28.1.2023 21:55:49
Kvalita na Slovensku v historickom kontexte
Slovensko, ako krajina s bohatými nerastnými zdrojmi, množstvom dreva, živočíšnych a rastlinných produktov, bolo už od dávnej minulosti obývané vynaliezavým a remeselne zdatným obyvateľstvom. Podľa dostupnosti surovín a geografickej polohy sa tu vytvorili križovatky významných obchodných ciest a rozkvital domáci i tranzitný obchod. Príchodom nemeckých kolonistov v dvanástom až pätnástom storočí sa začali remeslá veľmi prudko rozvíjať a dosahovať svetovú úroveň. Postupne začal rozvoj cechov (zo staronemeckého zëche – bratstvo).

Cech bol združením majstrov jedného alebo viacerých príbuzných remesiel, ktoré malo vlastné pravidlá - artikuly. Artikuly boli základný právny dokument cechu. Obsahoval výpočet práv a povinností príslušníkov cechu, zásady ich vzájomných vzťahov, zvyklosti v súkromnom, cechovom i verejnom živote, výšku rôznych poplatkov (napríklad pokút, prípovedného, členského, označovaného ako kvartalgeld), platov, cien výrobkov, podmienky, za ktorých sa mohol tovariš uchádzať o pozíciu majstra a ďalšie reálie, súvisiace s vnútorným životom cechu. Artikuly symbolizovali legálnosť, česť a tradície cechu. Okrem právnej mali aj symbolickú a ceremoniálnu funkciu. Boli uložené v cechovej truhlici. Čítali sa na každom zasadnutí cechu po otvorení truhlice. Až potom nasledoval ďalší program. Artikuly schvaľovala vrchnosť, spravidla mestský magistrát alebo zemepán, od 18. storočia kráľovská kancelária. V roku 1813 boli vydané Generálne cechové artikuly, záväzné pre všetky existujúce cechy. Artikuly boli v nemčine, latinčine, od 16. storočia aj v slovenčine a maďarčine. Na Slovensku sú najstaršie zachované cechové artikuly ševcov z Podolínca z roku 1415.

Zo súčasného pohľadu možno artikuly čiastočne prirovnať k dnešným systémom riadenia kvality a ich validačným procesom. Ten kto ich nespĺňal sa stal outsiderom odsúdeným na zánik.

Cechy zároveň bránili prílivu konkurenčných výrobkov a výrobcov, čím zabezpečovali prácu pre vlastných členov, pretože dohliadali na kvalitu výrobkov svojich členov a postihovali porušenie pravidiel. Cechy boli váženými organizáciami, ktoré výrazným spôsobom prispievali k rozvoju miest. Členovia cechov patrili k strednej (niekedy aj vrchnej) vrstve obyvateľstva. Artikuly svojim členom zaručovali rôzne privilégiá, ale zároveň im nariaďovali mnoho povinností, ktoré musel každý člen cechu pod hrozbou peňažnej pokuty dodržiavať. Predovšetkým ich zaväzovali viesť bezúhonný život, vykonávať len kvalitnú prácu a preukazovať úctu a poslušnosť mladších voči starším. Remeselnícke cechy je možné prirovnať k súčasným združeniam výrobcov, ktorí si touto formou spolupráce zabezpečujú lepšie postavenie nielen na trhu, ale aj v rámci legislatívy. Remeselnícky majstri (majitelia dielní) boli štatútmi chránení na trhoch pred fušermi, nečlenmi cechov, ktorí predstavovali nekalú konkurenciu. Ak bol na miestnom trhu prichytený fušer, všetok tovar mu bol zhabaný a prepadol v prospech mesta, podobne ako v súčasnosti, zhabanie falzifikátov colníkmi.

Veľkou udalosťou, okrem voľby cechmajstra, bolo vykonávanie majstrovskej skúšky. Každý tovariš, ktorý sa vrátil z povinnej vandrovky domov a chcel sa stať majstrom, musel v rámci tejto skúšky preukázať odbornú zručnosť. Za pripustenie k skúške musel zaplatiť stanovený vstupný poplatok. Ak bola žiadosť schválená, zložil poplatok za možnosť vykonať skúšku. Skúška sa konala za prítomnosti starších majstrov a cechmajstra, niekde sa skúšky zúčastnil celý cech. Ak majstrovská skúška prebehla podľa predpisov, tovariš sa stal majstrom, a za vystavenie listiny zaplatil ďalší poplatok. Potom musel získať meštianstvo, aby mohol v meste vykonávať remeslo. Ak sa skúška nevydarila, kandidát ju mohol o rok zopakovať. Sofistikovaná forma tohto systému je do dnešnej súčasnosti zachovaná v registrácii novej firmy, resp. živnostníka. Žiadateľ musí splniť zákonom stanovené podmienky a zaplatiť správne poplatky.




Valcovanie koľajníc v 70. rokoch 19. storočia


Tovarišom sa stával učeň po skončení učebného obdobia. Mal zakázané takmer všetko - bohorúhačstvo, hazardné hry, nočné vychádzky, flirtovanie s dievčatami a nevhodné správanie. Jeho pracovný čas začínal o štvrtej hodine ráno a končil o siedmej hodine večer. Tovariš býval a stravoval sa u zamestnávateľa, ale pracoval za úkolovú alebo týždennú mzdu. Mal povinnú rotáciu (striedanie) majstrov - povinnú vandrovku, ktorá trvala 5 - 6 rokov a zdokonaľoval sa vo svojom remesle. Rotácia majstrov zabezpečovala, že tovariš spoznal rôzne pracovné postupy, spôsoby riadenia práce a osvojil si základné remeselné štandardy, ktoré sa dajú prirovnať k dnešným normám.

V cechovej hierarchii stáli na najnižšom stupni učni. Ich učenie takmer pri každom remesle trvalo približne 3 až 4 roky. Každý učeň prijímaný do učenia musel mať ručiteľov, ktorí sa za neho zaručili a zložili poplatok. Poplatok bol v každom cechu rozdielny, závisel od prestíže cechu a menil sa aj v závislosti od ekonomických podmienok v tom - ktorom období. Učeň býval u majstra, dostával stravu, ubytovanie, ošatenie, ale nedostával mzdu. Za učenie sa platilo a pracovný deň trval 15 až 16 hodín. Počet učňov v cechu bol predvídavo limitovaný, pretože veľký počet budúcich majstrov by im viac škodil, ako pomáhal. Tento systém prípravy budúcich remeselníkov a odborníkov sa stal základom dnešného odborného školstva, ktorému ale chýba predvídavé plánovanie počtu žiakov v jednotlivých odboroch.

S postupom času boli niektoré požiadavky artikúl zastarané, nelogické a v podstate obmedzovali rozvoj remesla. Dodržiavanie tradícií brzdilo nielen vývoj remesla, ale aj hospodársky rozvoj krajiny. Deľbou jednotlivých pracovných úkonov medzi poučených pracovníkov sa dalo docieliť vyššej efektivity práce, ktorá dokázala konkurovať aj kvalitou. Takto fungovali napríklad manufaktúry s vysokým podielom ručnej práce, a so zavádzaním strojov do výroby začali vznikať prvé továrne.

V roku 1872 bol vydaný priemyselný zákon, ktorý umožňoval pracovať remeselníkom samostatne. To znamenalo aj zánik cechov. Remeslo však nezaniklo, len sa zmenil spôsob výkonu remesla. Žiadna historická, a ani legislatívna zmena, však nezmenila nič na skutočnosti, že dobrá robota sa chváli sama, dobrý chýr sa dostane ďaleko, ale zlý ešte ďalej. A jedine kvalitne a načas odvedená práca zabezpečí remeselníkovi, manufaktúre ale aj veľkej firme živobytie.

Zdroje:
http://sk.wikipedia.org/wiki/Remeslo http://www.saske.sk/cas/archiv/2-2005/studia_lengova.html
http://www.kysuce.sk/cl/65/cechy-remeselnicke-organizacie-zivnosti-v-regione-kysuce.html http://www.ludovakultura.sk/index.php?id=1118




Autor (zdroj): Ing. Václav Kortán