Divadlo ako odvetvie duchovnej cinnosti plni predovsetkym vychovne ciele. Ale podla antickej tezy - a ta plati doteraz - divadlo je predovsetkym zabava. A to zabava pre divakov aj pre ucinkujucich. A dvojnasobne to plati pre divadlo ochotnicke.
Podla divadelnej historie korene ochotnickeho divadla v Brezne siahaju na zaciatok 16. storocia. Hravali sa vtedy hry v latincine, biblickej cestine i madarcine, divadlo hravali clenovia piaristickej rehole, ziaci aj dospeli. Brezno vsak divadlom ozilo najma za posobenia Jana Chalupku, ktory tu napisal v roku 1830 svoje Kocurkovo a potom aj svoje ostatne hry - spolu ich bolo dvanast. Svojimi hrami chcel Chalupka ludi oducit od malichernosti a priviest ich k hodnotnemu zivotu, chcel im ukazat smiesnost ich konania. Staval sa proti madarizacnemu prudu, proti miesaniu madarskych a nemeckych slov do hovorovej reci. Ale hlavnym cielom jeho diel bolo a je divaka pobavit. Svoje veselohry a satiry postavil do sluzieb slovenskeho ochotnickeho divadla, ktoremu dal bohaty repertoar. Ich prednost je v situacnej i osobnej komike - a v tom je aj ich historicka a skutocna cena, ktora ich dodnes udrziava na scenach divadiel. Viac na ochotnickych ako na profesionalnych.
Ochotnicke divadlo aj v Brezne vyrastalo na skolskych predstaveniach, po revolucii v roku 1848 sa povazovalo za ,,skolu a chram, az potom za miesto rozptylenia a zabavy" (L. Cavojsky). Mesto v polovici 19. storocia malo uz znacnu divadelnu tradiciu a ochotnicke zdruzenie hravalo s uspechom na javisku, ktore vybudovali pred revoluciou. Cez revoluciu cinnost ustala a predstavenia obnovili po roku 1851. Za bachovskeho absolutizmu sa tiez hravalo, nie vsak uz tak casto ako v patdesiatych rokoch. V maticnych rokoch si brali breznianski ochotnici priklad a inspiracie od revuckych ochotnikov. V Revucej vtedy studovali viaceri Breznania, ktori cez prazdniny ochotnicili doma. Brezno malo dobre vybavene javisko vo dvorane Pod zlatym jelenom.
Breznianski ochotnici vsak hry ,,svojho" autora Jana Chalupku uvadzali menej ako ostatne divadelne kruzky. Jeho hry sa vtedy hrali v Banovciach, Dolnom Kubine, Klastore pod Znievom, L. Mikulasi, Lubietovej, Partizanskej Lupci, Slovenskej Lupci, Mosovciach, Necpaloch, v Pesti i Petrovci, v Ruzomberku, Revucej, Sucanoch, Tisovci, Turovci i v Martine. V Brezne sa Kocurkovo po prvy raz hralo 29. decembra 1944 este v biblickej cestine (premieru Kocurkovo malo v L. Mikulasi v roku 1832). Druhykrat ho hrali breznianski ochotnici v roku 1851 - hrala v nom napr. aj Karolina Hudolova. Tretieho juna 1865 uviedli jednoaktovku Hrda pycha skrotla, v roku 1885 v madarcine zahrali Starusa plesnivca a 4. oktobra 1896 mal premieru Fuk a Huk. Potom sa ochotnici na dvadsat rokov odmlcali. Po vzniku CSR zacali svoju cinnost 24. maja 1919 pri otvoreni materskej skoly.
Ku Chalupkovi sa vratili znova Kocurkovom, ktore uviedli v roku 1924 v rezii katolickeho farara Feldmayera. Dalsie predstavenie Kocurkova hrali 17. oktobra 1926, v roku 1941 (rezia Elena Holeczyova) a v roku 1946 znova - v rezii Viky Zibrinovej. S tymto predstavenim sa zucastnili aj na krajskej prehliadke v Martine. V roku 1952 ochotnici hraju Juvelira v rezii Jana Boronkaya. Dvadsiateho siesteho decembra 1962 uvadzaju dalsie predstavenie Kocurkova. Rezia - V. Stens a A. Raposova. S Juvelirom ziskali v A skupine prvu cenu v B. Bystrici a v Martine piate miesto. Diplomy na STM ziskali P. Pheihoffner za postavu Tesnosila a M. Liptakova za postavu susedy. Dalej ucinkovali: M. Petranska, H. Huskova, J. Kliment, S. Brecka, O. Dubiny, A. Daxner, S. Strmenova a ini. Tretieho juna 1966 mala premieru hra Starus plesnivec, 30. marca 1968 v rezii Ivana Petrovickeho uviedli Stareho zalubenca. Hrali: J. Obernauer, M. Hanincova, P. Heil, S. Gregus, A. Daxner, Z. Trepacova, M. Petranska a G. Zacharova.
Naostatok breznianski ochotnici hrali Chalupku v roku 1991. Bolo to opat Kocurkovo v rezii Matusa Olhu. Premiera bola 9. februara a hra sa uvadzala k 200. vyrociu narodenia dramatika. V tomto predstaveni ucinkovali: J. Kovacik, A. Jursa, manzelia Vagadayovci, M. Vagaday, S. Kesterova, Julo Obernauer, Gitka Zacharova, Peter Horvath, Jasensky, Prepletany, Jursa, Petko, Aldo Daxner.
Cize - za takmer 160 rokov breznianski ochotnici hrali ,,svojho" Chalupku strnastkrat, z toho devatkrat to bolo Kocurkovo.
Zo svojej dlhej a zasluznej cinnosti sa breznianske divadlo volalo vselijako a ucinkovalo s pomocou viacerych spolkov a organizacii. V roku 1947 malo napr. nazov Mestske divadlo, v roku 1950 to bolo Divadelne zdruzenie pri miestnom odbore Matice slovenskej a dnesny nazov Divadelny subor Jana Chalupku hrdo nesie od 10. januara 1956. Cize uz patdesiat rokov posobi pod menom priekopnika dramatickeho divadla a slovenskeho komediografa Jana Chalupku.
Ci mu nezostalo nieco dlzne, musia posudit jeho dnesni clenovia.
P. S.: Aby ,,neostali v hanbe" v roku, kedy si pripominame 210. vyrocie narodenia a 130 rokov od umrtia Jana Chalupku, ochotnici DSJCH pripravuju dramatizaciu z jeho zivota, ktoru uvedu v ramci Dni mesta Brezna a Chalupkovho Brezna na jesen.

A. Prepletana 

Rok 1817 bol v nasom regione rokom hladomoru. Nedostatok a bieda zasiahli aj drevorubacov na Ciernom Hrone. Domahali sa pomoci u komorskych panov v Banskej Bystrici, ale pokladnica rakuskeho cisarstva po dlhotrvajucich vojnach s Francuzmi sa ozyvala prazdnotou. Banskobystricka komora zo svojho blahobytu prikazovala setrit. Sporit vsak mali ti, ktori uz aj tak mali prazdne komorky.
K tomuto tazkemu obdobiu sa viaze prihoda, ktoru popisal Stefan Petrus investovany za farara v ciernohronskom Balogu v roku 1810. Vo svojej latinskej kronike obce ,,Historico - statistika..." napisal:
,,...zil tam vtedy Juraj Kovacik, drevorubac z Dobroce, clovek dost bystry, ktory vedel ako tak pisat aj citat a pritom mal neobycajnu vynaliezavost. Pre jeho ciastocne prirodzene, ciastocne nadobudnute schopnosti ho Handelci medzi zartovnymi rozpravaniami prezyvali raz filozofom, inokedy notarom, alebo fiskalom. Prilis doverujuc svojim schopnostiam a pobadany nastavajucou biedou, prisiel na pochabu myslienku vyrabat z cinu falosne strieborne mince. Zo starych lepsich casov nasiel odlozeny pravy dvadsiatnik. Tento pouzil na svoj pokus, ako vzor, nasledovnym sposobom. Svojim bratom Martinovi a Michalovi, ktori boli kovacmi, si dal urobit dva zelezne kusy, asi takej formy, ako byvaju pecatidla. Na jednom konci ich jemne vyhladil a pomocou pilnika priemer presne prisposobil velkosti strieborneho dvadsiatnika. Potom sa sam zavrel do ich kovacskej dielne a obidve pecatidla zacal postupne zohrievat kovacskym ohnom. Ked sa zelezo dobre rozzeravilo, prilozil ho na dvadsiatnik a udrel nan odvrchu kladivom. Tak dostal matricu, na ktorej boli vyrazene vsetky ciary dvadsiatnika, bez toho, zeby bol potreboval kreslica, respektive kovorytca. Potom sa vratil z dielne domov a pomocou sidla a oceloveho dlatka prehlbil a vyryl tenke ciary na matriciach slabo vytlacene. Ked uz mal vsetko pripravene pre svoj ucel, medzi dve matrice zrucne aplikoval tenke, z cinu vyliate pliesky v potrebnej velkosti. Za pomoci velkeho kladiva razil dvadsiatniky a postriebril ich bielym hlinikom. Jedinu chybu mali, ze nemali na vonkajsej strane okrajove ryhy, takzvanu - fimbriolu -, co sa vsak pri nesustredenej pozornosti stracalo. Toto predsa len nedokonale dielo vzdelanejsiemu cloveku hned napadlo, ale na oklamanie prostych ludi bolo dobre. Povodca z nich skutocne zamenil patdesiat kusov. V Lucenci ho vsak prichytil isty zid, od ktoreho kupoval drahsiu zensku vybavu.
Najprv ho uvrhli do vazenia Novohradskej stolice v Balasskych Darmotach a odtial, pretoze bol komorskym drevorubacom, bol predvedeny na prejednanie k Banskemu sudu do Banskej Bystrice. Bansky sud zhodnotil jeho cin, ako kriminalny pripad, sucasne oslobodil jeho bratov Martina a Michala, ktori neboli jeho spolocnikmi, len vedeli o jeho zameroch. Jeho samotneho odovzdal stolicnemu sudu. Hoci vyrobil len osemdesiattri kusov falosnych minci, predsa ho odsudili na trest smrti a odviedli do Pesti, kde mal byt popraveny mecom kata."
Ako sa ukoncil pribeh a zivotna put Juraja Kovacika, zatial nevieme. Uvedeny pribeh pouzil ako namet na poviedku, brezniansky spisovatel Frantisek Kreutz. Poviedku pod literarnym nazvom Duro Kovacik Peniazkove si mozeme precitat spolu s inymi povestami a historickymi pribehmi z nasho Horehronia v knihe Helpianska bosorka.
Akoze inac, tak ako v rozpravkach aj v povestiach dobro vzdy vyhrava nad zlom. Podla tejto poviedky Frantiska Kreutza, drevorubaca Juraja dohnala k tomuto cinu nudza. Juraj vysvetluje pricinu svojho cinu, svojmu ochrancovi a sucasne susedovi z detstva a spoluziakovi z cias nedokonceneho studia na Piaristickom gymnaziu v Brezne Jozefovi Dekretovi Matejovie nasledovne: - citujem z poviedky - ,,klamu velki pani, a prave ti klamu nevyberane. Klame aj cisar! No nie, cisar neklame za neho klamu druhi. (Len mimochodom, ako su tieto slova aktualne v dnesnych casoch). Preto som si aj ja povedal, ze radsej skusim v klamstve ozit, ako v biede zahynut..." Tento rozhovor sa ,,vraj" odohral nad hrobom Stefana Petrusa na jesen v roku 1931 v Ponikach. V poviedke Frantiska Kreutza obaja - Jozef Dekret Matejove aj farar Stefan Petrus (pocas svojho zivota) Jurajovi v jeho pravotach na Banskom, Stolicnom aj na Zemskom sude v Brezne vsemozne pomahali. Nakoniec poviedka konci tym, ze sudy si ho navzajom podavali a rozsudok nad Jurajom - nemal kto vyhlasit. Predseda sudu si sam pre seba hutal ,,ked ho uz raz nema kto odsudit, my sa zlutujeme nad jeho smrtou". Koniec citatov z poviedky Frantiska Kreutza.
V mojom sukromnom patrani sa mi podarilo v juni toho roku objavit, cely tento sudny pripad. Je zdokladovany v archivoch Statneho ustredneho banskeho archivu v Banskej Stiavnici. Proces trval od 26. jula 1817 az do decembra 1820.
Ako vsak skoncil neviem odpovedat, lebo som sa dostal do problemu. Okopirovane sudne stranky su pisane rucne - pre mna necitatelne, nemecky - svabachom. Preto, ak by sa nasiel niekto, kto by mi vedel pri preklade pomoct, rad by som jeho ponuku prijal. Jedno sa mi vsak podarilo vylustit, lebo sa opakuje skoro na kazdej stranke. Plne meno obvineneho - Georg (Juraj) Kovacik - alias Durik Komovkove.
Tento fakt je z hladiska mojho zaujmu dost dolezity. V Ciernom Balogu existuje dnes okolo patdesiat vetviev - primeni priezviska Kovacik a medzi nimi su aj primena Komovkove a Durikove. Tato skutocnost vysvetluje princip, ako na Ciernom Hrone v minulosti pracoval mechanizmus vzniku novych primeni.
Ako sa kovaci - Kovacikovci v 18. a 19. storoci rozisli do blizkeho a dalekeho okolia sa dozviete na stretnuti rodu Kovacik. Stretnutie, ktore sa uskutocni 15. septembra o 11. hodine v priestoroch Ciernohronskej zeleznicky v Ciernom Balogu, bude spojene s besedou so spisovatelom - dramatikom Petrom Kovacikom.

Ing. Milan Kovacik