Aj keď som posledný raz opustil bránu Železiarní v Podbrezovej v roku 1951, stále sa tam vraciam. Aspoň v mojich spomienkach, ktoré sa mi prinavracajú vždy, keď čítam časopis Podbrezovan, ktorý mi prichádza do Kanady cez internet.
Pozorne som čítal všetky články v Podbrezovane, najmä v posledných mesiacoch, keď celosvetová kríza výrazne postihla mnohé fabriky. Nejeden podnik, tak na Slovensku, ako aj v iných krajinách, zatvoril dvere pod tlakom tejto krízy. S radosťou som vždy konštatoval, že podbrezovské železiarne sa dokázali udržať a aj za zložitých podmienok naďalej zostávajú neoddeliteľnou súčasťou života Horehronia.
S potešením som vždy čítal ako sa železiarne starajú o svojich zamestnancov. S akou citlivosťou sa vedenie podniku snažilo udržať životodarný zdroj mnohých občanov Horehronia - ich zamestnanie. Aj v podmienkach, keď vedenie zápasilo s finančnými starosťami, naďalej rozvíjalo sociálnu starostlivosť a pomoc svojim zamestnancom a ich rodinám.
Železiarne mali vždy v histórii svoj pozitívny dopad na život okolitých obci v časoch normálneho chodu, ako aj v časoch kritických. Boli aj také roky, keď okolnosti neboli príliš naklonené zamestnancom a ich rodinám.
V pamäti mi zostala spomienka na udalosť z roku 1942 (alebo 1943?). Domov som niesol chlieb z pekárne. Nebol to však chlieb, ale akési väčšie ploské koleso, ktoré sa nepodobalo chlebu. Zapríčinila to múka z fazule s niečím zmiešaná. Ľudia tvrdili, že v tom bola mletá kôra zo stromov. Nasledujúcich niekoľko mesiacov sme chlieb ani nevideli. Na rodiny to dopadalo veľmi ťažko, na nás deti, ale aj na otcov, ktorí robili vo fabrike. Nespokojnosť narastala a ja si spomínam, ako som sa jedného dňa ocitol s mamou v zástupe matiek s deťmi na pochode z Hronca do Podbrezovej, so žiadosťou o pomoc u vedenia fabriky. To však nebolo také jednoduché. V tom čase železiarne niesli meno Hermann Gőring Werke. Cudzincovi veľmi nezáležalo na starostiach našich rodín. Vo vedení sa však našli ľudia, ktorí mali záujem pomáhať rodinám svojich zamestnancov. Na základe dohody, rodiny vyfasovali múku v mlyne v Brezne. Spomínam si, že moja matka, ako aj ďalšie ženy, vyjadrovala tichú vďaku slovenským vedúcim v železiarňach. Áno, aj v časoch krízových železiarne boli ochranou a pomocou ľudu Horehronia.
V povojnových časoch, keď sa národ zbieral z vojnovej katastrofy, práca v železiarňach dávala životodarnú silu Horehroniu. Nespomínam si takého človeka, ktorý by bol povedal krivé slovo o železiarňach. Keď som tam pracoval, pripomínalo mi to viac širokú rodinu, ako len miesto zamestnania. Tak to cítil aj môj nebohý otec, ktorý tam strávil roky života. V tých časoch však podnik nemal také možnosti a práva, ako dnes. Prísna centralizácia a plánovanie obmedzovali ruky vedeniu aj v sociálnej oblasti.
Dnešný podnik, využívajúc svoje nezávislé právo, venuje dôkladnú pozornosť nielen výrobnej sfére, ale aj ľuďom, ktorí tvoria hodnoty. V každom čísle Podbrezovana čítam o tom, ako sa železiarne starajú a napomáhajú zamestnancom a ich rodinám. Rekreácie pre deti a zamestnancov, podpora športu, sociálna výpomoc cez nadácie, atď...
Osobitne oceňujem veľký príspevok železiarní pre vzdelanie detí zamestnancov.
Vytvorenie súkromného gymnázia je obdivuhodný čin. Keď som začal chodiť do Gymnázia v Banskej Bystrici, vstával som včas ráno, musel som chytiť vlak a vracal som sa neskoro večer, aby som sa mohol učiť dlho do noci. Nakoniec, pre takéto ťažkosti a nedostatok prostriedkov rodiny, musel som školu opustiť. Začal som pracovať v železiarňach. Viem si predstaviť, s akou radosťou by som bol uvítal možnosť študovať v takom gymnáziu ako dnes spravujú železiarne. Bohužiaľ, časy boli iné…
Áno, železiarne boli a sú naďalej dušou a srdcom Horehronia - tak v časoch rozvoja, ako aj v ťažkých časoch. 170 - ročná história podbrezovských železiarní je toho bohatou kronikou.
Poznám mnohé podniky v Európe, USA a v Kanade. Keď však čítam o takýchto aktivitách železiarní v sociálnej oblasti, vždy ma to napĺňa potešením. Vzbudzuje to vo mne pocit vysloviť uznanie, ktoré si zasluhuje vedenie Železiarní Podbrezová a.s.






Autor (zdroj): Ján H. Kučerák, Ontario - Kanada