o mňa bál,“ zmĺkla.
Však som dnes na vlastnej koži pocítila, čo je to strach, pomyslela si nervózne. Michal pár vetami vysvetlil svoje meškanie, pričom Aneta roztržito vstala, chvíľu postála a znovu si sadla. Chytil ju za nepokojné ruky.
„Čo sa deje?“
„Asi zmením zamestnanie,“ odvrátila zrak.
„Prečo?“
„Verila som, že to zvládnem sama.“ Aneta si sťažka vzdychla, uprela oči na videokazetu. „Keď sa mi pred polrokom vyhrážal, že ma prinúti odísť z ateliéru, tvrdil, že to nemyslel vážne. Nikdy netajil svoj záujem o mňa, ale posledné týždne sú pre mňa neúnosné. On...“
„Hovoríš o Richardovi Modayovi?“ uisťoval sa Michal a skúmal Anetinu rozhorčenú tvár.
„Áno, stále spomína želanie svojej ženy a také želania sa vraj majú plniť. Už som nevedela, ako sa mám proti nemu brániť, tak som mu povedala, že sa budem vydávať za teba.“ Nemala odvahu pozrieť Michalovi do očí, iba prstom nervózne obkresľovala obrysy kazety. Michal sa pobavene usmieval nad jej detskou rozpačitosťou. „Musela som sa nejako vyhovoriť, lebo začínal byť dotieravý.“
„Škoda,“ poznamenal Michal. „Že si to použila len ako výhovorku. Ja by som sa s tebou rád oženil.“
„A kto ti v tom bráni?“
Otázka prišla ako blesk z jasného neba, čo Michala trochu podráždilo. „Ty,“ vyhlásil prudko a zvraštil čelo. „Takže to nebola výhovorka? Myslíš to vážne?“
„Prečo pochybuješ?“
Akoby zdvihnutím čarovného prútika v jednej chvíli obaja vstali. Tentokrát Aneta neuhla očami. „Dosiaľ si nechcela o vydaji ani počuť,“ riekol Michal miernejšie a chytil ju za plecia. „Mám tomu rozumieť tak, že nebyť Richarda Modaya...“
„Preboha, nie!“ Vyľakane sa dotkla Michalových rúk. „Nie, ja... tieto dva týždne, čo som ťa nevidela, boli pre mňa kruté, Michal. Dnes, keď si nechodil a... nemala som šajnu, čo je s tebou... nikdy by mi nenapadlo, že sa dokážem tak príšerne báť... Nechcem, aby sme sa báli jeden o druhého.“
„Zabudneme, že existuje strach, dobre?“ privinul si ju s úsmevom k sebe a prikryl Anetine váhavé pery nežným bozkom.
V tej chvíli zabudli na príbuzných, ktorí v neistote čakali, či sa mladí ľudia nájdu a dohodnú. Aneta s Michalom nedvíhali drnčiaci telefón, nemysleli na to, čo svojím zmiznutím spôsobujú. Až keď sa letný večer menil na letnú noc, dali o sebe vedieť, že sú spolu a sú šťastní. Spriadali spoločné plány a náhodné rozpory riešili milovaním. Nad ránom skonštatovali, že vždy budú musieť nájsť spoločnú reč, lebo inak sa umilujú k smrti.

***
Preskočená iskra medzi mužom a ženou buď vzbĺkne na obrovský oheň lásky alebo sa po chvíli udusí. To záleží na tom, koho tá iskra zasiahne, o akú silu žiarenia ide. V každom človeku tleje cit lásky, len mu treba dať vzduch, aby mohol vzbĺknuť. Lenže čo ak ide o ženu dobrého priateľa? Nebolo by lepšie túto iskru nechať zhasnúť hneď v zárodku?
Daliborovi Pruknerovi vibroval v uchu Michalov radostný hlas, ktorý mu zvestoval, že sa v Anete Korestovej obaja mýlili. Ona to dokázala! V mene lásky sa vzdala niekoľkoročného sna – motorky! Z lásky k Michalovi opustila prácu, ktorú milovala a teraz spolu prežívajú šťastné chvíle pred nastávajúcim sobášom.
Dalibor si vzdychol. Prečo skôr nepočúvol hlas srdca a nešiel sa s Anetou zoznámiť pri prvej zmienke Mikiho o mladej, peknej príbuznej! Pravdu povediac – závidí Michalovi, že sa našla dievčina s tak veľkou láskou a darovala ju práve jemu. Po prežitej tragédii si to síce všetko zaslúži, Dalibor mu to praje, ale nemala to byť Aneta! Prečo ona a nie hociktoré iné dievča! Je to vlastne smiešne – ako mu môže závidieť i priať dokopy! Z pochmúrnych myšlienok ho vyrušilo klopanie na dvere a vzápätí sa vrútil dnu do kancelárie Michal s Anetou.
„Ahoj, mali sme cestu okolo, tak sme si dovolili vyrušiť ťa,“ oznámil veselo.
„To je od vás milé,“ nasadil Dalibor profesionálny úsmev a podal obom ruku. Azda som ich myšlienkami privolal, pýtal sa v duchu nespokojne, lebo pri pohľade na šťastnú dvojicu veru mal čo robiť, aby sa im jednoducho neotočil chrbtom. Našiel v sebe posledné zvyšky triezveho úsudku, uvedomil si, že ani jeden z nich nie je zodpovedný za jeho osamelý život. Pracuje v oblasti, kde sa stretáva s tisíckami ľudí, no v súkromí...
„Ako sa darí rodičom?“ zaujímal sa úprimne Michal, ale pri stretnutí s priateľovými očami mal zrazu čudný pocit. V tejto chvíli sa snažil ho v sebe potlačiť.
„Stále rovnako,“ odvetil Dalibor a nedokázal utlmiť náhly chlad. „Mieniš ich navštíviť?“
„Nie, myslím, že...“ Michal si trpko vzdychol. „Nebolo by to vhodné.“
„To je aj môj názor,“ kývol hlavou.
Aneta skákala očami z jedného na druhého a rástla v nej túžba privoňať k zázračnému kvietku, ktorý pomáhal zmiznúť Maruške v rozprávke Soľ nad zlato. Varovala Michala pred touto návštevou, pretože pomocou kazety si postupne vytvorila obraz o rodine Dalibora Pruknera. Priam hmatateľne bola cítiť ich závislosť na sebe. Akýmsi neviditeľným putom bol zviazaný osud Michala a Janinej rodiny. Keď sa mu s tým zdôverila, pochybovačne sa zasmial, tvrdiac, že si to Aneta len namýšľa alebo je v tom kúsok žiarlivosti. Odporúčala mu, aby sa s Daliborom nestýkal, no tomu sa vzoprel. Považoval ho za najlepšieho priateľa, akého kedy mal a viac mať nebude.
Dalibor Prukner sa stal predmetom ich prvej vážnejšej roztržky, takže náznak nepriateľstva pri prvom stretnutí s Anetou dostával reálnu podobu, ktorú Aneta nemohla a nechcela prehliadať. Ešte dolu pred vchodom do Almedie javila očividnú nechuť na stretnutie s Janiným bratom. Teraz mala sto chutí nahlas vykríknuť: „Vidíš, čo som povedala!“ Michal však tiež nebol hluchý ani slepý a hoci ho chladné privítanie mierne rozladilo, navyše musel dať svojej snúbenici za pravdu, nechcel si to pripustiť. Aspoň nie hneď tu.
(Pokračovanie v budúcom čísle)


Autor (zdroj): Jaroslava Núterová