20.7.2023 11:03:16
Román na pokračovanie: DIEVČA S MOTORKOU XXXXVI. časť

XXXXVI.

V pondelok ráno prišla Aneta do firmy posledná. Nekritizovali jej neskorý príchod, Nárdy totiž všetkých upozornil, že dievčina má menšie osobné problémy, aby k nej boli ohľaduplní. Ona sa nesprávala ako človek so starosťami, bolesť ju priveľmi otupila. Pracovala tak, ako inokedy. Zažartovala, pochválila, usmernila. Jediné, čo ju prezradilo, boli kedysi žiarivé zelenkasté oči, dnes zahalené akousi čudnou hmlou. Darmo v nich spolupracovníci hľadali zvyčajné iskierky, ktoré ich povzbudzovali k lepším výkonom.
O pár dní pri poludňajšej káve v kancelárii Aneta poznamenala: „Mal si pravdu, Nárdy, je koniec.“
„Nie som nadšený,“ vzdychol.
„Ani ja,“ napila sa kávy. „Cítim sa presne tak ako si povedal. Zradená a opustená. Kedy sa nad tým zasmejem?“
„S tvojou povahou odhadujem...“ Nárdyho prerušil telefón. Prihlásil sa a tvár sa mu rozjasnila. „Ahoj, Dalibor. Ano. Neviem, snažíme sa... Svadobná hostina? Dobre, príď večer ku mne, preberieme to. Soňa sa spolieha na teba a na Anetu. Nechcú mi prezradiť nič o modeli na svadobné šaty, bude to niečo super. Končíme okolo piatej. Aneta pôjde k otcovi a potom... Aha, dám ti ju, čau.“ Nárdy otrčil slúchadlo zamračenej dievčine. Prevrátila očami, pokrútila hlavou, ale zobrala ho.
„Ahoj,“ povedala neutrálne.
„Ahoj,“ počula Daliborov hlas. „Aneta, môžem pre teba prísť k otcovi?“
„Tých pár ulíc k Nárdymu prejdem,“ odvetila nesúhlasne. „Vďaka za ochotu, Dalibor, netreba.“
„Myslel som...“
„Nie, ďakujem,“ zdôraznila podráždene.
Od Nárdyho narodenín sa s Daliborom Pruknerom nestretla, a hoci vedela, že na jej rozchode s Michalom nemá žiadnu vinu, jeho starostlivosť ju nepochopiteľne dráždila. Iste k nej má súcit a ten ona nepotrebuje, hlavne nie od neho.
Spomenula si na vlaňajšie leto. Bol presvedčený o tom, že ak sa nevzdá motorky, pokazí Michalovi život. Všetci ju nútili vzdať sa jazdy na motorke, len aby ho netrápila. Poslúchla. A dnes? Je to práve Michal, ktorý sklamal. Prečo?
Aneta sa nemohla zbaviť protichodných myšlienok po celý deň. Vracala sa k šťastným chvíľam s Michalom, opakovala si jeho slová lásky a pretože tušila, že ich nikdy viac nebude počuť, so zvrašteným čelom sedela na otcovom gauči. Štefan Korest mal pre dcéru plno slov útechy, lenže akosi sa neodhodlal použiť ich. Dcérina uzavretá tvár ho odrádzala od pokusu aspoň trocha prejaviť účasť. Nevdojak mu napadlo, že Helena tiež nedokázala hovoriť o svojich pocitoch, v tomto sa Aneta dosť podobala na matku.
„Oco, mám k tebe prosbu,“ prehovorila konečne a odložila skicár. „V Michalovom byte mi zostali nejaké veci, chcela by som ich odtiaľ odviezť.“
„Pôjdem s tebou, ak chceš,“ odvetil.
„No vieš, ak sa nebojíš požičať mi auto, rada by som išla sama.“
„Nejde o auto, bojím sa o teba,“ riekol tíško. Aneta sa smutne usmiala.
„Som v poriadku, otec.“ Zamyslela sa. „Život ide ďalej, ako povedal Nárdy. Nechcem zo seba robiť hrdinku. Veľmi ma to trápi a som nešťastná, ale prežijem to, fakt. Nie som predsa na tom až tak zle. Mám svoju prácu, rodinu, priateľov. Možno sa ešte nájde niekto, čo ma bude mať rád. Nechcem zostať sama, otec, len potrebujem čas.“
„Potešila si ma, dcéra moja,“ vydýchol uľahčene Štefan. „Mal som strach, že zatrpkneš a...“
„Bude zo mňa namosúrená stará dievka,“ zasmiala sa a v zelenkastých očiach sa jej zaiskrilo. „Dúfam, že nie.“
„Kedy plánuješ ísť do Brezna?“
„Čím najskôr.“
Emil Vágner odmietol prítomnosť pri balení Anetiných vecí, nemal dôvod nedôverovať jej. V slnečnom ráne viedla otcove auto, počúvajúc pri tom hudbu z rádia. Zaparkovala pred známym panelákom a vtedy sa jej prudko rozbúchalo srdce. Asi mala prijať otcovu ponuku, lebo zrazu mala obavu, či dokáže vstúpiť do bytu, v ktorom prežila najkrajšie chvíle života. Zmocnil sa jej čudný pocit, že sem viac nepatrí.
Nič sa tu nezmenilo. Prechádzala miestnosťami a cez zaslzené oči vnímala každú maličkosť, ktorá bola kedysi neodmysliteľnou súčasťou jej šťastia. Rýchlo nahádzala do tašky svoje osobné veci, zamkla a zamierila na Mazorník. Pred vilou Emila Vágnera uvidela autá jeho troch synov. Panebože, čo teraz? Váhavo vystúpila z auta, no vtom sa otvorili dvere a Viera sa jej vrhla okolo hrdla.
„Aneta, som taká rada, že ťa vidím. Je nám strašne ľúto, čo ti Michal vyviedol a ver mi, nechápeme ho. Poď ďalej.“
„Prišla som si zobrať veci a vrátiť kľúče, Viera.“
„Viem.“
Vošli spolu do domu. Aneta si vypočula príval slov, ktorými všetci Michala odsudzovali, ale veru ju to nepovzbudilo ani nepotešilo. Odovzdala kľúče od bytu Emilovi a rozlúčila sa s nimi ako s priateľmi. Napokon – nič iné jej neostávalo, s Michalovým rozhodnutím nemali nič spoločné. Spravil tak sám a dobrovoľne.
...

Svadba Nárdyho so Soňou bola veľkolepá. Množstvo hostí obdivovalo exkluzívne svadobné šaty šťastnej nevesty a nikto nebol na pochybách, čia ruka ich vyčarila. Nárdy sa doslova vznášal medzi hosťami, dbajúc, aby všetci mali to, po čom túžia na takejto akcii. Dalibor Prukner pripravil netradičné menu, čím sa zavďačil nielen mladomanželom, ale i náročným hosťom z umeleckého sveta.
Anete iba teraz prišli na um vlastné svadobné šaty, ktoré ostali visieť v prázdnom byte. Hoci od Michalovej havárie šila nejedny, nikdy sa nezamyslela nad tým, že aj ona sa chystala byť nevestou. Až dnes. Pri tejto spomienke jej srdce zovrelo smútkom a žiaľom.
Neubránila sa stiesnenému vzdychu, o ktorom si myslela, že sa v hlučnom prostredí stratí. Dalibor bol však príliš blízko nej, aby ho nezachytil. Mimovoľne ju pri tanci silnejšie zovrel v náručí a vo víre valčíka s ňou obtancoval celú sálu.
Zdvihla k nemu zahmlené oči. Nedíval sa na ňu, no jasne videla jeho stisnuté sánky a uvedomila si, že on jediný sa nevyjadril k rozchodu s Michalom. Nepočula od neho ani slovíčko súcitu, skôr akoby sa jej vyhýbal. Vlastne – je zvedavá na jeho názor? Boli s Michalom najlepší priatelia.
Hudba prestala hrať, páry sa usádzali, aby ovlažili hrdlá dobrým šampanským. Jana Santorová podišla k Anete.
„Včera som sa dozvedela, čo sa stalo,“ povedala s očami plnými účasti. „Nevzdávaj sa, dievča, život je krásny a tak krátky.“
„Áno, máte pravdu,“ pousmiala sa. Meravo odkráčala s Daliborom na určené miesto pri stole. Nalial obom víno do pohárov a napili sa. „Zo všetkých strán počúvam súcitné slová,“ prehovorila po chvíli. „Ty ma nepoľutuješ, Dalibor?“
„Nie,“ povedal a vyprázdnil pohár.
„Prečo?“ vypleštila oči.
„Lebo by som to nemyslel úprimne.“
„Vysvetlíš mi to?“
„Nie.“
„Aha,“ kývla hlavou. Päť sekúnd si hľadeli do očí. „Ty si si želal, aby ma Michal nechal.“ Nepýtala sa, jednoducho to konštatovala.
„Vieš, že máš aj básnické črevo?“ snažil sa o žart so sileným úsmevom.
„To je možné,“ súhlasila vážne. „Neodpovedal si.“
„Žiadnu otázku som nepočul, len konštatovanie.“
„Dobre. Teda – je moje konštatovanie správne?“
„Otázka na telo,“ uškrnul sa. „Myslíš, že je toto vhodné miesto na takúto debatu?“
„Nenaťahuj,“ zahriakla ho nahnevane. „Neboj sa, neurobím ti srdcervúcu scénu ani ťa nebudem biť. Stačí, ak povieš pravdu.“
„Áno.“ Dalibor pozrel pevne Anete do očí.
„A ďalej?“ zašepkala s napätím v hlase.
„Aneta, naozaj si nemyslím, že...“
„Vykašli sa na to,“ prerušila ho unavene. „Nekazme si zábavu.“
Nezdalo sa, že by Anetu nedokončený rozhovor mrzel. Za úsvitu sa s mladomanželmi rozlúčila a nenamietala nič proti Daliborovmu sprievodu. Kráčali prebúdzajúcimi sa ulicami. Aneta sa zachvela od raného chladu, v tenučkých šatách jej hneď naskočili zimomriavky.
„Večer bolo teplo,“ drkotala zubami.
„Leto sa začína o pár dní,“ povedal Dalibor a prehodil jej cez plecia svoje sako. Uzimene si ho pritiahla, vychutnávajúc teplo Daliborovho tela.
„Vďaka, ale teraz prechladneš,“ namietla.
„Som otužilý,“ usmial sa. „Navyše ma hreje láska.“
„Čože? Smiem vedieť, ktorá je tá šťastná?“
„Nie.“
„Dočerta, Dalibor,“ zastala. „Stále mi hovoríš nie a tvrdíš, že si môj priateľ. Priatelia sa neklamú.“
„Nezaháňaj ma do úzkych, Aneta. Chcem jej poskytnúť čas. Kým nemám istotu, nikto sa to nedozvie.“
„Pohádali ste sa?“ nedala mu pokoj. Bola strašne zvedavá, koho si taký náročný muž vybral. Dosiaľ nepočula o žiadnych ženách v jeho blízkosti.
„Prestaň s tými otázkami,“ znervóznel náhle.
„Prepáč,“ zamrmlala a pridala do kroku.
I v návale práce Aneta málokedy zabudla na zvedavosť okolo Daliborovho dievčaťa. Keď s ním išla na nejakú spoločenskú akciu, vždy dávala pozor komu sa venuje, sledovala každú ženu, ktorá sa k nemu priblížila. Ak aj bola medzi nimi tá pravá, dokázali sa obaja vynikajúco pretvarovať. Nič nenasvedčovalo tomu, že by niektorú mimoriadne uprednostňoval. Ako detektív Aneta zlyhala.
Potom si osamote lámala hlavu, prečo Dalibor tvrdohlavo odmieta prezradiť identitu dievčiny. Hrešila samu seba, že ju to zaujíma, však nikdy sa nestarala o jeho súkromný život, na nič sa nevypytovala. Ich rozhovory sú čisto priateľské, týkajúce sa práce, spoločných priateľov, sem-tam si vyšli na jednodňový výlet a Aneta žila v tom, že stále jej dáva čas na rozmyslenie.
Nebadane prišla jeseň. Dalibor Prukner vybavil posledný telefonát a chystal sa opustiť kanceláriu. Vložil si do tašky objednávku, ktorú nestihol prepracovať. Zrazu sa otvorili dvere a v nich sa zjavila postava Michala Vágnera. Dalibor mu podišiel v ústrety, no ani jeden z nich nenatiahol ruku k zvyčajnému pozdravu.
„Chcem ti niečo povedať,“ vyriekol namáhavo Michal.
„Všetko sme si povedali pred Nárdyho narodeninami,“ pripomenul Dalibor. „Varoval som ťa, Michal, zachoval si sa ako...“
„Viem, ako som sa zachoval,“ prerušil ho prudko. „Nemusíš mi to pripomínať. Aneta sa odmieta so mnou baviť. Na listy neodpovedala, a keď som ju išiel navštíviť, neotvorené mi ich mlčky hodila do tváre a zamkla.“
„Prišiel si sa sťažovať?“ vyhŕkol znechutene.
„Nie,“ pokrútil hlavou. „Chcem, aby ste s Anetou vedeli, že vám nikdy viac neskrížim cestu. Chcem, aby sme sa rozišli ako priatelia, nie ako rivali.“
„Nikdy som nebol tvoj rival,“ vyhlásil pokojne Dalibor.
„Ako to?“ zvraštil zmätene tvár. „Miluješ predsa Anetu, či nie?“
„Áno, lenže ona o tom nevie.“
„Neverím,“ vyprskol Michal a pošúchal si čelo.
„Pozri, Michal,“ vzdychol si. „Ty si bol jej prvá láska, o ktorej si myslela, že je nesmrteľná. Bola o tom skalopevne presvedčená a úder, ktorý si jej nečakane zasadil, na nej zanechal stopy. Nemohol som jednoducho prísť k nej a priznať sa, že ju ľúbim od prvého stretnutia. Raz ma obvinila, že ju chcem od teba odlákať. A ja som jej len ponúkol prácu, aby bola k tebe bližšie, aby robila to, čo ju baví a v čom je jednička.“
„No, dajme tomu,“ prižmúril oči pochybovačne. „Kedy jej mieniš povedať pravdu?“
„Až na to bude vhodný čas. Teraz je plná bolesti, sklamania, možno by nepochopila môj dobrý úmysel, ak na ňu budem naliehať.“
„Fajn, prajem ti veľa šťastia.“
Ako znenazdajky sa Michal objavil, tak i zmizol. V Daliborovi ostal čudný pocit. Načo vlastne prišiel? Presondovať situáciu?




(Pokračovanie v budúcom čísle)




Autor (zdroj): Jaroslava Núterová