6.12.2021 18:17:38
Olympiáda 2012 v Londýne

Museli sme vstávať veľmi skoro, aby sme sa dostali na OH 2012 na cestnú cyklistiku, asi dvestopäťdesiat kilometrov v okolí Londýna, kde súťažil aj náš Peter Sagan. Naša zástava upútala pohľady okoloidúcich už na stanici Victoria. Podarilo sa nám nájsť si dobré miesta asi päťsto metrov od cieľa, od štyristo metrov už divákov nepúšťali. Ako sme sa usadili, po chvíli sme sa videli s našim favoritom Peťom Saganom, ktorý sa práve rozjazďoval. Nemal síce čas, ale ušiel sa nám aspoň pozdrav. O desiatej sa preteky, jedna z prvých disciplín na tohtoročnej olympiáde, začali a nám šlo o prvú medailu. A nielen nám, aj Briti vsádzali všetko na Cavendisha.



Najprv šli mechanické autá, za nimi policajti a hneď po nich naši veľmi očakávaní olympijskí cyklisti. Len tak okolo nás prefrčali. Ani sme si to nestihli pofotiť, bolo to veľmi rýchle. Ako cyklisti prešli, ľudia sa začali rozchádzať. Nasledovalo totiž päťhodinové čakanie na príjazd, ktorý sa mal opäť odohrávať na ulici TheMall, hneď pred Buckinghamským palácom. Ľudia sa začali pri nás zastavovať a pýtať sa nás na našu krajinu a na nášho pretekára. Boli sme riadne natešení a každému vraveli o Saganovi a o Slovensku. Z nenazdania prišiel Maroš Hlad - Saganov masér - a poprosil môjho otca, aby im pomohol dostať sa k Slovenskému domu lebo policajti ich nechcú nikde pustiť. Keďže otec dlhšie žije v Londýne a vyzná sa tam, ochotne im šiel ukázať cestu. My sme sa vybrali za nimi pešo a cestou sme sa stretli s Peťovým Saganovým otcom, ktorý bol veľmi nahnevaný na celkovú organizáciu, keďže nechceli pustiť Peťovo mechanické auto za pelotónom. Do toho prišla aj pani Saganová, na ktorej bolo badať, že má starosti o Peťa, ale aj strach z veľkomesta. Keďže deň predtým bolo slávnostné otvorenie olympiády, ktoré bolo krásne, ale zároveň veľmi hlučné, Peťo sa nevyspal.Z vlastných poznatkov môžem povedať, že ceremoniál bol fakt hlučný. Olympijské centrum sa nachádza na severe Londýna Stratforde, my sme bývali na juhu a pritom som celý ohňostroj videla a počula, akoby som bola len kúsok od toho.

Ale späť k dnešnému dňu. Nakoniec bolo rozhodnuté, že keďže auto nepustia ďalej po trati, tak jediné, čo možno spraviť, je odviesť ho pred Slovenský dom, ktorý sa nachádzal v centre Londýna, len o ulicu ďalej, ako sa konali tieto preteky.Nikto z Peťovho tímu sa však nevyznal v Londýne, navigoval ich môj otec. Do auta sa však nezmestila pani Saganová s reportérkou časopisu Život, ktorá ju sprevádzala. Nevyznali sa v Londýne a preto sme sa ponúkli, že ich odprevadíme k Slovenskému domu. Po uliciach sme robili najväčší rozruch, veľa Slovákov sa pri nás zastavovalo a chcelo sa s nami a s pani Saganovoufotiť. Niektorí ju spoznali, až keď sme im to povedali a boli aj takí, ktorí nevedeli ani kde je Slovensko. Na druhej strane, jedna z anglických organizátoriek Olympijských hier nás spoznala podľa slovenských zástav a povedala, že je fanúšička cyklistiky a že pozná aj Peťa a že mu praje len to najlepšie.Keď sme sa konečne dostali pred Slovenský dom, vôbec nás nechceli pustiť dnu, jedine, ak si kúpime VIP kartičku. Tá však bola pre normálnych ľudí cenovo nedostupná.Problém dostať dnu sa mala aj pani Saganová, ako matka jedného z olympionikov. Najlepšie na tom bolo, že každý dom mal svoju štátnu vlajku, ale na prekvapenie na našom žiadna vlajka neviala.

Ja som mala tú možnosť dostať sa aj do iných národných domov, napr. Českého domu, ktorý sa síce nenachádzal v centre Londýna vo vychýrenej štvrti Trafalgarsquare, ako ten náš, ale plnil úlohu reprezentácie krajiny na inej úrovni. Každý mal možnosť vstúpiť dnu za minimálny poplatok 5 libier, v rámci čoho mal pohostenie českým pivom, mohol si vybrať z množstva typických českých jedál, mal možnosť stretnúť sa s českými športovcami, hrali tam známe hudobné skupiny. Jednoducho -Český dom splnil dokonale svoju úlohu. Do Slovenského domu sa však dostať nedalo, pokiaľ ste nemali známosti alebo ste si nezaplatili vstupenku za nehorázne peniaze.V Slovenskom dome bolo možné stretnúť naše športové hviezdy, ktoré by radi videli aj Slováci žijúci v Londýne a aj ostatní, ale jednoducho nebola šanca sa k nim dostať. Našťastie sa tu v Londýne nachádza jedno miesto pre Slovákov- tzv. Sofazona, v ktorej sídli a nahráva momentálne aj Funrádio, a to je jediná oblasť, kde sa môžete stretnúť so Slovákmi, vypiť si slovenské pivo, vypočuť si slovenské skupiny (Polemic, Horkýže slíže, Richarda Müllera a ďalších) a ak sa podarilo, mohli ste sa stretnúť aj s našimi olympionikmi.Po sklamaní zo Slovenského domu to bola jediná pozitívna vec.

Vrátili sme sa na miesto, kde sme nechali vlajky a zástavy a kde sme priviazali aj veľký plagát SAGAN, pri ktorom sa zastavovali okoloidúci z iných krajín. Ku koncu pretekov sa k nám pridala už riadna hŕstka Slovákov, a keď sme sa všetci spojili a začali povzbudzovať Sagana, Angličania nemali šancu a pritom celá ulica bola nimi zaplnená. Prví sa do cieľa blížili dvaja pretekári a za nimi dlho, dlho nič. Potom prišla jedna časť a Peťo sa objavil až v tretej skupine. Tieto pretekymu nevyšli tak, ako očakával, ale nevyšlo to aniCavendishovi. Presunuli sme sa aj s hŕstkou ďalších Slovákov opäť pred Slovenský dom. Dostalisme sa k autu Liquigas, ktoré zjavne Taliani požičali Peťovi. Zatiaľ, čo sme čakali na Peťa, rozprávali sme sa s jeho otcom. Tiež sa netváril veľmi nadšene aj s jeho talianskym mechanikom, ktorý nám dovolil ísť si pozrieť najprv Peťov bicykel s číslom 36 a všimli sme si, že vzadu za bicyklami mal svoj, teraz už legendárny, Tourminator bicykel. Boli sme veľmi šťastné, že sme mohli byť pri Peťových bicykloch. Keď mechanik videl toľko nadšenia v našich očiach, ešte nám dal aj Peťovu cyklistickú fľašku a na podnet Peťovho otca sme zaspievali slovenskú hymnu. Bolo to parádne a hromové.Točila si nás Markíza a fotili okoloidúci. Toto jednoducho Londýn nezažije len tak. Čoskoro sa tam objavil Peťo, ktorý bol obkolesený rôznymi fotografmi. Ušla sa nám spoločná fotka aj podpis, ale on sa dlho nezdržal, ponáhľal sa hneď preč lebo, ako nám povedal Maroš Hlad, Peťo sa musí pobaliť a hneď na ďalší deň odlieta. Bol veľmi vyťažený. So svojou mamou sa stretol na chvíľu a nasledovala večera s prezidentom.Moderátori Funradia, boli tiež veľmi pohodoví, vyfotili sa s nami v zaujímavých pózach a natočili video, ktoré potom s rozhovorom s Peťom uverejnili na svojejwebstránke. Na „5 sekúnd sme sa opäť stali slávnymi. Aj napriek tomu, že Sagan sa neumiestnil na stupni víťazov, pre nás to bol deň, na ktorý tak ľahko nezabudneme. Už teraz sa tešíme na Majstrovstvá sveta v Holandsku v septembri, ale o tom už nabudúce.

A čo sa týka Olympijského centra, to ma veľmi nezaujalo. Všade bolo plno ľudí, všade samý stres a zhon. Štadióny boli síce krásne a majestátne, s veľkosťou a plné nových rôznych rekordov a olympijská dedina tiež, ale všetko, čo bolo za centrom, bolo ošarpané a zanedbané.Všade bolo tak veľa ľudí, že ste si nemali ani kde sadnúť. Čo sa týka dopravy po Londýne, chodili tam každú chvíľu autobusy, metro a vlaky, ale všetko bolo plné ľudí a organizátori mali podľa môjho názoru občas problém. Niektorí nám dokonca nevedeli ani poradiť. Na každom kroku boli veľké obrazovky, kde sa dali pozerať všetky športy. Všade bolo plno vojakov. Angličania si dali spoplatniť všetko, čo sa dalo dokonca aj do parku Greenwich, kde sa inokedy chodí zadarmo, sa teraz musel platiť vstup lebo sa tam konali preteky na koňoch a šerm.

Veľmi som túžila na vlastné oči vidieť plávanie a Phelpsa, ktorý je mojím športovým vzorom, ale plavecké súťaže boli vypredané medzi prvými. Lístky sa síce dali zohnať aj priamo v Londýne, boli to však úplne iné sumy, a nie na všetky súťaže. Aj my sme sa zoznámili s ľuďmi, ktorí mali vstupenky na predaj,pre nás to však boli ceny nedostupné.









Autor (zdroj): Michaela Vrábliková, absolventka SGŽP