Tak pomenoval svoju knihu Ondrej Kmet (1841 - 1908), slovensky botanik, archeolog, narodopisec, narodny buditel, zakladatel Muzealnej slovenskej spolocnosti, knaz a obhajca slovenskej reci. Reci, slovami z ktorej si Slovaci (za tazkych cias) pomenuvali vrsky, potoky, luky, lesy, polia, na ktorych orali a siali, vyznavali si lasku, smutili pri poslednej rozlucke...
Veleba Sitna tych krasnych pomenovani ma neurekom, lebo banskostiavnicke okolie je bohate na kopce, pramenistu vodu, na potociky, jazera... a mala, a ci ma, rudne bohatstvo.
A. Kmet ku vsetkym nazvom, ktore v knihe uplatnil, pristupoval z hladiska vyznamovo-historickeho.
Sitno (1009 m) a jeho okolie pritahuje obdivovatelov, dava im dusok slovenskosti tak, ako Bradlo, Choc, Krivan, Kralova hola...
Brezno a Sitno. Stovka kilometrov ich rozdeluje (mozno viac), ba aj spaja. Autobusom SAD-ky, ktory si cestou mrmlal ako cmeliak, da sa to prebehnut za necele dve hodiny. V tom autobuse, v jednu sobotu, sedim spolu s breznianskymi turistami. Tesim sa na stretnutie s vrchom, ktory je nejednou povestou opradeny.
V dedinke Ilija nam zadul sitniansky vetrik. Upozornil nas, ze sme v kraji, v ktorom ludia zazili Tatarov, Turkov, ale aj panske chutky panov z okolitych hradov. Zelena znacka sa spriatelila s bozou mukou (asi svatec Ilija). Nema na sebe ani meno, ani roky, ani ciarocku, ale rockov aj dvesto.
Tiahle stupanie lesom, asfaltovou cestou (k televiznym antenam), na luke slnecne luce hreju, hreju...
Vrchol Sitna. Automaticky kracame k rozhladni. Nie je este spristupnena (ale bude), ale v jej prizemi je bufet. Pramenistu vodu nahradilo pivo, caj, kava... Vo vitrinkach su ukazky z flory a fauny, archeologickych vykopavok zo Sitna. Nechyba ani strucny zivotopis a popis badatelskej prace A. Kmeta. Aj dubovy kriz nesie jeho meno.
Vyhlad je bozsky na vsetky svetove strany. Prave preto, ba i pre lahodnu vonu ruzi v juni (ruze, srdcova zalezitost Kmeta), ludia prichadzaju, potesia sa, odchadzaju. Do tejto pohody dolahol hlas zvona. Z Preucova, Dekysa, Pocuvadla, Stiavnice... Neviem, ale hlas pripominal poludnie. Za davnych cias vtedy ludia v poli poklakli. Pomodlili sa.
Vonala kava. Myslou listujem v Sitnianskom vatrarovi. Napisal ju J. Horak a cital som ju ako ziacik ludovej skoly. Tam na Sitne mam pred ocami Matka Obucha, chlapca, ktory zapalil vatru na Sitne, a tak oznamil Stiavnicanom i okolitym dedinam, ze sa nepriatel (Turek) blizi. Ba pozorne sledujem rokliny, cakam, ci z nich nevyrazia na konoch sitnianski rytieri. Nestalo sa, lebo nikto z nas im nedal odpoved na otazku: - Ci uz? Vraj Slovensku maju pomoct vtedy, ked bude v najhorsom. A predsa Sitno pomohlo. V case SNP tam posobili clenovia partizanskej skupiny Ladislava Exnara. Pamatna doska, zial, poskodena je rukou vandala.
Sitno. Pritazlive od prapraotcov. Povsimol si ho aj Jan Kollar, ktory do svojich Narodnych spievaniek vlozil piesen: - Na tom Sitne ruza kvitne... Za Kollarom sa vynara basnik sturovskej druziny, Andrej Sladkovic. V Marine pise o Sitne takto: - A vy, sitnianskych skalin ozveny! Kridla si bleskov pripnite. A kazdy jej vzdych mne zasvateny, ku sestram Holiam poslite...
Na tom Sitne nielen ruze, ale aj televizne zariadenie ho spaja so svetom. Hlasa, tu sme, pridte, bude nam dobre.
Na tom Sitne velebnom sa vynara i dalsia suvislost. Porovnanie: P. O. Hviezdoslav a A. Kmet. Ich skolske roky. Ucili sa madarsky jazyk. Slo im to, ale...
P. O. Hviezdoslava do lona slovenskeho povedomia prinavratila mama. A. Kmeta v Ostrihome (1861), kde ako madaronik (sam to vyslovil) prisiel, na pravu slovensku cestu vratil starsi spoluziak Staroturan Florian Vagac. Kmeta po slovensky oslovil: - Skadial ste? Dve slova vratili ho narodu.
Sitno. Rozhladna. Na nej Kmetov vyrok: - ,,Iba jednu knihu nechal som otvorenu. Knihu prirody." A predsa. Z tej otvorenej knihy, v ktorej Kmet takreceno zostarel, zanechal nam velke bohatstvo myslienkove, overene praxou, na takmer tristo strankach vo Velebe Sitna.

(sg) 

10. Slovensky Voltaire - dramatik Jan Chalupka

Najznamejsi je Jan Chalupka ako dramatik. Jeho dielo svojou mnohostrannostou podstatne rozsirilo obraz slovenskej obrodeneckej literatury. Bol to on, kto polozil zaklady slovenskej dramatickej spisby, najma veseloherneho zanru. Svojimi hrami prispel k rozvoju slovenskeho divadelnictva, ktore na rozdiel od inych krajin malo u nas neziclive podmienky. Dlhe roky sa mu venovali iba ochotnicki divadelnici a Chalupka bol tvorcom ich prveho narodneho reportoaru. Jan Chalupka po Bajzovi a popri epigramoch Jana Kollara predstavuje novy napor satirickej literatury na nedostatky spolocnosti.
Brezno v casoch Chalupkovho ucinkovania malo pocetnu evanjelicku cirkev, malo charakter bohateho banskeho a kupecko-remeselnickeho mesta. Tu narazil na pomery, ktore vsak boli typicke aj pre ine mestecka, ktore nadobudali coraz vacsmi filistersku podobu. Mestianstvo sa utapalo v malichernostiach, jeho narodne uvedomenie malo velmi nizku uroven, mnohi obyvatelia sa odnarodnovali. Chalupka sice vychadzal z breznianskych skusenosti, ale vo svojom diele mapoval malomestsky sposob zivota vobec. Jeho dramaticke dielo sa stalo aktivnym odporcom a bojovnikom proti spolocenskym nerestiam. V tom case sa sirila vlna kritiky na filisterstvo, pre ktore sa ujal posmesny nazov ,,Kocurkovo". Podujal sa napisat o kocurkovskych pomeroch satiricku komediu pod nazvom Kocourkovo, aneb Jen ,,abychom v hanbe nezustali". Vydal ju v Levoci v roku 1830 s podtitulom Vesela hra o trech jednanich. Tato prva Chalupkova hra je az po dnesok povazovana za jeho najlepsie dramaticke dielo. Hrotom svojho satirickeho pera mieril v tejto aj v inych svojich hrach proti zapecnictvu, malomestskeho pechoreniu, proti odnarodnovaniu a proti podvolovaniu sa cudzote. Nositelmi tychto vlastnosti su hlavne postavy - cizmar Tesnosil a pan z Chudobic. Narodne uvedomelu inteligenciu zastupuje starnuci rechtor Prochazka, jeho dcera a mlady ucitel Sloboda. Chalupka prve vydanie Kocurkova vydal anonymne. Vedel, ze vyvola nevolu a protesty. Ale autorstvo vyslo coskoro najavo. O tejto hre sa dozvedel aj vyznamny Slovinec - slavista Bartolomej Kopitar, ktory Kollarovi s nadsenim napisal: ,,Len povedz autorovi Kocourkova: nech reze, mlati do toho, gratulujem Slovanom, ze sa im narodil Voltaire." Divadelny vedec Ladislav Cavojsky vsak tvrdi, ze Chalupkovo dielo ma skor crty molierovske, ako voltairovske. A literarny vedec Jan Stevcek zasa hovori: ,,Iba dvaja vyznamni slovenski literati boli opravnene oznaceni pomenovanim ,,slovensky Voltaire": Jan Chalupka a Janko Jesensky..."
K prostrediu Kocurkova sa Chalupka vratil aj v prozaickom utvare. Proza Kocourkovo bola uverejnena v Hronke v roku 1836.
V roku 1832 Chalupka vydava dalsiu veselohru Vsecko naopak, aneb Tesnosilova Anicka se zeni a Honzik se vdava. Aj tu zakladnu crtu Kocurkovanov - tesnosilstvo, podrobil neuprosnej kritike. Jadro hry spociva vo vykresleni charakterov cez ich konanie. Pouziva viac crt karikatury, cim oslabil vnutorne napatie hry. Tretou ,,trojaktovou fraskou" bola Trasoritka, aneb Stara laska se prece dockala, ktora vysla v roku 1833 a okrem vykreslenia charakteru hlavnej postavy zachytava pomery na kocurkovskej radnici, vykresluje postavy richtara Darybera, notara Carboja a doktora Lesebucha. Pri namete z prostredia mestskeho magistratu a vztahu kocurkovskych obyvatelov k nemu zostava Chalupka aj v stvrtej hre Trinacta hodina, aneb Vsak se nahledime, kdo bude hlasnikem v Kocourkove. Tuto hru uverejnil prvy raz v roku 1835 - 1837 v troch rocnikoch Fejerpatakyho Vlasteneckeho halendara - asi z nedostatku inych publikacnych moznosti. Tato hra sa od ostatnych lisi tym, ze je vo versoch. Co sa vsak tyka versovej techniky, Jan Chalupka nedosiahol uroven svojich rovesnikov - basnikov.
V 30. rokoch napisal v madarcine frasku Starous plesnivec, aneb Ctyri svadby na jednom pohrebe v Kocourkove. Vydal ju v Pesti v roku 1835 a v roku 1837 ju vydal v cestine.
V revolucnych rokoch 1848-49 Chalupka aktivnejsie nevystupoval, ale so sympatiami prijal revolucnu vlnu na jar 1848 a sam bol v maji 1848 predsedom kandidacnej a volebnej komisie pri volbe mestskych organov. V roku 1854 vydava patdejstvovu hru Dobrovolnici. V nej sa priklana k sturovskemu politickemu hnutiu z rokov meruosmych. V humoristickom casopise Ciernoknaznik v rokoch 1862-1864 uverejnoval humorne basne a vysla tam aj jeho fraska - jednoaktovka Fuk a Huk, alebo Prvy april. Chcel nou nadviazat na svoju predrevolucnu tvorbu, ale jeho postavy stratili na zivosti. Dalsou hrou, ktora vsak vysla uz po jeho smrti (1874), je hra Hrda pycha skrotla. Ma didakticky charakter a je skor poucnou hrou pre mladez. Tato jednoaktovka bola napisana na zaklade francuzskeho diela Potrestana marnivost a karhala povysovanie sa na ludove sedliacke vrstvy. Rad jeho dramatickych diel uzatvara veselohru Juvelir. Tuto hru napisal Chalupka ako 70-rocny a sam priznal, ze nou chcel ,,ucinkovanie svoje zavrsit". Zucastnil sa nou na subehu divadelnych hier, ktory vypisala Matica slovenska, no hra nemala uspech a zvitazil Palarikov Drotar. Juvelirom Jan Chalupka este raz predstavil galeriu kritizovanych a zosmiesnovanych postav malomestiackeho zivota.
Z hier Jana Chalupku citit zavan nasej zeme, jej velku obranu pred cudzimi vplyvmi a hlavne velku snahu, podlozenu kazatelskou vaznostou, odklonit sa od malicherneho zivota, ktory pachne cudzotou, snahu vratit sa k nasskemu, slovenskemu zivotu. Chalupkove postavy su psychologicky dobre a verne zachytene. Vidno z nich, ze autor ako knaz bol v kazdodennom styku s ludmi a svedomite ich pozoroval.
Chalupkove hry zostanu vernym dokumentom nasej doby pred viac ako 150 rokmi, s jej razom, ovzdusim, faktormi. A ich mestania a zemani dobre zapadaju do tejto doby, kde sa rozhodovalo o prelome slovenskeho zivota od madarizacie. Mozeme v nej sledovat aj zivot cirkevny-evanjelicky i katolicky. Chalupka v Kocurkove nechcel znevazit svoje mesto ani svojich cirkevnikov. Bola to len snaha osvietenca, ktory kritickym okom hladel na cloveka a na zivot okolo seba, ale chcel ho napravit, povzniest, vyzdvihnut na vyssiu uroven, ranit sice, rezat, ked treba, ale potom aj liecit.
Kopitarovo pomenovanie ,,slovensky Voltaire" si Jan Chalupka zasluhuje pre svoj nekompromisny odpor voci nedostatkom spolocnosti, voci madarizacii a malomestiactvu, zaostalosti a sovinizmu, renegatstvu a prospecharstvu, pre svoj satiricky pristup k latke, ktory prejavil aj vo svojom umeleckom diele, ale aj v obranno-politickych pracach. Vytvoril povodne umelecke hodnoty a polozil najma zaklady pre dalsi rozvoj slovenskej dramatickej literatury a divadla.
Jan Chalupka svojim dramatickym dielom nastavil krive a satiricke zrkadlo vsetkym a adresoval im motto z prvej svojej veselohry: Quid rides? De te futula narratur. - Co sa smejes? Rec je o tebe!

A. Prepletana

August 1968 v Brezne

Neslavne 33. vyrocie vstupu cudzich vojsk na uzemie Ceskoslovenska v auguste 1968 opat vytahuje z pamati ludi spomienky na tie smutne chvile. Zaiste su teraz vzacne aj fotografie, ktore sme roky ukryvali. Zachytavaju atmosferu tych augustovych dni v nasom meste.
Mozeme si len strucne pripomenut, ze do Brezna prisli sovietske tanky 21. augusta vo vecernych hodinach. Po troch dnoch "pobytu" vsak tieto vojska rusali dalej a ich posty zaujali bulharski vojaci. Den po vstupe sovietskych vojsk do "nasej metropoly" cela oblast vstupila do hodinoveho strajku. Odpor obyvatelstva rastol a v podstate bezmocny lud vyjadroval svoj hnev len podpisovymi akciami, kreslenim plagatov a vylepovanim letakov. Dva dni na to cela nasa republika protestovala proti invaznym vojskam. O odvahe prostych ludi svedci aj fakt, ze v tom obdobi vychadzali v Brezne, Podbrezovej, Hronci, ale i inde cyklostylovane casopisy a bez predosleho dohovoru autorov dostali vsetky nazov "Hlas Horehronia".

Text a snimka: Daniel Rakyta