Potichu vošiel do detskej izby a zrazil sa s upreným pohľadom svojho desaťročného syna. Chlapec mal obe ruky na paplóne. Neúspešne sa nimi pokúšal zakryť neveľkú fotografiu. Vedel, kto je na nej, pretože aj on sám si ju občas prezeral, hoci synovi to zakázal. S pokrčením pliec si vzdychol.
„Je neskoro,“ skonštatoval. „Ráno ideš do školy.“
„Tieto Vianoce to vyjde, oco,“ vyriekol syn so skalopevným presvedčením a vzrušene sa posadil. „Snívalo sa mi so stromami a konečne rozkvitli. Kvitnú, oco, chápeš? Mama povedala, že príde, keď rozkvitnú.“
„Chápem,“ pousmial sa. „Ale teraz spi, dobrú noc.“
Fakt to Zuzana tvrdila. Lenže toto sú už tretie Vianoce, ktoré budú tráviť vo dvojici a jej návrat je nedohľadne. Od narodenia Lukáša ho najradšej namotávala na sny. Bezhranične mame dôveroval, pretože občas sa mu niektorý splnil, čo považoval za „isto istú“ pravdu.
Pozoruhodné sú však obdobia chlapcových snov. Spočiatku si to Dušan nevšímal, ale vždy pár týždňov pred hocakou udalosťou mu pílil uši rečami o stromoch a bol veľmi smutný, že ani na jar nechceli kvitnúť.
Veď je pri každom stretnutí syna s mamou. Ak ponamáha mozgové bunky určite si spomenie, odkiaľ pramení jeho viera v spoločný život, v spoločné Vianoce ako kedysi, kým Zuzana neochorela.
Neuveriteľná, priam tragická vážna psychická porucha vhupla do ich života takmer zo dňa na deň. Dnes Dušan uznáva, že možno aj boli nejaké varovné príznaky, no ako každá mladá, začínajúca rodina, si ich nechceli pripúšťať, prosto zľahčovali, ospravedlňovali a vzhľadom na malého syna, ktorý nerozumel, čo sa s jeho dobrou maminou deje, veru často jednoducho prehliadali.
Samozrejme, donekonečna sa to nedalo. S ťažkým srdcom a vydesenými očami vtedy sedemročného Lukáša museli Zuzanu hospitalizovať v psychiatrickej liečebni. Niekoľko týždňov malý mlčal. Potom otca zasypal spŕškou otázok a Dušan mal veru čo robiť, aby ich zrozumiteľne zodpovedal.
Pravda je, že výdatne mu v tom pomáhala zdravotná sestra Barbora. Neskôr sa Lukáš vlastne stále obracal na ňu, lebo od nej informácie o mame akosi lepšie pochopil. Po roku vyšlo najavo, že má dokonale zmapovaný i súkromný život mladej ženy, čo sa jeho otcovi vôbec nepozdávalo. Avšak pre Lukášov detský rozum bolo samozrejmosťou konzultovať svoje myšlienky, názory práve s ňou. Na dohováranie otca argumentoval, že predsa Barbora je čosi ako lekárka, a keď pomáha a radí mamine, prečo by nemohla aj jemu. Na to sa sestrička iba zasmiala a súhlasila.
V tú jar sa želanie chlapcovi splnilo. Všetky stromy i kríky v záhrade nádherne kvitli, opájali vôňou a vlievali nádej na prežitie vzácnych chvíľ s mamou. Bohužiaľ, užívali si len štyri dni. Zuzanin stav sa náhle zhoršil natoľko, že nočnou hodinou boli nútení volať pohotovosť. Ďalšie týždne prešli mlčaním, dokonca Lukáš odmietol navštevovať ju. Pre Dušana to bola nepríjemná situácia, pretože syna nesmel nechať samého a príbuzných v meste nemajú.
„Kde máte Lukáša?“ opýtala sa Barbora.
„Nuž,“ topil sa v rozpakoch, nevediac, ako priznať, že toto nezvláda.
„Aha, robí problémy“ trochu zvraštila pekné čelo. „Kde je?“
„Čaká v aute.“
Zdravotná sestra ho odviedla za manželkou, ktorá sedela v parku na lavičke a pri pohľade na jej meravú tvár mal obavy, že je pod sedatívami, čiže plánovaný dialóg sa zmení na zjavný monológ. V tej chvíli bol rád, že Lukáš sa tak múdro rozhodol zostať v aute. Na druhej strane to znamenalo rýchly návrat. Prisadol si teda k Zuzane a začal rozprávať. O svojej práci, o synovej škole, o susedoch, ktorí ju nechávali pozdravovať, o všetkom, čo mu slina na jazyk priniesla, kým ho neprerušila otázkou na Lukáša. Popravde odvetil.
„Barbora sa o neho postará,“ vyhlásila lakonicky a opäť unikla do svojho sveta. O pár minút ho požiadala, aby ju odviedol do izby a odišiel. Nechcela syna vidieť.
Veľmi sa snažil nedať najavo rozladenosť, nespokojnosť i napätie, navyše keď Lukáša nenašiel v aute začal v duchu hromžiť. Dočerta aj s takýmto životom!
Dosť ho prekvapil príchod syna s tmavovlasou mladou ženou. Jasné, veď je to Barbora. Úplne zmenená v civilných čiernych nohaviciach a bledomodrej blúzke, s čiernou kabelkou cez plece. Obaja sa usmievali.
Odvtedy sa Dušan viackrát pristihol v myšlienkach na zdravotnú sestru a syn ho v tom nevdojak podporoval. Jednostaj o nej hovoril, reprodukoval s grimasami prežité chvíle s ňou. Napriek tomu nezabúdal na mamu, ibaže už zrejme nepociťoval taký smútok ako na počiatku jej choroby.
Koniec koncov, sú to takmer tri roky.
V každom prípade sa začali stretnutia s Barborou opakovať. Síce nepravidelne, no bolo v nich úprimné priateľstvo, nefalšovaná radosť a vďaka nim začali brať svoj osud nie ako nutné zlo, ale naučili sa ho akceptovať triezvo ako skutočnosť. Každý v rámci svojich možností.
V apríli, presne mesiac pred svojimi narodeninami mal Lukáš zasa sny o kvitnúcich stromoch. Keď sa ho otec pýtal, čo by si želal, bez váhania odpovedal: „Chcel by som maminu, ale to zasa nevyjde. Nemohla by namiesto nej k nám prísť Barbora?“
„Fíha,“ zatiahol s úškrnom. „Ty si jej niečo hovoril?“
„Debatili sme,“ odložil utretý hrniec. „Najprv povedala, že sa pokúsia dať ju dokopy, ale ak sa to nepodarí, príde ona. Však budeš súhlasiť?“
Nič určité synovi nesľúbil. Medzitým zašiel do liečebne, kde našiel manželku pokojnú, pri plnom vedomí. Tichým hlasom mu oznámila svoju vôľu. Chcela prísť na synove narodeniny, ale bojí sa , že to zasa nezvládne. Oboch miluje a vie, že aj oni milujú ju. Nemôže im donekonečna znepríjemňovať život, nezaslúži si to ani jeden z nich. V Barbore budú mať priateľku i radkyňu. Nič nenamietala voči prosbe, aby ju zastúpila aspoň pri niektorých príležitostiach, a aby sestričku pozvali po Lukášových snoch o kvitnúcich stromoch. Prečo práve vtedy sa Dušan nedozvedel, no konečne vie, prečo im syn tak verí.
Narodeninová slávnosť sa vskutku vydarila. Prišlo pár spolužiakov zo školy, aj starí rodičia, no prítomnosť zdravotnej sestry nejako zvlášť nekomentovali. Len svokra bola spočiatku trochu zarazená. Navzdory tomu pri lúčení pošepkala zaťovi pár povzbudzujúcich slov.
Leto prešlo rýchlo a Dušan každý deň čakal , kedy Lukáš začne o Vianociach. Povedal si, že ho prekvapí a podujal sa niečo vybavovať. Nie, takéto sviatky sú pre Zuzanu neprimerane náročné, lekári neodporúčajú pobyt v rodine.
S malou dušičkou, navonok akoby mimochodom, navrhol Barbore vianočnú návštevu, pričom sa mladá žena pobavene rozosmiala.
„Čo je na tom smiešne?“ nechápal a mal pocit, že sa mu vysmieva.
„Nič v zlom, ale ste s Lukášom podarená dvojica. Ver mi, že by som bola strašne rada s vami, ale neviem... Je to ťažké.“
Viac nenaliehal. Na Štedrý deň Lukáš čosi pomohol v kuchyni a potom sa zavrel v detskej izbe. O dve hodiny sa vrútil do obývačky s krikom: „Oco, je tu! Vyšlo to! Prišiel, on prišiel, chápeš? Mám ho!“
„Čo máš, preboha?“
„Poď, je za dverami,“ ťahal ho vzrušene do chodby.
Otvoril dvere. Z výťahu práve vystúpila Barbora, ktorú obaja privítali a Dušan sa zmätene obrátil k synovi: „Ktože to mal prísť?“
„Už je tu,“ chytil so šťastným úsmevom mladú ženu za ruku. „Predsa môj....(záver nájdete v tajničke, ktorú pošlite do redakcie do 11. januára 2010, čaká na vás cena, ktorú do súťaže venovala Ing. V. Buláková, riaditeľka ŽP BYTOS, s.r.o.).









Autor (zdroj): v texte