V nedelu mi z nicoho nic padli z policky porcelanove hodiny. Pravdaze, rozbili sa na marne kusky. Vtedy som este netusila, co to znamena. Iba potom, o necele dve hodiny, ked som drzala v ruke smutocne oznamenie, som si spomenula. To sa akiste prisiel so mnou rozlucit moj literarny druh a priaznivec, spisovatel Frantisek Kreutz.
Na literarne spracovanie si vyberal temy ako sa na chlapa patri. Pisal o zbojnikoch, draboch, mocnych hradnych panoch, ale aj prefikanych jednotlivcoch z pospoliteho ludu. Zatial co ja beletrizujem sucasnost a len sem-tam hodim ockom do minulosti, on historiu suverenne ovladal. Pri zazltnutych muzealnych listinach sa citil ako ryba vo vode. Rad rozpraval o tom, co z nich vycital a rad ozivoval historicke postavy vo svojich prozach.
Vzdy som ho povazovala za dobreho a mudreho cloveka. Spominam si, ako sme pred rokmi robili spolu vzorovu vychovnu hodinu pre stredoskolakov. Bolo to davno. Ale aj neskorsie - prave on uvadzal do zivota - spolu s kolegom Stefanom Giertlim - moju knizku Ochutnavka. S velkym pochopenim prijal aj moju knizku detskych versov Sola hlasok. Zial, iba s velkymi tazkostami a s pouzitim velmi silnej lupy si ju poprezeral. Precitat som mu ju musela ja. Na revanz mi poslal svoje najcerstvejsie dielko o zbojnikovi Surovcovi.
Na odchod z tohto sveta si vybral tento rodeny estet velmi krasny den: Zlatu nedelu. Rozlucil sa s nami v poslednych adventnych dnoch, ked cely krestansky svet ocakava Svetlo, prichod Jezisa Krista. On mu siel v ustrety. Nech mu teda toto radostne svetlo svieti aj tam, na druhom brehu. Zasluzi si to. Ved ho tu na zemi tak dlho postradal. Smutit bude za nim nielen Brezno - aj cela nasa kulturna verejnost. Ale on si svojimi styrmi knihami postavil sam trvaly pomnik.
Tak ta tymito par skromnymi riadkami, Ferko, pozdravujem posledny raz. A dakujem ti za ochotu, s ktorou si mi vzdy ako starsi a skusenejsi vychadzal v ustrety.

Bozena Bobakova

(k 130. vyrociu narodenia Janka Jesenskeho)

Zivotne osudy jedneho z najvyznamnejsich slovenskych spisovatelov, skveleho narodneho dejatela a prveho slovenskeho narodneho umelca Janka Jesenskeho su dostatocne zmapovane v mnozstve clankov, studii ci v monografiach. Ale Jesensky nebol len velkym basnikom a prozaikom – bol aj politikom a vojakom – legionarom.

V slovenskych dejinach bolo a je beznym javom, ze viacere osobnosti z oblasti umeleckeho zivota vstupuju do politiky aj ako vysoki statni uradnici, poslanci a stranicki funkcionari. Tieto vstupy nebyvaju vzdy stastne – ani pre umelca, ani pre spolocnost. V tomto ohlade bol Jesensky svetlou vynimkou – hoci sa vo verejnopolitickom zivote angazoval, no samu “politiku” si drzal od tela a pozeral sa na nu i na svoju cinnost v nej s kritickym odstupom, ironiou a sebaironiou, coho dokazom je aj jeho dielo.
Pocas 1. svetovej vojny sa vyraznejsie angazoval aj v politickom zivote. Nevedel sa zmierit s myslienkou, ze slovenski vojaci, navleceni do uniforiem rakusko – uhorskej armady, bojuju proti slovanskym Rusom a Srbom. Pre svoje “panslavske” postoje bol vazneny a v roku 1915 ho poslali na vychodny front, kde prebehol na rusku stranu. Po zajati v tabore vstupil do ceskoslovenskych legii. Bojoval nielen so zbranou, ale aj perom – stal sa redaktorom legionarskeho casopisu Cechoslovan, kde spolu s Tajovskym zalozil prilohu Slovenske hlasy.
V roku 1917 vstupuje aj do oficialnej politiky – v maji sa stal clenom odboja – Ceskoslovenskej Narodnej rady, jej odbocky v Rusku a neskor jej predsedom. Z humanitnych a demokratickych zasad vsak odmietol bolsevicku revoluciou, ale rusofilom ostal. Po navrate domov patril k nemnohym slovenskym vzdelancom, ktori mohli kvalifikovane zastavat funkciu v novych administrativnych organoch. V rokoch 1915 – 1922 sa stal gemerskym a v rokoch 1923 – 1927 nitrianskym zupanom. Od roku 1928 bol vysokym uradnikom na Krajinskom urade. Priamo v politike nebol, pohyboval sa v jej blizkosti, pozoroval ju, ironizoval, vysmieval sa jej nadutosti, arogancii, intolerantnosti a hluposti niektorych jej predstavitelov.
V roku 1936 podpisal protifasisticky manifest z l. kongresu slovenskych spisovatelov a v roku 1938 manifest Verni zostaneme. Vtedy uz bol predsedom Spolku slovenskych spisovatelov. Tuto funkciu vykonaval v rokoch 1930 – 1938. Ponuknutu funkciu na predsedu Matice slovenskej v roku 1935 neprijal. Strnasteho marca 1939 spolupracoval na skoncipovani vyzvy slovenskych legionarov o zachovanie spolocneho statu. Potom uz len vo versoch mapoval situaciu na Slovensku.
Janko Jesensky sa narodil 30. decembra 1874 v Turcianskom sv. Martine a zomrel 27. decembra 1945 v Bratislave.

A. Prepletana

Sankovacky ozlomkrky

Zimy na Bielych Handloch, to znamena aj v Bravacove, byvali dobre, teda tuhe a dlhe. Tak sme ich my deti hodnotili, hoci sme neraz trpeli chladom. Najlepsie sa mali ti chlapci, ktorych rodicia chovali ovce: okrem syra davali aj vlnu, ktora sa spriadala a tkalo sa z nej sukno. V Myte pod Dumbierom bolo akesi zariadenie, kde sa utkane sukno zhutnovalo, aby sa z neho sili nohavice, kabanice, po handelsky hune a napokon kapce. Sukenne nohavice sa po handelsky volali kolosne. V Bravacove ich vyborne sil Fero Sajgalik, volany Fero Sklenar. Bol generaciou mojho otca a robil to vyborne. Kto mal kolosne na sankovacke, hoci ozaj bola ozlomkrky, nikdy nebol mokry. Taky to bol material.
Sankovacka v Bravacove bola na dvoch miestach: v Hradzi, tak sa volala cesta z Bravacova do Podholia a v Doline, co bola a aj je cesta z Bravacova do Benusa. Ta prva bola kratka a strma, preto aj rychla, ta druha bola dlha a pomalsia, dalo sa nou zviezt az na hradsku v Benusi. Okrem toho sme sa vsak sankovali hocikde na poli, najma na strmych svahoch a na medziach. Bola to pasia. Sankovali sme sa na vsetkom, co sa na snehu klzalo.
Aspon jeden priklad. Dobra a tuha zima bola aj v roku 1939 – 1940. Este 30. marca 1940 bolo na severnom svahu Stranicky vyse pol metra snehu. Bol tvrdy a po handelsky sa volal srien. Vozili sme sa na dienciach z bocky, co po handelsky bol velky sud. Ona bocka sa rozsusila a rozsypala v zacinku u Murarov. Na Stranicke nas bolo vela, sankovali sme sa az do sumraku a podaktori, medzi nimi aj ja, zodrali aj nohavice. Kolosne som v tu zimu este nenosil. S malou dusickou sme sli domov, tusiac bitku. Doma nas vsak cakalo prekvapenie. Ked sme vosli s mladsim bratom a bratrancom do kuchyne, z izby sme zaculi plac slabeho hlasku: narodil sa v poradi moj druhy mladsi brat, boli sme uz traja, dali mu meno Ivan a neskor sme s nim zazili viacero prihod. Aj dramatickych. Vtedy, ked prisiel na svet, snal nam z chrbta. Boli sme mu za to vdacni.
Na Vianoce nasledujucej zimy sme prvy raz chodili po dedine s betlehemom. Moderne by sa povedalo, ze s istym druhom koledy. Skupinu betlehemcov tvorili styria chlapci: jeden, ktoremu sa neviem preco hovorilo Jezisko, nosil v rukach maly domcek, v ktorom boli jaslicky, atd., teda akoze miesto narodenia Jezisa, druhy bol valach Fedor, treti Baca a napokon stvrty tiez valach, ktoremu sa hovorilo Stary. Betlehemci chodili z domu do domu a prednasali svoj program. Bol celkom jednoduchy a tradicny. Najkrajsi bol Fedorov spev, v podstate oslava pasenia oviec a narodenia Jezisa. Za odmenu domaci do domceka vhodili nejaku korunku. Neprsalo, ale aspon kvapkalo. A nam to stacilo, navyse sme domacich tradicne potesili.
S betlehemom sa chodilo na Bozie narodenie a na Sv. Stefana, cize na prvy a druhy sviatok vianocny, a ak este bolo kam, a to najma vtedy, ked partii betlehemcov bolo viacero. Nasa partia mala zlozenie: Jeziskom bol Dezo Bodidka, valachom Fedorom Fero Osika, valachom Starym Dezo Kaciciar a Bacom ja. Baca nosil paradnu valasku a skutocnu bacovsku kozenu kapsu, nadherne vybijanu. To vsetko vlastnil moj otec, a preto mi ta funkcia Basu bola pridelena.
Nepamatam si, kolko korunok sme vybetlehemovali. Po Vianociach som si za pat korun kupil prve korcule, po handelsky slicuhy, od Joza Gasperana (Vtacika). Na korculiach sme vedeli vystrajat priam divy. Najma Hradza byvala taka vyhladena a tvrda, ze sa povrch takmer rovnal ladu. Hrboly boli pre nas skoky. Neraz sme sa aj pretekali, kto na korculiach skoci dalej. Asi najlepsim bol Dezo Bodidka, ktory korcule zdedil po starsom bratovi. Nase matky korcule nemali rady. Ony totiz boli na klucik a na topanky sa priskrutkovali, co nicilo opatky. Nuz a topanok v tych rokoch vojnovych nikdy nebolo nazvys. A tak aj moje korcule neraz boli skryte a ich objavovanie mi vzdy trvalo niekolko dni. Moja matka bola vo vynachadzani skrys priam nedostizna.
V zime sme mali menej povinnosti ako v lete, a tak sme si niektore pridelili sami. Radi sme chodili na suchare do lesa. Suchar sa volal strom vyschnuty na koreni a nespadnuty. Take sme vyhladavali v Hlbokej a Pod holou, kde rastli 30 – 40-rocne svrciny (smreky). Chodili sme vzdy v partiach. Z nasej generacie tam bol casto Dezo Bodidka, Fero Osika, Dezo Kaciciar, Jozo Chronko, Laco Seja, Jano Buba a ja. Jozo Kanik chodieval zriedkavo, lebo otec auseger mu to zakazoval. Podholcani a Srncani chodili do inych revirov.
Vo vysokom snehu nebolo lahke suchare najst a potom zotat, lebo sme mali iba sekery. Pravda, vedeli sme to a vedeli sme si aj zaroven pomoct jeden druhemu. Nikdy sa nam nic zle neprihodilo. Z Hlbokej a z okolitych svahov je do dediny trvaly spad, a preto sa odvetvene suchare po snehu dobre klzali a ked sme mali vyjazdenu stopu, co bolo velmi casto, dalo sa na nich aj vozit. Bola to pasia. Po prichode domov sme druky ihned porezali a porubali na triesky, aby horar drevo nenasiel, keby do niektoreho domu nahodou prisiel. Nikdy sa to vsak nestalo. Hoci sme druky kradli, lesu sme neuskodili, ale skor naopak: ocistili ho do napadanych stromov. A navyse nas ta cinnost uzasne bavila. Od malicka sme s horou boli akoby zrasteny, rastli sme spolu s nou a fandili jej. Pani horari to vedeli a dali nam pokoj.

Ero Ilia