ZVONY Autorka: Jaroslava Núterová

(Pokračovanie z min. čísla)


„Šak si liezla cez plot ako veverička. O problémoch tu mám právo hovoriť len ja,“ zamračil sa zrazu. „Tebe je dobre, si dospelá, robíš si čo chceš, ideš kam chceš, nemusíš sa nikomu spovedať. Keby som mal... ále čo,“ mávol zdravou rukou.
„Počuj, Lukáš, mohli by sme si navzájom pomáhať,“ navrhla Rina. „Ty mi pomôžeš s taliančinou, ja tebe s francúzštinou...“
„To nepôjde,“ zavrtel rozhodne hlavou.
„Prečo?“
„Dobre, tak ja ti niečo poviem,“ vzdychol. „Môj brat to jednoducho nedopustí. Neznesie, aby som sa s kýmkoľvek priatelil, iba s touto podmienkou môžem bývať s ním. Žiadne kamarátstvo, žiadne návštevy a keby teraz vedel, že som s tebou, že ti toto rozprávam, prinajlepšom ma odvezú na áro. Rina, prosím ťa, nespytuj sa na dôvody, aj tak ti ich nesmiem povedať. Nechcem vyzerať tajnostkárením zaujímavo, nechcem, aby si ma ľutovala. Iba... ak by ti nevadilo, občas by som zatelefonoval, keď brat nebude doma...“
„To chceš žiť bez ľudí? Dokedy? A čo škola?“
„Škola!“ vyprskol rozčúlene a bral do rúk barlu. „Už som ti povedal priveľa, dobrú noc.“
„Tak moment!“ Rina sa skokom ocitla pri chlapcovi a barlu mu vzala. „Uvedomuješ si, ako ti brat ubližuje?“
„Neubližuje mi, on...“ zasekol sa.
„No? Čo on? Veď je to obyčajné obmedzovanie osobnej slobody, trýznenie dieťaťa a za to je basa ako hrom, milý môj.“
„To by ho musel niekto udať,“ zvýšil hlas Lukáš a zbledol.„Rina, nespôsobuj mi ďalšie ťažkosti, vykašli sa na to. Mám len jeho, on má len mňa – ja si to dám do poriadku, uvidíš.“
„Škoda,“ pokrčila plecami. „Si celkom fajn chalan.“
„Možno príde čas a všetko bude inak. Zatiaľ čau.“
Rina necítila takú ľahostajnosť, akú ukázala pred nešťastným mládencom. Odprevadila ho pred bránu ich domu a ešte dlho tam stála, keď sa za ním zavreli dvere.



X X X


O osude mladého chlapca Rina s nikým nehovorila. Zamkla si ústa i pred starou mamou. Chcela sa hrať na detektíva, vypátrať, čo sa vlastne v susednom dome deje, lenže opäť pracovala s plným nasadením. Vracala sa domov neskoro večer a v noci sa pátrať nedá. Ani cez víkendy sa u susedov v záhrade nič nedialo. Zišlo by sa im pohrabať staré lístie spadnuté od jesene, stromy ošetriť a urobiť mnoho iných vecí, ktoré predošlý majiteľ zanedbal. Noví majitelia sa teda od roboty nepretŕhajú. Čo sa dá čakať od dvoch osamelých chlapov, z toho jeden je skoro decko.
Ja som v šestnástich kosila záhradu, pomyslela si Rina pri pohľade na vysokú trávu u susedov. Pomaly bude mesiac, čo sa nasťahovali a ona nemala to šťastie vidieť Lukášovho staršieho brata. Občas sa mihla v okne tmavá hlava a musel to byť on. Lukáš je blondín.
Na jemný dotyk starkinej ruky sa Rina mykla.
„Uf, ale som rada,“ klesla starká do prúteného kresla oproti vnučke. „Vyzerala si ako kamenná socha. Nad čím tak tuho uvažuješ?“
„Len tak,“ znela lakonická odpoveď. Prijala cigaretu, zapálila si a pôžitkársky vyfúkla dym pred seba.
„Nebuď labuť, Rina, nie som slepá. Od môjho výletu do Tatier si voľáka divná.“
„To sa ti zdá,“ udusila cigaretu v popolníku. „Nechutí mi, asi prestanem. Rozhodla som, že požiadam o dva týždne dovolenky, necítim sa najlepšie.“
„Nie si úprimná,“ skonštatovala stará pani a skúmavo hľadela na dievča. „Možno sa necítiš najlepšie, ale to ti nebráni v tom, aby si každú voľnú chvíľu nesledovala ten dom. Môžem ťa uistiť, že je to beznádejné. K nim neprenikneš.“
„Fakt?“ zdvihla Rina obočie a zrakom sa vyhla susedom.
„Bývajú tam dvaja,“ informovala starká. „Stretla som ich párkrát pred bránou a prihovorila sa im v snahe nadviazať susedský rozhovor – a nič. Mlčky na mňa kukali a odišli. Ten mladší sa mi aspoň odzdraví. Čudná dvojica.“
Rina mala obrovské nutkanie povedať starej mame o Lukášovi a bola by to aj spravila, no prišiel Karol a vzápätí za ním Andy s Karolou. Manželia oznámili radostnú novinu – Karola čaká dieťatko.
„Na jeseň budeme traja,“ tešil sa Andy a doslova žiaril.
„Dúfam, že nezdedí tvoj egoizmus,“ schladila ho Karola.
„V to dúfam aj ja,“ prikrčil sa. „Si krutá, Kajka, veď som sa polepšil.“
„Kajka?“ Kútikmi starej mamy potrhávalo. Rina s Karolom sa pobavene usmievali. Stará pani neznášala zdrobneliny krstných mien. „Ja sa volám Anastázia, ale keby mi voľakto povedal Anka alebo nebodaj Stázka, tak ho kopnem do zadku.“
„A prečo si teda Katarínu premenovala na Rinu?“ namietol dotknuto Andy.
„Je Rina, nie Rinka ani Rinuška,“ nedala sa starká.
„Ty si potrpíš na takých prkotinách,“ krútil hlavou vnuk.
„Tvoje meno ťa reprezentuje, chlapče, nezabúdaj.“
„Vzdávam sa,“ zdvihol Andy s úsmevom obe ruky. Niečo sa s mojím jediným bratrancom robí, hútala Rina, inokedy by tak ľahko neustúpil.
Popoludnie prebehlo tentokrát hladko, bez uštipačných, arogantných či kritických poznámok Andyho. Tridsaťročný muž sa vďaka dvadsaťštyriročnej manželke zmenil sa príjemného, veselého spoločníka. Po dvoch rokoch manželstva sa stanú rodičmi a Rina im to zo srdca želá. Chladný večerný vzduch vohnal malú spoločnosť dnu.
„Si nám dlžná návštevu v ateliéri,“ pripomenula Karola Rine. „Náš nový zamestnanec je na teba hrozne zvedavý, chce vidieť originál. Neverí, že si v skutočnosti taká ako na fotkách.“
„Niekedy sa ohlásim.“
Všetci vedeli, že to niekedy je v nedohľadne.


Fany klub praskal vo švíkoch. Rina sa dala nahovoriť bratom Sajdákovým, aby išla s nimi na disku. Najprv mala plno námietok, čo tam bude robiť, veď Fany navštevuje popoludní mládež do osemnásť rokov.
„Ty vyzeráš lepšie ako daktorá nástka v našom veku,“ utrúsil mladší Martin akoby mimochodom. To už teda bolo uznanie od takého málovravného, plachého chlapca.
Majiteľ Fany dobre pozná Rinu aj chlapcov a osobne ich srdečne privítal.
„Rina, vitaj,“ bozkal jej galantne počerný tridsiatnik ruku. „Prišla si mladým ukázať ako sa tancuje rockenrol?“
„Neblbni, Jaro,“ smiala sa Rina.
„Prečo? Náhodou som ťa videl viackrát tancovať aj tuto so Stanom. Dajte si zahrievacie kolo a potom vám zaistím pľac.“
Niekoľko spolužiakov Stana a Martina sa pristavilo pri ich stole, kamarátsky prehodilo pár slov. Rina zachytila i zvedavé pohľady. Už si myslela, že Jaro len žartoval, keď sa dídžej nechal počuť.
„Milí mladí priatelia, niežeby sa na to vaše hopsanie či plúženie nedalo pozerať, no mám tu pastvu pre oči... oddýchnite si... napite sa nealko... chytajte ďalší dych... a je to túúú... sedkajte a pozerajte... Stano a Rinááá...!“
Nebolo východiska, museli nastúpiť doprostred parketu. Dovolili si dokonca tri jednoduchšie figúry z akrobacie, za čo ich obecenstvo odmenilo búrlivým potleskom. Ktovie, či Lukáš tancuje, napadlo Rine, blúdiac zrakom po veselej mládeži. Sajdákovi bývajú na Vrchdolinke, Rina na Kiepke, čiže úplne opačným smerom, no chlapci trvali na tom, že dievča odprevadia aspoň za štreku, po malý kruhový objazd. Tam sa rozlúčili. Rina zamyslene stúpala hore kopcom. Predbehlo ju Audi. Aha, sused ide domov. Kým vyšla do polovice cesty, auto sa vracalo späť, no vodiča nevidela, lebo malo tmavé sklá. Pred bránou bratov Neznámych ju zastavil známy hlas. „Ahoj, Rina.“
„Ahoj, Lukáš, zasa sám?“
„Mhm, vráti sa zajtra ráno. Môžem ťa pozvať na kus reči?“
Hneď v chodbe si Rina pripadala ako v nejakom sci – fi filme. Toto má byť zrejme ukážka zariadenia bytu v dvadsiatom piatom storočí. Bŕŕŕ! Opatrne kráčala po pestrej vyleštenej dlážke, v ktorej sa videla ako v zrkadle, rozpačito si sadla na modernú stoličku v kuchyni, ktorá jej vyrazila dych.
„Fíha,“ zapískala, modré oči postupne zachytávali špičkové kuchynské pomôcky.
„Máš obšírny komentár,“ uškrnul sa Lukáš a pokračoval. „Celý dom je zariadený supermoderným nábytkom. Predtým sme bývali... obyčajne, štýlovo... brat nechce, aby nám čokoľvek pripomínalo šťastné roky s mamou a otcom. Vyvalil za toto hriešne peniaze. Preto sa mi u teba páčilo.“
„Tvoj brat je tu šťastný?“ opýtala sa Rina.
„My nikdy nebudeme šťastní,“ povedal smutne Lukáš.
Rina ledva prehltla hrču ľútosti, ktorá jej nedovolila niečo povedať. Lukáš prešiel na taliančinu a mordoval dievča rôznymi slovnými zvratmi, strčil pred ňu tužku, papier a skúšal ju v gramatike. Spamätali sa tesne pred polnocou.


Odvtedy sa stretávali vždy, keď Lukášov brat odišiel a Rina bola doma. Starká sa ohromne čudovala vnučkiným pokrokom, až sa jej tá priznala, ku komu sa chodí učiť. Musela však odprisahať, že sa nikomu slovkom nezmieni o Lukášovi, o jeho väzení. Obe ženy si obľúbili nadpriemerne inteligentného, osamelého chlapca a presviedčali ho, aby sa staršiemu vzoprel. Čo sa týka školy, Dávid mu sľúbil, že v septembri nastúpi do gymnázia, bude pokračovať v štúdiu a chlapec mu veril.
S Lukášom sa vôbec dalo rozprávať o všetkom možnom. Lenže akonáhle sa dotkli témy rodičia, rodina, medziľudské vzťahy – uzavrel sa a žiadna sila na svete ho nedonútila, aby sa k tomu vyjadril. Úzkostlivo strážil súkromie, nechcel hovoriť o rodičoch, či žijú, či majú nejakých iných príbuzných a o bratovi už absolútne nie. Rina začínala Dávida nenávidieť, hoci ho vôbec nepoznala, nevie ako vyzerá, ale rada by mu povedať, čo si o ňom myslí.
Isté známe porekadlo je stopercentne pravdivé. Tak dlho sa chodí s krčahom po vodu, až sa ucho odtrhne. Starostlivo utajované priateľstvo s Lukášom sa prezradilo, bola to vlastne len otázka času.
Dávid mal dlhší čas nejasné podozrenie, že Lukáš akosi pookrieva, je veselší. Ak predtým šomral na bratove časté odchody, teraz nenamietal, ba Dávidovi sa zdalo, že na ňom vidí záblesk radosti. Zaoberal sa myšlienkou, či Lukáš neporušil dohodu.
V ateliéri bola chvíľka voľna, keď do kancelárie vstúpilo dievča. Dávid okamžite vedel, o koho ide.
„Dobrý deň, slečna Jergelová,“ usmial sa, kým stihla otvoriť ústa.
„Dobrý deň,“ odvetila. „My sa poznáme? Kde sú Andy a Karola? Ste tu sám?“
„Brzdite trocha,“ zdvihol obe ruky ako na obranu. „Išli sa naobedovať a ... konečne ste si našli čas, som presvedčený, že mi budete vyhovovať.“
„Vyhovovať v čom?“ Chcela si sadnúť na stoličku, no jemne ju chytil za lakeť a pritiahol k sebe. Rinu ten dotyk akoby zelektrizoval. Zblízka mu hľadela do najmodrejších očí aké kedy videla a cítila stúpajúcu páľavu.
„C – c – c,“ zacmukal zmyselnými perami. „Ste presne to, čo hľadám.“
„Ja ten dojem nemám,“ vytrhla sa mu nahnevane. Zobral do rúk fotoaparát. „Zakazujem vám fotografovať ma proti mojej vôli!“ Cvak. „Čo si to dovoľujete?“ Cvak. „Čo si o sebe myslíš?!“ Cvak. „Prestaň, lebo ti vyškriabem oči!“ Cvak. So zaťatými päsťami sa vrhla na neho, ale aj tak ešte stačil dvakrát cvaknúť. V poslednej chvíli ju zdrapil za útle zápästia.
„Pomaly, dievča,“ povedal nevzrušene. „Načo tá zlosť? Spravím s tebou sériu fotografií... si úžasná nahnevaná a s úsmevom budeš priam fantastická. Zarobíme spolu hŕbu peňazí.“
„Ja s tebou?“ soptila v márnej snahe dostať sa z jeho mocných dlaní. „To si vyhoď z hlavy! Navaľ ten film!“
„Čo si taká podráždená?“ Pustil ju, rýchlo vložil fotoaparát do skrine a zamkol. „Nemôžeme sa dohodnúť?“
Bez slova sa zvrtla k dverám, prudko ich otvorila a vyšla na chodbu. Dávid v duchu zaklial. Dochytil ju na točitom schodisku.
„Nechcel som ťa nahnevať,“ položil jej ruku na plece. „Prepáč mi to a vráť sa.“
Zamračene pozerala do sympatickej tváre. Rina sa nikdy nevedela dlho hnevať, tak sa usmiala.
„Dobre,“ povedala mierne. „Dnes sa musím ponáhľať, ale dám ti vedieť. Ahoj.“
Zvyšok dňa nedokázal Dávid myslieť na nič iné. Sústavne mal pred očami Rinin úsmev na schodoch a v duši zvieravý pocit. To je dievča jeho snov, to je dievča, aké hľadá od chvíle, kedy si uvedomil, že túži po takej šťastnej rodine v akej vyrástol. Tomuto dievčaťu by pripravil presne také isté pevné zázemie, aké poskytol jeho otec mame po celých tridsať rokov, čo spolu žili. Boli to tí najfantastickejší rodičia pod slnkom. Za celých dvadsaťosem rokov svojho života Dávid neprestal rodičov obdivovať.
Ani dnes, keď sú päť mesiacov pod zemou. Spôsobom, na ktorom má určitý podiel a nevie sa s tým vyrovnať. Od ich smrti sa zaprisahal, že sa neožení, presvedčil sám seba, že keď nedokázal ochrániť rodičov a mladšieho brata, nemá právo zaviazať si k sebe akúkoľvek ženu. Vo fotografovaní našiel aké – také uspokojenie, ale stále to nebolo ono. Chýbala mu spoločnosť, priatelia, ale bál sa ich a mal na to pádny dôvod.
Stretnutie s Rinou Jergelovou ho tešilo, na druhej strane mal strach. Čím viac o nej premýšľal, tým si bol istejší, že sa s ňou nemal nikdy stretnúť. Nerozhodne stál v podkrovnej izbe, kde si zriadil fotokomoru a mal nutkanie film nevyvolať. Nevidieť tvár, ktorá zodpovedala jeho predstavám. Odhodlal sa.
Do kuchyne Dávida privábila vôňa restovanej pečienky. So zväčšenými fotkami Riny Jergelovej zišiel k bratovi. Lukáš kládol taniere na stôl.
„Načase, že sa ukážeš,“ dudral. „Čo si v podkroví aj nocoval?“
„Chcel som spraviť toto,“ položil Dávid fotky na kuchynskú linku. „Pozri sa, je špičková.“ Sledoval bratovu reakciu, zvyčajne mu robil nekompromisného kritika.
„Dočerta, veď to je...“ Bledému Lukášovi skoro vykĺzlo meno dievčaťa.
„Kto je to?“ zbystril pozornosť Dávid. „Odkiaľ ju poznáš?“
„Nepoznám,“ odvrátil sa Lukáš v snahe zastaviť chvenie rúk. Brat si ho otočil k sebe, no Lukáš vytrvalo hľadel na fotky.
„Zdvihni hlavu,“ prikázal mu ostro Dávid. „No? Hovor!“
„Podobá sa na jednu herečku,“ trucovito pozrel bratovi do tváre.
„Na žiadnu herečku sa nepodobá a ty to vieš,“ precedil skrz zuby. „Nerob zo mňa debila, braček, chcem počuť pravdu. Rozprával si sa s ňou?“
„Nie,“ klamal a položil fotky na stôl. Vybral príbory. „Poznám ju z videnia, z nákupov a tak.“
„Aha.“
Dávid bratovi samozrejme neveril, jeho klamstvo bolo očividné. Teraz nadobudol istotu. Podozrenie mu potvrdila Lukášova vystrašená tvár a bolo na ňom, aby zistil pravdu. Za celé tie týždne neviem, čo môj brat robí, ako trávi dni samoty, pomyslel si Dávid a zrazu mu zostalo akosi ťažko. Odstrčil tanier.



(Pokračovanie v budúcom čísle novín)




Autor (zdroj): Jaroslava Núterová