Nase slovenske duchovne, kulturne a literarne snazenie je jeden celok, prejav slovenskeho ducha v jeho celistvosti. Prvorady vyznam tu nema rec, ale duch musi byt narodny a ani skupinovy zaujem by nemal z nasej literatury vynechavat ine oblasti, aj ked pren menej dolezite. Teda do celkovej nasej spisby patri tak basen ako aj krasna proza a veda, tak hospodarska kniha ako epos, tak modlitebna kniha ako aj roman. Bez nabozenskej literatury, bez duchovnej piesne, bez prekladov Pisma, bez modlitebnych knih a bez meditacii by obraz nasej literarnej minulosti aj pritomnosti nebol uplny a cely. Na poznanie nasej literarnej historie su potrebne obidve - svetska i nabozenska literatura rovnako. V nabozenstve, v duchovnosti, v pomere k nadzemskemu svetu musime vidiet zakladnu, na ktorej je zalozeny ostatny svet spisovatela. V nabozenskej poezii nachadza i svetska basen svoje dokreslenie.
Tak je to i u Jana a Sama Chalupkovcov, dvoch bratov, literarnych zjavov 19. storocia, ktori kazdy vo svojom smere i odbore vyorali hlbsiu brazdu v nasej literarnej minulosti. Duchovne piesne obidvoch su s ich svetskou tvorbou nielen v spojeni, ale ju aj podmienuju. Duchovny a tvorivy proces, jeho plnost treba chapat jednotou ich vnutorneho zivota.
Piesnova tvorba Jana Chalupku ma trvalu hodnotu a on sam ju pokladal za svoju najdolezitejsiu cinnost. Tato basnicka tvorba, ale aj jeho pastoracna cinnost bola poslednych patdesiat rokov bud celkom zamlcovana, alebo aspon zatlacana do pozadia. Chalupka ako duchovny pracoval aj za hmotne povznesenie svojho ludu a daval tlacit svoje reci, kazne a hry a tiez, pokladajuc stare piesne z Tranoscia za prezite, chcel dat do ruk ludi nielen vo svojom zbore, ale aj v celej slovenskej cirkvi novu, modernu, primeranu piesen. Brezniansky evanjelicky zbor v roku 1837 navstivil superintendent Dr. Jan Seberiny. V Brezne mala svoj zaciatok aj vyznamna udalost - zostavovanie noveho Zpevnika. Na vyzvy biskupov Jozeffyho a Seberinyho po zredigovani doslych prispevkov bola ustanovena komisia, ktorej clenmi boli aj Jan a Samo Chalupkovci. Na Janov navrh sa 4. maja 1841 zide osem clenov sirsej komisie. V breznianskom chrame konaju svoje Veni Sancte k velkemu dielu, denne zasadaju v dome Jana Cipku, zapisnicu o tom pise Michal Hodza (stratila sa) a dennik Jan Chalupka (uverejnil ho L. Sensel v Slovniku Zpevnika). Zasadali dva tyzdne, dve nedele na sluzbach Bozich kazali Samo Tomasik a Emerich Lancek, liturgovali Kuzmany, Hodza, Jozeffy tu ordinoval Timoteja Novaka. Cirkevnici tieto aktivity prijali s odusevnenim, mestania ich vdacne prijali do svojich domov a hostili ich (Cipkajovci, Pakes, Licko, Göllnerovci, Hudolova, Polonyovci, Rostarovci, Ondrus, Slabej a ini). Rozisli sa 19. maja a mali sa stretnut znova 19. septembra. Ich plany prekazil poziar 12. augusta 1841, ktory znicil aj cirkevne budovy, faru a vrch chramu, preto komisia v Brezne uz nezasadala. Pod vplyvom niciveho zivlu sa do Zpevnika dostala aj Chalupkova piesen Hlas tvuj hrozny jsme slyseli. Chalupka sa zucastnil este na zasadnuti komisie v B. Bystrici v septembri, v L. Mikulasi uz nie. Spevnik prijala aj jeho cirkev - stal 24 grajciarov, v Brezne sa predalo 280 exemplarov, v Samovej Lehote az 600.
Jan Chalupka sa na nabozensku piesen casto odvolava i vo svojich hrach. Ako kazatel bol umierneny racionalista, pri nabozenskej piesni mozeme jasnejsie pochopit jeho nabozensky smer, ale velmi uzko spojeny s okolitym svetom. Okrem zostavovania Spevnika jeho piesnovu tvorbu podnietilo aj 50. vyrocie posvatenia breznianskeho chramu v roku 1837. Na tuto prilezitost zlozil piesen Jezu, ty jsi svu na skale a jeho otec Adam zostavil vtedy pre tlac historiu evanjelickej breznianskej cirkvi. V rokoch zostavovania Spevnika (1834, 1836 a 1840) bol Chalupka uz zrely patdesiatrocny muz a skladal vela piesni. Do Zpevnika ich komisia zaradila az styridsatpat. V tejto tvorbe je Jan Chalupka uprimny, otvoreny, za jeho piesnou stoji poctive zivotne videnie a pravdivost. Ale cerpal aj z velkych zbierok Tranoscia. Z jeho piesni pozname napr.: Boze, jenz si od vecnosti, Nadarmo se peklo vzteka, Cirkev svatych obcovani, Boze na vysosti a dalsie. Z jeho piesni su: dve adventne, jedna novorocna, tri o Bohu, jedna o Kristovi, osem o cirkvi, sest o sluzbach, devat o pokani, sest o povinnosti k Bohu, dve o povinnosti k sebe, tri o stavoch, tri o prosbach, jedna o vecnosti. To ukazuje, ze je v chapani veci viery umierneny, aj ked ich hlavnou naplnou je cirkev, pokanie a povinnosti. Jeho viera v Boha je tradicna cirkevna viera, aj ked ako osvietenec venuje vela pozornosti aj cloveku, chce z neho urobit hodnotneho cloveka, praveho krestana najma v zivote. Za centrum bohosluzieb pokladal Slovo Bozie. Osobitnou piesnou spieva o nabozenskej znasanlivosti, sam napisal napr. aj basen na pocest rimskokatolickeho biskupa Stefana Moysesa. Co sa tyka vyrazovych prostriedkov, zameriava sa na etiku a presviedcanie, je skor suchy ako poeticky - jeho piesne su casto skor meditaciami a recami ako duchovnymi piesnami, ale nemozno im upriet pevne kroky, pravdivost a istotu. Basnicka rec je prosta a jednoducha (napr. na rozdiel od poetickych Hodzovych piesni), ale je to rec vyrazna a ludova, zrozumitelna pre prostych ludi. Ako prozaikovi mu versova forma nebola vlastna, ale aj napriek tomu vykonal velmi slusnu a hodnotnu pracu, ovladol aj versovanie a nasiel si v tejto tradicnej hymnickej forme poezie tvar, ako vyjadrit svoj vnutorny obsah. Napevy si vacsinou vyberal stare, ale aj neznamejsie, vzdy vsak primerane. Jeho vers je vcelku dobry, uhladeny a plynuly.
Dr. Jan V. Ormis objavil v styroch rocnikoch Cernoknaznika (1862 - 64) sedem ,,svetskych" basni J. Chalupku, z nich styri o krinoline (Krinolina na smrtelnej posteli, Revolucia, Elegie...), v ktorych podnika generalny utok proti zenskej mode, proti zenskym paradam, balom a zabavam, ktore vraj stali iba vela penazi a ktorymi sa podporovala zahalcivost zien. Basen Fasangy podpisal pseudonymom svojej dramatickej postavy Tesnosil. Dalsie dve basne nasiel Ormis v rukopise medzi Chalupkovymi pisomnostami, ktore zanechal Daniel Goldperger. Jedna sa vola Jako je to s nami v 70. roku a druha Madarsko-slovensky slovar.
Cirkevno-nabozenskymi pracami Chalupka zacinal aj ukoncil svoju spisovatelsku cinnost. Ale o tych, okrem spominanych piesni, az nabuduce.

A. Prepletana

Moj najkrajsi zazitok s otcom

Raz sme sa s otcom chystali na turu na Kralovu holu. Tura mala trvat dva dni. Ked sme sa zbalili a skontrolovali nase veci, vybrali sme sa na dlhu cestu terenom. Cestou sme videli mnoho zvierat, dokonca aj medvedicu s malymi mladatami. Mal som z toho velmi dobry pocit, lebo som medveda v zivote na zivo este nevidel. Priznam sa, ze som mal z toho trochu strach, ale ten hned pominul, ked mi oco povedal, ze sa nemusim bat, lebo sme prilis daleko a vietor fuka opacnym smerom, tak si z nas medvede obed neurobia. Ked sme si unaveni konecne sadli do stanu, otec vybral este teplu termosku a jedlo, co nam nabalila mama. Potom som hned zaspal, lebo nas rano cakala druha polovica cesty.
Na druhy den sme vstali, najedli sa, pobalili stan, veci a vybrali sme sa na druhu polovicu cesty. Ako sme tak kracali a dvihali coraz tazsie nohy, zrazu som v dialke zbadal malickeho medvedika, ktory bol zraneny. Chcel som sa za nim rozbehnut, ale otec ma zastavil a povedal: "Pockaj, najprv sa poobzeram, ci tu niekde nie je medvedica, lebo v takejto chvili je velmi nebezpecna." Vytiahol dalekohlad a poobzeral sa dookola. Ako sa tak obzeral, mne v krvi stupal adrenalin a zacal som sa triast. Otec sa na mna pozrel a pritulil ma k sebe. Povedal, ze sa nemam nicoho bat. Pomaly sme sa vybrali za malym medvedom, ktory knucal ako psik. Zistili sme, ze ho zavalila skala, a tak ho otec pomaly zdvihol na ruky a dal sa mu napit vody. Medvedik neustale knucal, asi od bolesti.
Po dlhsej dobe medvedik zaspal a my sme vysli k vysielacu, kde nastastie bola Horska sluzba. Medvedika sme nalozili do auta. Zachranari nam povedali, ze sa onho postaraju a zavezu ho ku zverolekarovi.

Peter Lenk 

Dvadsiaty deviaty jun pripada v kalendari najvyznamnejsej krestanskej dvojici Petrovi a Pavlovi. Latinska podoba Petrus ma zaklad v greckom Petros, ktore pochadza z aramejskeho slova kepha - skala. Je patronom papezov, biskupov, trosecnikov, lodnikov a rybarov. Zobrazovany byva vlavo s okruhlou tvarou, holou hlavou a kratkou kuceravou bradou. V ruke drzi kluc, knihu, barlu alebo aj rybu. Zenska podoba mena je Petra a Petronela. Pavel, Pavol (slovencina pripusta dvojtvar, hoci je tendencia uprednostnovat "o", teda Pavol) ma tiez latinsky povod, pochadza z pridavneho mena paulus - maly. Je patronom teologov, duchovnych spravcov, pretoze bol vysoko vzdelanou a vycibrenou osobnostou. Prezil pestry a dobrodruzny zivot. Najskor prenasledoval krestanov, ako obrateny podnikal misijne cesty a stal sa apostolom narodov. Znazornovany byva vpravo, maleho vzrastu s dlhou bradou, v jednej ruke drzi knihu a v druhej mec. Zenska podoba mena je Paulina i Paula, v starsom pravopise sa vyskytuje aj s "v", Pavlina, Pavla. K obidvom menam, zvacsa spolocne sa viaze mnozstvo pranostik. Niektore uvadzame:

Na Petra a Pavla, ked je den jasny a cisty, rok urodny je isty. Peter zitam klasy ohmatava a Pavol korienky natrhava. Ked sa Peter Pavol prihlasi burkami, po nich bude zem posiata hribami. Svaty Pavol jasny prinasa rok stastny. Ladislav (27. jun) huby sial, Peter Pavol ich pozbieral. Na Petra vidi oko zrno. Ked na Petra Pavla svieti slnko, ma byt pekna zatva.

Mgr. Jozef Pupis

V atlase o vtakoch sa pise, ze... ,,vtaky patria medzi nase najoblubenejsie zivocichy. Casto ich oznacujeme za svojich operenych priatelov..." Slova su v mojich ociach pravdive. Presviedcaju ma o tom aj teple dni, rana, podvecerne hodiny. Vtaci koncert zacina nieco pred piatou. S vychodom slnka. Hrdelnu rozcvicku zacina cervienka obycajna. Zobudi vrabca domoveho, zarapoce na osike straka a uz je po spanku. Pri ranajkach cvicia aerobik lastovicky. Sadaju k malemu jazierku, zobu blato, stavebny material, aby hlucne odleteli. Drozd plavy zauca potomstvo do hladania obzivy, iba jastrab krahulec si pokojne sedi na telefonnom drote. Odpocuva ako spion hovory, aby vecer zaletel na navstevu, ale...
Slovo-dve vyslovim o vtakovi, ktory si nizinu zamenil za kopec - o volavke popolavej. Ci je on, alebo ona, ale udomacnila sa v zahybe Hrona pri Predajnej. Co bolo dovodom, tazko povedat, ale je tam a...
Volavku vidiet, hovori sa, niekomu sa velmi zapacis. Nestalo sa, ale spolucestujuca, zhovorciva pani, tvrdila, ze uz viac rokov sa v tom mieste zdrziava.
O volavke sa pise, ze je velmi opatrna, pred clovekom uz z vacsej vzdialenosti unika. Naposledy, ked sme ju zazreli, vzlietla z jedneho ostrovceka na druhy. Nie clovek, ale hlucny chod vlakoveho motora ju vyrusil alebo z vlastnej vole menila stanoviste, alebo chcela dokazat, ze zije. Tak ako labute vo Valaskej. Mile operene zvieratka.
Pri spiatocnej ceste, obtazkani brusniankou, sme volavku uz nepostrehli.
Vtaci koncert sa na kratku dobu objavuje aj v podvecernych hodinach. Prvenstvo drzi pinka obycajna, ktora popri speve, staci este z mladych vyhonkov smreka co-to vyberat. Obcas sa jej ozvala sykorka. Tazko povedat, o com diskurovali. Hadam len nie o politike.