20.7.2023 11:02:57
Z pera dopisovateľov

Dokončenie z minulého čísla

- Spolu s históriou závodu kráčala aj kultúra a spoločenský život hutníkov. Do práce ZK som sa zapojil aj ja. Hral som v malom sláčikovom orchestri, pod taktovkou Júliusa Specha, tretie husle a príležitostne som spieval so sláčikovým orchestrom na akadémiách. Závod mal aj vlastnú dychovku, folklórny súbor a fotografický krúžok. Stal som sa jeho členom. Jednou z najstarších kultúrnych tradícií v Tisovci je nepochybne amatérske - ochotnícke divadlo. Touto cestou sa vydali aj divadelníci ZK ROH v Tisovci v Švermovych železiarňach. Nadviazali tak na divadelné tradície mesta z roku 1860. V Tisovci bol v tej dobe ešte jeden divadelný krúžok pri Osvetovej besede. Od roku 1946 nesie názov DAXNER, podľa Dr. Samuela Daxnera. V meste existoval aj mužský spevokol. O divadelné a spevácke talenty nebola núdza. Od roku 1956 som viedol divadelný krúžok pri ZK ROH. Náš divadelný súbor vznikol takpovediac z jedného dňa na druhý z podnetu Jozefa Kováča, predsedu ZK ROH, ktorý ma oslovil a podal v začiatkoch divadelného súboru svoju pomocnú ruku. S týmto súborom sme v rokoch 1956 – 1960 odohrali od H. Ibsena divadelnú hru „ Nora“, A. Fredroa „Dámy a husári“, F. Schillera „Úklady a láska“, P. Kohouta „Taká láska“, C. Goldoniho „Štyria grobiani“, F. Goodrichovej – A. Hacketta „Denník Anny Frankovej.“
Bol to náročný repertoár pre ochotníckych hercov, ale aj pre réžiu, no aj diváci v Tisovci boli nároční. Bolo pre mňa povzbudivé a potešujúce, že dokázali naše amatérske divadlo vnímať ako umenie. Boli vďační za každé predstavenie, nešetrili potleskom a trpezlivosťou. Pri hre Úklady a láska, ktorá sa pretiahla do neskorších nočných hodín, vydržali sedieť na svojich miestach až do konca. Patrí im za to moja vďaka, úcta a uznanie. Profesionálom trvá táto hra tiež dlho (2 hodiny 45 minút), no naša premiéra trvala ešte dlhšie.
Členmi divadelného súboru boli: E. Kunštárová, J. Demian, V. Kováčová, J. Kováč, G. Gottliebová, Z. Gottliebová, Ľ. Poloni, J. Deneš, J. Žabka, J. Katuščák, V. Siteková, J. Greschner, P. Horváthová, V. Horánska, Š. Schőnová, O. Brťková, V. Horváth, J. Gandžala, I. Šuranová, E. Bőhmová a ďalší.
O kvalite a umeleckej úrovni našich divadelných inscenácií sa dá diskutovať, ale nik nemôže uprieť tomuto súboru jeho nadšenie, vytrvalosť a odhodlanie podať čo najlepší herecký výkon. Pôvab týchto ochotníckych predstavení bol v tom, že sme hrali viac srdcom. Režíroval som všetky uvedené hry a hral som v nich aj hlavné mužské postavy. Mojimi partnerkami boli pani E. Kunštárová, V. Siteková , V. Horanská a M. Kapustíková. Medzi „skalných“ divadelných ochotníkov patrili: J. Kováč s manželkou, O. Brťková a J. Piecúch. Sympatizantom nášho ochotníckeho divadla bol T. Podhorský, vedúci prevádzky vysokej pece s manželkou, ktorá hrala v sláčikovom orchestri na klavír. Našou šepkárkou bola A.Trnavská. Náročnejšie masky nám robil profesionálny maskér. Divadlo sme začali hrať v kinosále mestského domu (terajšia budova MsÚ) na javisku Osvetovej besedy. Závodný klub ŠŽ (dnešné MsKS) bol otvorený 22. decembra 1958. Divadelné hry sme potom hrali v tomto klube. Svoje režisérske začiatky v Tisovci som konzultoval s „báťom“ Kriškom – skúseným režisérom z Osvetovej besedy. Najviac som čerpal z vlastných hereckých skúsenosti v ochotníckom divadle v Medzibrode. Mám dobrú sluchovú a zrakovú pamäť a z množstva hier, ktoré som videl na profesionálnej scéne v Ostrave, som veľa odkukal. V divadelnej réžii som kládol dôraz na to, aby herec zvládol nielen verbálnu ale aj neverbálnu komunikáciu, lebo herec nekomunikuje len slovami, komunikuje výrazom tváre, pohľadom, gestom, tónom, výškou hlasu, polohou a držaním tela. Takzvaným faciálnym správaním zaujme herec najviac. Naučil som sa rozumieť tejto tajomnej reči tela a ako režisér som to od hercov vyžadoval. Po vystúpení bolo vždy posedenie, príležitosť na hodnotenie a družnú zábavu. Po odohraní premiéry, a následných repríz, sa ozvala aj kritika, obyčajne v novinách. Pokiaľ mi pamäť siaha - bola objektívna. Poukazovala na prednosti, ale aj na nedostatky pri inscenáciách uvedených hier. Technickým nedostatkom nášho divadla bol nedostatok kulís, dekorácií a rekvizít. Osvetlenie bolo na novom javisku dobré. Obsluhoval nám ho elektrikár Ignác Kosmel. Kostýmy sme si požičiavali v divadelnej šatnici v Martine. Kulisy v stolárskej dielni závodu vyrábal stolár Dezider Nágel. Obsluhu javiskovej techniky zabezpečovala údržba ŠŽ cez majstra J. Šenkýra a domovníka ZK ROH Ľ. Polóniho.
Boli sme dobrý kolektív so spoločným záujmom o divadlo. Jeho prostredníctvom sme zažívali radosť zo sebarealizácie. Naše vzťahy boli férové. Nechýbala v nich zdvorilosť a vzájomná úcta. Boli to krásne časy a som rád, že som bol pri zrode a účinkovaní nášho ochotníckeho divadla v Tisovci .
Nebola núdza ani o zájazdy a veselé príhody Vystúpili sme v Rimavskom Brezove, 2 krát na Prednej Hore, v Podbrezovej, v Hronci a 2 krát v Čiernom Balogu. Závodný autobusom nás vozil Jozef Nemeth.
V roku 1960 som sa v Tisovci oženil a v roku 1961 som prešiel pracovať do Podbrezovej do elektrooceliarne. Moja láska k divadlu sa presťahovala z Tisovca do Podbrezovej.
V kronike ŠŽ sa píše: ...Do činnosti a funkcií ZK nastúpila nová generácia. V roku 1961 prišiel z Tisovca skúsený ochotnícky divadelník, režisér a scenárista Ing. Ján Greschner, ktorý sa stal predsedom ZK ROH a začal sa venovať v Podbrezovej mládeži, s ktorou predviedol niekoľko vlastných inscenácií.
V Podbrezovej žijem už 50 rokov a do Tisovca chodím raz do roka na cintorín. Odpočíva tam naša rodina. ...Všetkým žijúcim hercom, režisérom a verným divákom Divadelného súboru DAXNER posielam v jubilejnom roku ochotníckeho divadla v Tisovci svoj srdečný pozdrav. Toto výročie nech je aj dňom tichej spomienky na tých, ktorí nedošli do tohto cieľa.





Autor (zdroj): Ing. Ján Greschner