14.10.2019 00:43:21
Corgoň na hrade Ľupča

Na základe predlohy Ľudovíta Vyskoča a najnovších poznatkov z pripravovanej publikácie HRAD ĽUPČA spracoval Mgr. Vladimír Homola



K hradu Ľupča už od nepamäti patrilo Horehronie s bohatými zásobami dreva a vzácnych kovov. K významnejším sídlam v regióne patrilo Brezno. Prvé správy o ňom pochádzajú z roku 1265. V ohraničení kráľovských lovných revírov sa vtedy spomínajú medzníky medzi Liptovom a Breznom. Hrad v Ľupči bol svedkom častých návštev uhorských kráľov, ktorí z pomedzi jeho múrov vydali viacero listín. V datovaní dokumentov prevažujú letné mesiace, čo vzhľadom na prírodné danosti regiónu môžeme spájať s obľúbenou kratochvíľou kráľov – poľovačkami. Romantické poľovačky sa stali obľúbeným námetom prekrásnych povesti, ktoré v mnohých prípadoch vychádzajú z dobových reálií.


Logo Hrad Ľupča V dedinke blízko Brezna žil jeden Ondrej, od detstva ho volali aj Corgoňom. Bol to mocný, svalnatý, ale neobratný chlapisko. K veľkej sile, čo mu prúdila vo svaloch, chýbalo viac rozvážnosti. Školu nepoznal a od detstva pásaval dedinské kravy. Tam mu silu a zdravý rozum netreba, smiali sa mu dedinčania.
Keď na mokrej poľnej ceste v závoze zaviazol voz naložený suchým senom, zavolali Corgoňa.
„Ondrej, pomôž nám zodvihnúť voz a večer príď na dobrú večeru,“ navrhol gazda. Mocne sa oprel do voza a ľahko ho nadvihol na suchú zem. „ No vidíte, že sa to dá, len je treba vedieť ako,“ smial sa Corgoň.


. „Škoda mu za kravami chodiť a po chotári sa motať,“ povedal richtár. „Keď nabudúce príde na poľovačku ľupčianske panstvo, ponúkneme ho za sluhu na hrad. Tam mu skôr poriadnu robotu nájdu. Či pôjdeš Ondrej slúžiť na ľupčiansky hrad?“ opýtal sa richtár. „Keď mi dajú dobrú stravu, prečo by som nešiel. Všade má chlieb dve kôrky a mne k žitiu viac netreba.“ Na dobré odporúčanie richtára prišiel Corgoň na ľupčiansky hrad. V ošúchanej pastierskej kapsičke mal len kus čierneho chleba a zapáchajúcu hrudku ovčieho syra. „Ej, na vysokej skale ten hrad postavili,“ pošomral si pod nosom. „Prečo také ozrutné stavisko nepostavili na rovine pri Hrone?“
„Ja som Corgoň a ustanovil som sa k pánu veľkomožnému za sluhu,“ povedal strážcovi pri drevenej bráne. „Len mi pán vojak povedz, kde sa mám ohlásiť.“ „Oj, len sa ty priateľko nestrachuj...“ povedal strážca, „ ...dobrých a mocných chlapov aj na ľupčianskom hrade potrebujú. Poriadne si vyrástol a takého chlapa pán veľkomožný neodmietne. Neradno sa ti v noci do cesty priplichtiť. Veď sa ani cez tieto úzke dvere nezmestíš,“ žartoval strážca. „Čím ťa mater chovala? Už som veru kusisko sveta pochodil, ale také ozrutné chlapisko som ešte nestretol. Nechcel by som sa s tebou pasovať. Veď ty jedným úderom aj vola zabiješ. Takýchto dvoch chlapov, ako som ja do rúk vezmeš a cítiť nebudeš, že ich tam máš. To sa náš pán začuduje, keď sa tam ustanovíš. No, chystaj sa, práve prichádza pre teba pánov sluha. Nestrachuj sa, pán ti nič neurobí. Iba mu všetko pekne po poriadku porozprávaj.“

„Čo ťa na hrad prividelo?“, opýtal sa pán veľkomožný.
„Slúžiť by som na hrade chcel. Hádam mi dajakú robotu dáte.“
„No dobre, robotu ti dáme a o ostatné sa postaráme.“
„Veď ja plácu nežiadam a robiť za stravu budem.“
„Takéhoto mocného chlapa budem pri sebe vždy potrebovať. Ako si ťa obzerám, ty sa môžeš aj s medvediskom pasovať. Na poľovačkách budeš mojím zbrojnošom. Zadarmo to od teba žiadať nebudem. Stravy sa ti dostane koľko budeš chcieť. Naješ sa do sýtosti a ešte ti krpce ušije krpčiar v dedine pod hradom a kabanicu s nohavicami hradný krajčír. A akože ťa volajú krstným menom?“
„Ondrej, pán veľkomožný, ale doma mi prischlo meno Corgoň. To vraj preto, že som sám sebe nemotorný.“

Spokojne si na ľupčianskom hrade Corgoň žil a panstvo si ho obľúbilo. Chodieval s veľkomožným na poľovačky a pán bol viac ako spokojný. Dôveru si získal na jednej z mnohých poľovačiek. Postrelený diviak zanechával krvavú stopu v snehu. Keď ho našli, rozzúrený sa vyrútil na veľkomožného a nebyť Corgoňovej odvahy, zle by sa to bolo skončilo. Corgoň chytil diviaka za veľké kly a obrovskou silou ho šmaril o zem a dorazil bukovým kyjom. Prítomné panstvo zhíklo od prekvapenia. Večer sa na hradnej hostine o ničom inom nehovorilo, len o veľkej sile a odvahe Corgoňa. Iní páni tiež chceli mať takého siláka. „Môjho obra vám vážené panstvo nedám. Také dukáty ešte v Kremnici nevyrobili, za ktoré by som ho predal. Radšej si vyberte desať mojich sluhov, ale tohto siláka si nikdy nedám.“

Panstvo sa dohodlo, že ďalšiu poľovačku pán ľupčianskeho hradu pripraví na medveďa. Po horách sa ich potulovalo dosť a jeleniu zver a ovce po salašoch nivočili. Krátko pred dňom poľovačky sa hradný pán dopočul, že jeho verný sluha Corgoň ochorel. Pán si na neho zvykol a preto prikázal, že ho treba poriadne kurírovať a postaviť ho na nohy. Ale nemocný Corgoň sa ani v deň poľovačky nevládal z postele postaviť. „Budeme sa musieť zaobísť bez neho, aj tak by mi bol málo platný,“ povedal pán. Družina lovcov, bola vychystaná na poľovačku. „Nie, nie! Nemôžem nechať môjho pána samého. Ktovie, čo sa práve dnes môže prihodiť. Do smrti by ma morili výčitky svedomia. Koľko vládzem, toľko vládzem a ležať na posteli nezostanem.“ Hľadal Corgoň svojho pána po horách a potácal sa v horúčkach. Choroba ho dlávila, ako ťažká mora. Konečne sa mu podarilo natrafiť na družinu. Pán hradu začudovane pokrčil hlavou, kde sa tu ten berie. „Si chorý a služobníctvu som prikázal, aby ťa nechalo ležať.“Nedá mi svedomie, pán veľkomožný. Ja na posteli a vy na poľovačke. Corgoň kráčal pri boku svojho pána. Už stačil nabrať dostatok síl a choroba ustupovala. „Vidíš, toľko si sa strachoval a poľovačka dobre dopadla,“ prihovoril sa pán Corgoňovi. Panstvo prechádzalo hustým porastom, keď sa na chodník vyrútilo ozrutné medvedisko. Postavilo sa na zadné laby a hnalo sa na družinu. Šťastie, že Corgoň stačil zasiahnuť včas. Svojho pána odsotil a postavil sa medvedej ozrute do cesty. Začal sa zápas na život a na smrť. Panstvo akoby skamenelo od strachu. Lúčna tráva sa krvou začervenala. Silou obra premohol Corgoň medveďa. Zahrdúsil ho vo svojich rukách. Keď medvedisko znehybnelo, ani Corgoň zo zeme nevstal. Jeho telo bolo poznačené pazúrmi medveďa. Keď ho na hrade položili na drevenú posteľ, už mu nikto nemohol pomôcť.

„Takého udatného, obrancu už nikdy mať nebudem,“ žalostil pán. „Pochovajte ho, ako sa patrí! Lebo mu prichodí pocta udatného rytiera. Nad jeho hlavu nad hrobom dajte do kameňa vytesať medvediu hlavu!“ Medvedia hlava sa stala večným symbolom vernosti Corgoňa k pánovi a tento príbeh pripomína dávne časy, keď povinnosť bola nadovšetko.


Stredoveký hon

Stredoveký hon




Autor (zdroj): Mgr. Vladimír Homola, kastelán hradu Ľupča