Toho januara, posledneho “valecneho roku, bola skutocne riadna zima. Mraz nahrubo vymaloval okna a snehu bolo neurekom. Z toho, co sa zosuchol zo strechy a co otec odpratal z dvora, urobil som si “bunker”. Pacil sa aj madarskym vojakom, co sa u nas ubytovali. Ich na kost vychudnute koniky, zapriahnute do u nas nezvyklych vozikov, mrzli celu noc na ulici a rano s prvymi krokmi padali mrtve. Bolo mi ich velmi luto. Vojakov nie, aj ked mali chatrne oblecenie a len ich oficieri boli v kozuchoch a obuti v zltych snurovacich cizmach, ktore im aj otec zavidel. Vtedy som si vsak neuvedomoval, ze ti vojaci, ani ich kone, uz nemaju domov, vlast, ze sa nemaju kde vratit. Otec to vedel, a preto tych odvaznejsich, po zotmeni, niekam odvadzal. Bol som prilis mlady, aby mi aspon co-to naznacil. Len som vedel, ze je to nebezpecne. V takychto veceroch sa cela rodina do noci modlila za jeho navrat v zdravi a mna pre istotu davali hned po veceri spat do maminej postele.
Madarskych vojakov vystriedal nemecky dostojnik s ordonancom a zaroven soferom proviantneho voza. Kazde rano mi dal do ruk metlu, aby som pozametal podlahu auta a za odmenu mi do capice nasypal casto i dve hrste kyslych cukrikov. Asi nepochadzali z armadnych skladov. Ja som cele dni spekuloval, co urobit, aby to auto, aj po ich odchode, zostalo u nas. Jeho lajtnant bol tiez slusny clovek. Zistil, ze si otec v prednej izbe, ktoru sme museli uchychlene opustit, zabudol cigarety a kedze sam nemal, prisiel si do kuchyne jednu vypytat. Ked Rusi bombardovali zeleznicnu stanicu, chranil ma vo “firstoku” vlastnym telom s odovodnenim, ze aj on ma takeho syna.
Auto aj s cukrikmi odislo a ja zo strachu pred hrozami delostreleckej palby som bol presvedceny, ze aj my musime odist. Uz od polovice januara drncali okenne skla a niekde v dialke to neprestajne hrmelo. Mama mi povedala: “Syn moj, my nemame kde ist, toto je nas domov a pan boh nas ochrani”. Az po rokoch som vedel, ze to bola ozvena ruskej ofenzivy na Visle a nam taka intenzita vojnovej cinnosti v ziadnom pripade nehrozila.
Potom prisli ti ostrejsi Nemci – frontovi. Traja navleceni do kozusinou podsitych plastov s madarskym vozikom, tahanym vsak dobre zivenym konikom, rekvirovali paplony. Ale len paperove. My sme mali periny a len tetka, ako vychytena krajcirka, mala paperovy paplon. Jeden z nich nas drzal v sachu samopalom, druhy prehladaval postele a treti sa venoval konikovi. Ked nadabil na paplon, a zrejme bol na to odbornik, okamzite ho niesol k voziku. Tetka samozrejme ostro protestovala v jazyku vojakovi cudzom a bola by mu aj oci vyskriabala. On okamzite, s prstom sa spusti, namieril na nu samopal, co prinutilo otca zasiahnut. Zastal si pred tetku a kedze vedel trochu po nemecky, povedal Nemcovi, aby ju nechal, lebo ona je “mesuge”. Nemec s usmevom odisiel nevediac do akych zvierat mu tetka nadala. Tetke vsak nedalo pokoja, co mu vlastne otec povedal a on nazlosteny na jej nepremyslene konanie jej to prelozil. Ich nie prilis horuce vztahy zase o kus ochladli.
Rekviracia paplonov bola neklamnym znakom skoreho prichodu Rusov. Neviem, kde otec zohnal plechy na obidve okna do ulice a zavesil ich na okenny ram tak, aby v pripade prilisnej zvedavosti sa bezproblemovo dali odchylit. Ked nadranom na posledny januarovy den bolo po ulici pocut strelbu, otec plech na okne odchylil a komentoval priebeh postupu osloboditelov. Aj ja som chcel nieco vidiet – v tu noc sme spali obleceni – ale zenska cast rodiny tvrdo nesuhlasila so slovami: ”Ked chlap je sprosti, aspon to dita nak nezabiju”.
Ked sa rozvidnelo, po nasej zapadnej strane ulice pochodoval husi zastup ruskych vojakov. Pod susedovou branou boli dvaja zajati Nemci. Pripadali mi velmi mladi a bolo mi ich luto, lebo malokto z toho kracajuceho zastupu ich neudrel po tvari. Tetka vysla pred branu s flasou griotky a poharikom velkosti naprstku. Neviem, ci sa jej podarilo dvom ci trom naliat, ked dalsi jej zobral flasu a pokojne kracal dalej. Osloboditelia okamzite v jej ociach klesli a ona zase v otcovych. Zazlieval jej, ze pred nim griotku zatajila a ani mu z nej nedala. Dodnes neviem, ci vobec Rusi piju griotku. Doobeda sme mali plnu kuchynu Rusov. Vacsina z nich zrejme pochadzala z juhouralskych stepi. Jednemu takemu sikmookemu sa pozdali nase stolove hodiny a premiestnil ich za vseobecneho zaujmu do svojho batoha. Mama to povedala otcovi a ten poobzerajuc sa, ci chmatak nema pri sebe zbran, zacal ho so sekerou v ruke, za smiechu vsetkych pritomnych, nahanat po dvore. Jeden taky krpec, ale zrejme sarza, na chmataka cosi zakrical a ten viditelne sa ho zacal viac ako otca bat. Hodiny sa vratili na svoje miesto a aby neprovokovali dalsich, mama ich skryla.
Este do obeda prisli Rumuni. Pod pitvor dali kuchynu, cim sustredili pozornost Nemcov na nas dvor. Vzdy, ked im doviezli maso, Nemci sa trafili minometom do dvora. Mina pred dopadom dlho hvizdala, a tak nikto nebol zraneny, len maso bolo vzdy plne drobnych crepin. Rumunom to neprekazalo. Velmi sa bali. Od strachu sa nevedeli ani rozumne chranit. Bali sa chodit aj do zachodu na dvore, a preto to robili za sichtunom dreva. To potom ujo Brounc nechcel na “cinkulari” porezat. Za nasypom Baldovskeho mosta mali dela a vzdy poobede o piatej parkrat nevedno kam vystrelili. My chlapci, zapchavajuc si prstami usi, chodili sme sa ich strelbe prizerat. Takto vsedne plynuli nase frontove dni. Aby sme mali co jest, musel som ja chodit po mlieko, lebo po otcovi Nemci spod Skalky strielali. Mna nechali v pokoji prebehnut cez nechranene namestie.
Ked vitazne vojska ani po piatich tyzdnoch nevitazili, museli znovu prist Rusi. Prednu izbu obsadil major delostrelectva s batuskom pisarom. Tento stary, hadam viac ako sestdesiatrocny vojak, by urcite vyhral celostatnu sutaz v krasopise. Otec tvrdil, ze take uhladne pismo v zivote nevidel a daval mi ho za pisarsky vzor. Vecer major rodinu pozval na “stakan”. Batuska nalial do hlinikovych hrncekov a major predniesol pripitok. Vtedy ja odsunuty k peci, ako k pripitku nenalezity, prvy raz som videl otca slzit. Nie od dojatia, ale od spiritusu.
Na druhy den Rusi nariadili evakuaciu civilneho obyvatelstva. Major nam dal k dispozicii tacanku, tahanu dvoma peknymi konikmi, do ktorej mama nalozila periny a len kus muky, co nam zostal. Batuska nas odviezol do Michalovej, kde uz vyse mesiaca temer nevideli vojaka, len domacich, vraj milicionarov. Ked sme sa smeli vratit domov, povravalo sa, ze co nevidiet zacneme zase chodit do skoly a tam nam tie divociny z hlavy vybiju. Stalo sa – vojna skoncila.

Z nasho regionu...

Kto nema nic na tanieri, pozera na podnos.
(slovenske prislovie)
Tak je tomu aj v tomto zamyslani, lebo dat na papier myslienky, slova, ktorym nieco chyba, stazuje sled viet, ktore by mali co-to povedat citatelovi. Aj napriek vsetkemu, pokusme sa o par udajov.
Tym tanierom nech nam je Encyklopedia slovenskych spisovatelov, Osveta Bratislava, 1984. Su v nej spisovatelia, ale. Niektore mena sa do nej nedostali. Dovodov moze byt viacero. Autori bud boli mladi, bud tvorili len v ramci regionov, alebo neboli v organizacii spisovatelov, alebo, jednoducho povedane, robili novinarcinu...
Pozrime sa teda na podnos. Tym moze byt stol, na nom knihy. Citame ich, do deja sa vzivame, uvazujeme o ludoch – hrdinoch, o miestach, ktore nam autori predkladaju. Napriklad... Hela Volanska ma okrem inych knizku Veno pre Infantku (Slovensky spisovatel 1959). Infantka je obraz, olejomalba dievcata v kroji so satockou v ruke. Dievca je z Fabovky (asi Polomka, Helpa) a namaloval ho maliar, ktory v tejto dedine aj so zenou letoval. A veno? Je to vlastne kniha, kronika v malom, ktora citatela vedie od prvej polovice XIX. storocia cez biedu, nezamestnanost, strajky, exekucie, dedinske klepky – pletky... az po zdruzstevnovanie a svadbu Infantky – Vierky. Jednotlive partie bud zacinaju, alebo sa koncia prisloviami, porekadlami, ako: “Dobru noc, rozum, sam panboh vie, kde sa zas zideme, Ked srdce neboli, oci neplacu, Cert aj hriechy medom sladi...” Fabovka, nic ine nam neostava, len ta navstivit a pookriat tvojou pritomnostou.
Milan Rajsky v knihe Clovek nie je zviera predklada citatelovi zas dvadsattri polovnickych poviedok. Do popredia aj on dava cloveka – polovnika, jeho vztah k prirode ku vsetkemu zivemu, co v tej prirode, najma v lese sa pohybuje. Jedna z poviedok Polovnicky host sa odohrava v oblasti Klenovskeho Vepra na Zadnej Kycere. Historia tvrdi, ze tam bola osada (tri-styri usadlosti), ale cez vojnu ju Nemci vypalili kvoli partizanom. Host z Nemecka prisiel na odstrel jelena. To sa mu aj podarilo, ale nas host bol velmi skupy na peniaze. Kocisom, ktori sli po jelena, dal tri koruny prepitne, diskreciu. Kocisi, na prisny pohlad polesneho, urazku tromi korunami “prehtli”, lebo slo o zahranicneho hosta...
Roman Kalisky je dalsim autorom, ktory sa dostal na nas podnos. Spomenieme jeho reportazno-literarnu prvotinu Dlha cesta. V nej z nasho okolia mame dve prace: Tragedia na Dumbieri a Rozpravka pre velkych. Par myslienok o Rozpravke.. Svojskym sposobom spracoval osudy fabriky (Podbrezova) a ludi, ktori v nej robili, ale aj... Od zrodu, kedy fabrika...zacala hltat nekonecne rady tazkych furmanskych vozov nalozenych zeleznou rudou z Jarabej, Kunstovej, Bacucha, Balogu... az po casy, ked fabrika dostala meno Svermove... V reportazi sa dozvieme co-to o salandach – robotnickych ubytovniach - v ktorych prebyvali robotnici od Kalista az po Polhoru. V Rozpravke objavime aj ine zaujimave historky, ako po prvej svetovej vojne ludia z Cierneho Balogu vydurili notara z obce a hnali ho hodinou az k Lopeju, kde sa zastavili nie pred zandarmi, ti usli, ale pred lopejskym fararom. Toho tito ludia rozrozvasneni, posluchali. Dnes, keby zil Kalisky, isto-iste by napisal o fabrike v Podbrezovej putavu reportaz s prvkami modernosti, automatizacie...
Zaverom povedzme prorocke slova, ze ak sa zrodi nova encyklopedia o spisovateloch, dostanu sa do nej aj Kalisky, Rajsky, Solivajsova, Ponicka, Kreutz, Bobakova, Volanska, Chudik..., lebo maju za sebou nejednu, ale viacero zaujimavych knih.