20.7.2023 11:02:51
Podeľte sa aj vy s nami o svoje zážitky z dovolenky: Z cesty na motorkách do Mongolska

Aj to je inšpirácia, za ktorou sa cestovať oplatí

Z dobrodružnej cesty na motorkách do Mongolska sa nedávno vrátil Richard Kindernay s kamarátom Ivanom Berčíkom a ochotne sa s nami podelil o svoje zážitky:



Cieľ našej cesty

- Zbierať poznatky po krajinách tak trochu menej civilizovaných, sme sa rozhodli už pred tromi rokmi. Niekoľkokrát sme boli v Albánsku, na území charakterizovanom ako nebezpečnom a presvedčili sme sa, že to tak nie je. Aj tam žijú dobrí ľudia. Boli sme v Rumunsku, na Ukrajine, v Maroku, a to negatívne, čo je prezentované o týchto krajinách, tiež nie vždy platí. Keďže doposiaľ sme si vyberali kratšie trasy a náš najdlhší pobyt trval štyri týždne, tentokrát sme sa rozhodli otestovať svoje schopnosti na dlhšie. Kto vraj zvládne Mongolsko na motorke, bez využitia inej formy dopravy, je medzi „motorkármi“ považovaný za skutočného cestovateľa. Nepochybne aj preto sme sa rozhodli pre túto krajinu a vôbec nás neodradili referencie o „nudnej ceste cez Kazachstan a Rusko,“ ktorá cestovateľom na motorkách nič nedá a tiež, že Mongolsko je jednou z najnehostinnejších krajín s náročnými klimatickými podmienkami.
Zvolili sme si trasu, vybavili víza, zbalili a odštartovali. Smerovali sme cez Ukrajinu, dva dni sme prechádzali južným cípom Ruska nad Kaukazom, prišli sme do mesta Astrachan, ktoré leží v delte rieky Volga a odtiaľ do Kazachstanu. Prvý deň cesty cez Kazachstan bol vcelku príjemný, zastavili sme sa pri Kaspickom mori, kde sme sa okúpali v sladkej vode, kedže neďaleko sa do mora vlievala rieka Volga. Polovicu cesty cez Kazachstan tvoria viac menej nehostinné stepi. Táto časť cesty nebola najpríjemnejšia, cez deň teploty dosahovali 55 stupňov Celzia. Prežívali sme aj ťažšie chvíľky, dokonca sme sa zamýšľali nad tým, že načo sme sem vôbec šli. (Dnes sme však presvedčení, že nám nepochybne aj tieto zážitky niečo dali).
Prešli sme okolo vysychajúceho Aralského jazera a navštívili sme Bajkonur. Do kozmodrómu sme sa nedostali, nepustili nás ani do mesta, kde sa dá ísť len
so špeciálnym povolením. Nám stačilo, že sme videli aspoň vstupnú bránu prvého kozmického prístavu Vesmíru.
Zaujímavá bola časť Kazachstanu okolo Alma – Aty, bývalého hlavného mesta. Prekrásna prírodná scenéria západnej časti mohutného pohoria Ťanšan, ktorého najvyššie vrcholy v tejto časti dosahujú aj 5 000 metrov nad morom. Za mestom, v národnom parku, ktorý domáci nazývajú aj „malým Švajčiarskom”, sme sa dostali na motocykloch do nadmorskej výšky zhruba 2 500 metrov. Našim najväčším zážitkom bol nádherný pohľad na kaňon rieky Charyn, ktorý pretína širokú step neďaleko čínskych hraníc a pripomína zmenšeninu arizonského Grand kaňonu. Pokračovali sme k pohoriu Altaj, z Kazachstanu presahujúceho do Ruska, i do Mongolska. Najkrajšiu časť cesty cez Rusko sme prešli za dva dni a ocitli sme sa na prahu nášho cieľa.
Zlyhal nám navigačný systém, čo len umocnilo naše aj tak zmiešané pocity pred vstupom na územie potomkov Džingischána. Uvedomili sme si, že príznačné pre túto krajinu je, že tu neexistujú žiadne cesty - výnimkou je len okolie hlavného mesta a orientovať sa po nich je hotové umenie. Mali sme z toho zlý pocit. Akoby zázrakom náš navigačný systém naskočil po vstupe na mongolské územie a to nás presvedčilo, že šťastie stojí pri nás.
Prechodom cez hranice sme sa ocitli akoby v úplne inom svete. Všade jurty, dobytok, kone a najmä jaky, čo hocikde nevidieť. Do hlavného a jediného veľkého mesta Mongolska sme si vybrali severnú trasu, aj napriek tomu, že väčšina cestovateľov volí južnú. Cestovali sme dva týždne. Cestou nám mávali domorodci a pozývali nás do svojich júrt. Boli sme pre nich rozptýlením, hoci komunikácia bola ťažšia. Po rusky to nešlo a ich reči sme nerozumeli. Aj napriek tomu sme však cítili ich dobrosrdečnosť a hlavne vďačnosť, že sme sa pristavili. Ochotne by nám boli poskytli aj nocľah, my sme však väčšinou spali vo vlastnom stane. Počas celej štyridsaťšesťdňovej cesty sme len päťkrát využili možnosť nocovať mimo neho, aj spanie v jurte sme vyskúšali až v kempe v Ulanbátare.
Z informácií, ktoré sme získali o tejto krajine pred cestou, sme vydedukovali, že keď tu žijú ľudia prevažne kočovným životom, bude to vyľudnená krajina a len sem – tam uvidíme nejaké obydlia. Jurty sa však nachádzajú takmer všade. Sú rôznych veľkostí aj ich vybavenie je rôzne, v niektorých majú solárny zdroj a dokonca aj počítače. Deti domorodcov síce nenavštevujú školu, bývajú ďaleko od miest, učia ich však rodičia a súčasťou vybavenia ich júrt sú aj knihy.
Do Ulanbátaru sme dorazili na tridsiaty deň našej cesty. Hoci sme mali plány obzrieť si toto rušné mesto značnej rozlohy, v ktorom žije štvrtina obyvateľov
celého Mongolska, plány nám skrížilo „úradovanie“. Vízum nám vypršalo a bolo potrebné vybaviť nové „ruské” na cestu späť. Nastal byrokratický problém na ruskej ambasáde a východiskom bolo tranzitné vízum s podmienkou absolvovania sedemtisíc kilometrovej cesty od východného brehu Bajkalského jazera k ukrajinským hraniciam za desať dní. Bol to pre nás značný časový stres a museli sme zmeniť aj plán našej cesty späť. Hoci sme mali málo času na obdiv prírody, objavili sme množstvo nepoznaného, ale najmä prekrásnu prírodu na Sibíri, možno trochu pripomínajúcu Kanadu a neskutočne priateľských ľudí.
Do nášho cestovateľského denníka pribudlo ďalších 21 500 kilometrov a čo je veľmi dôležité, bez dopravného incidentu. Bola to doposiaľ naša najdlhšia expedícia na motorkách, plná dobrodružstiev a nezabudnuteľných zážitkov i životných skúseností. Už dnes som presvedčený, že túto cestu by som bez váhania opäť absolvoval. Aj napriek malým stresom, ktoré sme prežili, obmedzeným, väčšinou žiadnym telefonickým signálom a ďalším, často ešte menej príjemným situáciám, potvrdilo sa naše poznanie z predchádzajúcich ciest - ľuďom žijúcim v skromných pomeroch k šťastiu postačí tak málo. Prešli sme štyri krajiny a všade sme stretávali srdečných a príjemných ľudí, ktorí často žijú len zo dňa na deň, ale sú spokojní a šťastní. Aj to je inšpirácia, za ktorou sa cestovať oplatí.



Pred jurtou


Kempovanie v severnom Mongolsku neďaleko jazera Chovsgol


Jaky ráno idú na pastvu na druhý breh rieky neďaleko nášho táboriska





Autor (zdroj): Mgr. Oľga Kleinová