20.7.2023 11:20:35
„Nikdy sa netreba vzdávať,“ to je moje životné krédo: Osudy ľudí okolo nás

Osudy ľudí sú nevyspytateľné. V detstve málokto uvažuje o tom, že sa jeho život môže aj skomplikovať. Budúcnosť vidíme v ružových farbách a ani vo sne nás nenapadá, že by mohlo byť niečo inak. Ani pán Ján Dudáš ešte v časoch, keď patril do rodiny železiarov, nepredpokladal, aký krutý osud ho čaká.
Zo stavebnej údržby podbrezovských železiarní odchádzal v roku 1991, z funkcie zástupcu vedúceho v časoch transformácie, keď z tejto prevádzkarne bola vytvorená spoločnosť s ručením obmedzeným. Mohol sa rozhodnúť, či zostane alebo odíde a volil druhú cestu. Prácu si našiel v Ružomberku. Nespĺňala však jeho predstavy, začal preto podnikať na vlastnú päsť. Zriadil si súkromnú stavebnú firmu. Plány mal veľké a s elánom ju rozbiehal. Neprešlo však ani pol roka a nastali zdravotné problémy. Najprv diagnóza nádor slinnej žľazy, operácia bola našťastie úspešná, následne však nešťastný pád z lešenia.

Foto: F. Hrablay
Dovtedy pomerne zdravý človek, ktorého síce občas trápila chrbtica, nikdy neuvažoval o tom, že by aj jeho raz mohli postihnúť komplikácie smerujúce k invalidite. Následky boli kruté. Chrbtica ho trápila čím ďalej tým viac, bolesti boli neznesiteľné, až sa ocitol na 2. ortopedickej klinike v Brne, kde absolvoval veľmi zložitú operáciu chrbtice. Trinásť mesiacov ležal fixovaný od hlavy až po kolená v sadrovom korzete, vážiacom sedemnásť kilogramov. Vtedy mal čas premýšľať nad svojím osudom a prebehlo mu v hlave množstvo myšlienok. Človek si v takejto situácii uvedomí, čo je pre jeho život skutočne dôležité.

V tom okamihu si povedal, že sa veru nikdy nevzdá a bude čeliť všetkému, čo mu zlý osud nadelil.
Po operácii bolo trochu lepšie, aj bolesti ustúpili a zdalo sa, že konečne bude dobre. Trvalo to však necelé tri roky. Od roku 1996 trávil viac času v breznianskej nemocnici ako doma. Deformácie krčných a hrudných stavcov boli také rozsiahle, že sa nikto nechcel podujať na ďalšiu operáciu. S úctou spomína na MUDr. Ivana Droppu, neurológa z NsP Brezno, n. o. Okrem iného, mu pripisuje zásluhy aj na tom, že sa napokon profesor Ľubomír Rehák vo Fakultnej nemocnici v Bratislave podujal na náročnú operáciu. Povďačný je aj MUDr. Emílii Bučkovej z doliečovacieho oddelenia, kde strávil množstvo času.
V tom období bol už pán Dudáš odkázaný na invalidný vozík a trpel aj inkontinenciou. Obrovské bolesti si vyžiadali morfium. V októbri roku 2007 podstúpil vo Fakultnej nemocnici v Bratislave v priebehu mesiaca dve operácie. Dnes morfium neužíva, bolesti aj problémy s inkontinenciou čiastočne ustúpili a hoci sa viac – menej pohybuje len v invalidnom vozíku, pokrokom je, že už dokáže prejsť aj na francúzskych barlách. Je vďačný všetkým, ktorí mu pomáhali v tých najťažších chvíľach.
Aj napriek tomu, že zo Železiarní v Podbrezovej odišiel pred devätnástimi rokmi, stále v jeho srdci pretrváva kladný vzťah k bývalému zamestnávateľovi, i ľuďom z Podbrezovej.
So cťou spomína na partiu železiarov, ktorú zorganizoval Ing. Milan Floch , aby mu v kritickej chvíli darovali krv. Pridala sa aj jeho manželka a bratia. Takisto povďačný je svojmu susedovi, kamarátovi a tiež železiarovi Mariánovi Bošeľovi (Vo), ktorý bol s celou svojou rodinou pri ňom, keď to najviac potreboval a pomáha mu dodnes.
V časoch, keď sa pán Dudáš rozhodoval, čo ďalej a prišiel k záveru, že sa nikdy nevzdá, chcel byť užitočným pre iných a tak sa pokúsil osloviť dobročinné organizácie a nadácie o pomoc pri zabezpečení notebooku. Z ôsmich oslovených reagovala len jediná, a to Nadácia Železiarní Podbrezová. Vďaka pochopeniu jej zriaďovateľa má dnes Ján Dudáš nový životný smer. Prostredníctvom notebooku pomáha ľuďom. Využíva svoje stavbárske skúsenosti a keď že mu už zdravotný stav nedovoľuje pohybovať sa po stavbách, robí pre známych výkresy a poskytuje rôzne s tým súvisiace služby. Voľné chvíle venuje surfovaniu po internete, a aj to mu dodáva nové sily a rozširuje obzor.
Ján Dudáš sa so svojím zložitým osudom dokázal popasovať a zmieril sa s ním. Jeho súčasný život je naplnený pokojom a radosťou, k čomu nesporne prispieva priateľka Anička, ktorá sa o neho príkladne a s láskou stará a spoločne sa tešia na najkrajšie sviatky, blížiace sa Vianoce, ktoré prežijú v kruhu najbližšej rodiny.



    A ešte želanie pána Dudáša:

    Osobitne generálnemu riaditeľovi Ing. Vladimírovi Sotákovi a jeho rodine želám pevné zdravie, krásny život, rodinné pohodlie a prajem, aby Železiarne Podbrezová pod jeho vedením ešte dlhé roky fungovali aspoň tak ako doteraz a dávali pracovné príležitosti ľuďom na Horehroní.
    Všetkým zamestnancom ŽP a ich rodinám prajem veľa zdravia a šťastia, všetkým ľuďom pokoj a želám si, aby nikto na svete nepociťoval hlad a smäd, aby nikto nespoznal také bolesti, aké som prežil ja. Nevzdávam sa však. To je mojím krédom a všetkým odkazujem, že nikdy sa netreba vzdávať, bojovať sa oplatí, život je krásny!“








Autor (zdroj): Mgr. Oľga Kleinová