20.7.2023 11:01:54
S Ing. Vladimírom Zvaríkom, členom Predstavenstva ŽP


S Ing. Vladimírom Zvaríkom, členom Predstavenstva ŽP

Dôležité sú správne rozhodnutia




Ing. Vladimír Zvarík požiadal o uvoľnenie z funkcie výrobného riaditeľa a na základe rozhodnutia Predstavenstva Železiarní Podbrezová na jeho miesto nastúpil od 1. augusta Ing. Miloš Dekrét. Ako člen Predstavenstva ŽP, Ing Vladimír Zvarík bude odovzdávať životné skúsenosti svojmu nástupcovi a venovať sa povinnostiam vyplývajúcim z členstva v orgánoch spoločností ŽP GROUP.

Vráťme sa tridsaťdeväť rokov späť. Práve toľko totiž uplynulo odvtedy, ako ste nastúpili po skončení Hutníckej fakulty v Košiciach do práce. Prečo ste si zvolili akurát Podbrezovú?

-Toto rozhodnutie som musel urobiť už v treťom ročníku na vysokej škole, keď som si volil špecializáciu.

Môj starý otec pracoval v železiarňach, v oceliarni. Ako mladý otec rodiny utrpel vážny pracovný úraz, následkom čoho zomrel. Môj otec, vyučený v podbrezovských železiarňach za zlievača, bol vtedy na základnej vojenskej službe a stal sa tak nečakane živiteľom rodiny. Z vojenskej služby ho oslobodili a zamestnali v Podbrezovej. Keď boli delimitované Stredoslovenské železiarne, ako zlievač bol preradený do Hronca a tam robil až do starobného dôchodku. Spomínam to preto, že tak som si vybudoval vzťah aj k Podbrezovej, aj k Hroncu, kde som opakovane chodil ako študent na letné brigády. V čase môjho rozhodovania o budúcnosti sa v Podbrezovej začalo s rozvojom rúrového programu, a tak sa mi videlo perspektívnejšie toto riešenie a preto som si zvolil špecializáciu tvárnenie kovov, nastúpil do Podbrezovej a som tu už takmer štyridsať rokov.

Ako si spomínate na svoje prvé kontakty s firmou?

-Vtedajší výrobno – technický riaditeľ Ing. Bohumil Samek sa ma tak, ako ostatných absolventov vysokej školy, opýtal, či chcem ísť do rozvoja alebo do výroby. Vybral som si výrobu a nastúpil som ako asistent vedúceho prevádzkarne ťaháreň rúr 1, ktorej šéfom bol vtedy Ing. František Lojda. Oboznámil som sa postupne s celou technológiou výroby a dostal som za úlohu vyriešiť vtedy vyskytujúci sa technologický problém párania oblúkov pri tlačení. Pri jej riešení som zistil, že som nebol jediný, kto túto úlohu dostal. Moje závery upútali pozornosť a hneď som dostal ponuku na preradenie. V tom čase sa pripravovala výstavba valcovne bezšvíkových rúr. Bol som menovaný ako člen prípravného štábu a odišiel som získavať skúsenosti do VTŽ Chomutov, kde s takou technológiou, aká mala byť v Podbrezovej inštalovaná, už skúsenosti mali. Po dvoch mesiacoch prišli za mnou aj údržbári, elektroúdržbári a mechanici a postupne v niekoľkých cykloch som zabezpečoval ich zaúčanie. Tak som pobudol v Chomutove takmer rok. Z dnešného pohľadu musím konštatovať, že to bol veľmi sofistikovaný spôsob zaúčania, ktorý by dnes už asi sotva mohol tak fungovať. Vtedy vládla medzi podnikmi podobného zamerania akási náklonnosť, ktorá sa prejavila aj v čase požiaru valcovne rúr v roku 1981, kedy sa nám spoločnými silami podarilo spustiť výrobu po 75 dňoch. Síce menšieho rozsahu, ale požiar v tejto prevádzkarni sme mali aj v marci roku 2011, potrebovali sme pomoc. Niektoré z tých firiem už neexistujú, a aj v tých fungujúcich sa vtedajšia súdržnosť vytratila a to ma veľmi mrzí.

Vráťme sa k vašej profesionálnej kariére. Ako pokračovala?

-Postupne som prešiel funkciami technológa, vedúceho technológa, vedúceho strediska teplá časť valcovne rúr, od roku 1981 som bol vedúcim výroby a v novembri roku 1990 som sa stal vedúcim valcovne rúr.

August 2014 pre vás znamená dve výročia. Obidve dvadsaťročné. Práve toľko rokov uplynulo odvtedy, ako ste sa stali členom Predstavenstva ŽP, aj výrobným riaditeľom. Rok 1994 sa spájal s problémami, fabrika sa zmietala v červených číslach. Správnou stratégiou nového vedenia sa však situácia pomerne rýchlo menila k lepšiemu a nasledovali roky úspechov, ale bolo i problematickejšie obdobie. Na ktoré roky spomínate v dobrom a čo z uplynulého obdobia vám utkvelo v pamäti tak, že by ste to už železiarňam nikdy nepriali?

- Rád spomínam na roky 2003 – 2007, kedy nastala konjunktúra predaja priemyselnej výroby nielen na Slovensku, v Čechách, ale v celej Európe. Vtedy sme vyrábali maximum a využívali naplno svoje kapacity. Naši zákazníci predávali výrobky o 50 percent drahšie ako dnes, banky uvoľňovali financie na výstavbu v regiónoch celej Európy.

Veľmi často spomínam aj na naše začiatky a to nie sú najpríjemnejšie spomienky. Počas výstavby novej elektrooceliarne sme kupovali vsádzku, mali sme dlhy. Trh sa rozpadol, budovali sme novú obchodnú sieť, mali sme problémy so zabezpečením vstupov. Situácia bola zlá a prepustených bolo okolo tisíc ľudí. Boli to veľmi ťažké časy, ktoré sme museli zvládnuť. Toto by som si už nikdy neprial zažiť. Aj v poslednom štvrťroku 2008 sme sa ocitli v kríze, vtedy sme však už mali určitú platformu a vzhľadom na to, že sme vytvárali rezervu na krytie strát, nebolo to také ťažké, hoci, aj vtedy sme museli prepustiť ľudí. Verili sme však, že to pominie a my sa vrátime do pôvodných koľají.

Ako vidíte budúcnosť oceliarskeho priemyslu z dnešného pohľadu?

-Keď sledujem vývoj hutníctva a vývoj ocele vo svete, vždy to súvisí s industriálnou výstavbou. Európa sa drží po kríze na rovnakej úrovni. Spotreba je v posledných rokoch približne rovnaká a mnohé firmy sa modernizujú, aby vyrábali racionálnejšie. Vidia, že nárast cien výrobkov už nebude napredovať ako do roku 2007. Kto chce prežiť, musí investovať do racionálnejších technológií. Preto sme aj my investovali do modernizácie a čakajú nás ďalšie kroky v tomto smere. Modernizácia čaká valcovňu rúr i ťaháreň rúr.

Čo zaželáte železiarňam do nasledujúcich rokov?

-Ako akcionár verím v kontinuitu hospodárskych výsledkov, aké sme dosahovali ostatných desať rokov, nakoľko máme vybudovaný systém obchodu, predaja našich výrobkov, máme technológiu na dobrej úrovni. Racionalizácia výroby a znižovanie nákladov musia ísť ruka v ruke s dodržiavaním kvality, vtedy bude naša spoločnosť prosperujúca. Mladším kolegom preto prajem veľa zdravia a šťastia, aby vedeli zvládnuť technické a technologické problémy, robiť správne opatrenia na dosahovanie plánovaných cieľov. Nemožno zabúdať na modernizáciu, ale ani podceňovať konkurenciu. Z histórie Železiarní Podbrezová - a tá už bude mať 175. rokov - je jasné, že veľké technológie, aj keď nie v takom rozsahu ako dnes, obnovovali každých dvadsať – tridsať rokov.

Prajeme pevné zdravie a veľa úspechov.





Autor (zdroj): Mgr. Oľga Kleinová