V ramci Dni mesta Brezna a 34. rocnika Chalupkovho Brezna 13. oktobra v Horehronskom muzeu otvorili aj vystavu Karol Kuzmany 1806 - 1866 venovanu 195. vyrociu jeho narodenia a 135. umrtia. Slavnostny prihovor o jeho zivote a diele predniesol doc. Dr. Ladislav Bartko, CSc. Vyrocie narodenia Karola Kuzmanyho pripada na 16. november, a tak vam ponukame prihovor, ktory nam poskytol Dr. Ladislav Bartko.

Karol Kuzmany patri k vyznamnym osobnostiam slovenskych narodnych dejin. Bol basnikom, spisovatelom, prekladatelom, publicistom, redaktorom, vsestrannym kulturnym pracovnikom, cirkevnym hodnostarom a cinovnikom Matice slovenskej.Narodil sa 16. novembra 1806 v Brezne, v rodine tamojsieho evanjelickeho farara. Po studiach (rodne
mesto, Dobsina, Gemer, teologia na evanjelickom lyceu v Bratislave a na univerzite v Jene) a po kratkom vychovavatelskom, resp. aj ucitelskom ucinkovani (Romhany, Kezmarok) zacal v roku 1830 posobit ako evanjelicky farar vo Zvolene, odtial po dvoch rokoch presiel na faru v Banskej Bystrici. Po revolucii 1848/1849 najprv kratko stal na cele Zvolenskej stolice, ale este v roku 1849 presiel do Viedne, kde niekolko mesiacov pracoval v redakcii Terminologickeho slovnika a od decembra toho isteho roka ako profesor praktickej teologie na tamojsej univerzite. V rokoch 1860-1863 bol patentalnym superintendentom v Banskej Bystrici a od roku 1863 fararom v Martine. Zomrel 14. augusta 1866 v nedalekych Turcianskych Tepliciach, pochovany je v Martine.
Svojou literarnou tvorbou sa K. Kuzmany vo vyvine slovenskej literatury zaradil medzi predstavitelov preromantizmu; do znacnej miery este akceptoval esteticke poziadavky klasicizmu, ale zaroven - najma tvorbou ponasok na slovenske ludove piesne uz v polovici 30. rokov - kliesnil cestu romantickym vybojom. S touto oscilaciou medzi uvedenymi dvoma literarnymi koncepciami akoby uzko korespondovali jeho premenlive postoje k otazke spisovneho jazyka: od striktneho odmietania bernolakovciny a aktivnej obhajoby biblickej cestiny ako spisovneho jazyka Slovakov v prvom obdobi svojej cinnosti presiel na pozicie novej, Sturovej slovenciny, po revolucii sa vratil k cestine ("staroslovencine"), ale v novej spolocenskej situaci 60. rokov natrvalo prilnul k opravenej sturovskej spisovnej slovencine a stotoznil sa s nou.
Zaciatky jeho basnickej tvorby su poznacene poeziou Jana Kollara, cez spracovanie motivov ludovej slovesnosti, neskor nabozenskych tem, sa v nej prepracoval k idealom sturovskej generacie (jeho basen Slava slachetnym sa pod nazvom Kto za pravdu hori stala hymnickou piesnou s dolezitym narodno-spolocenskym poslanim) a vyvrcholila versami vlasteneckeho charakteru.
V prvom obdobi svojho banskobystrickeho posobenia (30. roky) K. Kuzmany vyvijal aktivnu literarno-organizatorsku cinnost. Zalozil a vydaval tu literarny casopis Hronka (1836-1838), v ktorom okrem svojich prac (roman Ladislav, skladba Bela, uvaha O krase a i.) uverejnil viacero diel vtedajsich autorov (napr. Kollarovu uvahu O literarnej vzajomnosti a poviedku J. Chalupku Kocourkovo), cim prispel k rozvoju a obohateniu literarneho zivota na Slovensku. Prekladal diela klasickych (Homer) aj sudobych svetovych basnikov (Mickiewicz, Puskin), zaradil sa k zastancom Machovej skladby Maj.
K. Kuzmany patri aj k vyznamnym nabozenskym spisovatelom a dejatelom. Napisal a vydal viacero kazni, modlitieb, evanjelicky funebral, katechizmus, spracoval a vydal zivotopis M. Luthera do evanjelickeho Zpevnika, ktory sa pripravoval pod jeho vedenim (1842), prispel 94 piesnami, vo Viedni vydal trojzvazkove dielo Praktische Theologie... (1855-1860) a vypracoval navrh na organizaciu ev. a. v. cirkvi v Uhorsku, realizovany cisarskym patentom v roku 1859.
Osobnost K. Kuzmanyho vyrazne charakterizuju aj jeho aktivity v kulturno-spolocenskej oblasti. V roku 1845 bol clenom vyboru sturovskeho spolku Tatrin, dvakrat (1849, 1863) bol clenom slovenskej deputacie u cisara, v roku 1863 - co mozno oznacit za vyvrcholenie jeho celozivotnych usili - sa stal prvym podpredsedom novovzniknutej narodno-kulturnej ustanovizne Slovakov Matice slovenskej a svojou zanietenou pracou sa vo velkej miere zasluzil o jej uspesnu cinnost. V roku 1856 mu bola udelena zlata medaila pruskeho krala za vedu a umenie, v roku 1863 sa stal cestnym obcanom sidla Matice slovenskej - mesta Martin.
Karol Kuzmany sa nezmazatelne zapisal do dejin slovenskej kultury a do dejin slovenskeho naroda ako jeden z jeho najvacsich synov. 

Den s Ochutnavkou

Navstivil ma akysi zdravotny neduh. Marne mu hovorim, ze mam este roboty v ,,kralovstve" zahradkarskom. Ani ho to nehlo. Naopak, zasomral si, ved aj v novembri budu dni. Budu, to je pravda, ale slniecko sa uz bude prekarat s prizemnymi mrazmi.
V takom rozpolozeni den je pridlhy, aj ked clovek vzdy nieco prpli, predsa len castejsie pozera na chlieb, do spajzy, chladnicky a ochutnava raz z toho, zas z onoho... A vtedy pred oci pride Ochutnavka. Kniha naoko utla, ale obsahovo velka, stylisticky i jazykovo cista, zrozumitelna, lahko sa citajuca. Napisala ju spisovatelka, zijuca v Myte pod Dumbierom, Bozena Bobakova. Medzi zavazne spolocenske temy vclenila kapitolky kucharskych dobrot. Prave ony vyvolali myslienky, ktore kladiem na papier.
Autorka nam hned v uvode knihy k dusevnemu relaxu ponuka aperitiv - poharik (len jeden) palenky s horcom. Horec bodkovany. Dokladne som sa s nim zoznamil v Rohacoch. Prave kvitol. Starsi, zivotom vybrusenejsi turisti, urobili dokladny vyklad k tomuto vysokohorskemu kvietku, ale koren (liecivy) zostal v ten den utajeny. V Rohacoch, na Vysnej Boci, v chate Jana Zacharovskeho, koren horca a omanu kupal sa vo vodke v patlitrovej flasi. Turisti, ked zisli z Rovnej hole alebo Fisiarky alebo hostia, ktori v tejto dedine letovali, zimovali, veru, horcovu palenku ochutnali. A nielen okostovali, ale chvalu o nom aj do hrubych knih vpisali.
Dalsiu ponuku dobrot, ktoru prezradzaju rydze zrniecka z jazykovej sypky (aj z narecovej) ako fucka, tapky, mrvenicka, haluskovica, ostredok. Ostredok (osredok), uzke policko pri dedine a ak bolo vo svahu, tak s velkou medzou. Zvlastne, carovne ,,lany" pola. Zeny - gazdine vypestovali na tomto kusku zeme takmer vsetko, co potrebovali pre kuchynu. Co-to nechali aj pre nas, sarvancov. Boli to korene, hluby, od kapusty. Z nich sme si so sarajevom zhotovovali fajky. Potom sa z nich dymilo (tlelo suche lieskove listie) ako z podbrezovskych kominov. Na ostredku huncutstvo, doma tresk-plesk. To tiez patri k zivotnemu poznaniu.
Dni vsedne i sviatocne ziadaju z jedalneho listka aj nieco od masa. Bravcovina, hovadzina, divina, baranina... Maso vzdy lakave. Na rajnici a v komine vonave. Nie stale ho, najma pre chudobnych, bol dostatok, preto vyskytli sa ,,raubsici", pytliaci. Dostali sa i do slovenskej literatury, do ludovych piesni. Dovod, ,,rizikove" pracovisko, zbrane, ktore ukryvali v lese. V udoli Cierneho Hrona je znama piesen: ,,V Karasovom pod javorom, tam je flinta s revolverom... V tie casy maso z diviny pytliakom ziskane neprezeral zverolekar. Obcas to robili cetnici a ti velakrat aj hladali, aj nenasli, aj odisli, ale pohrozili."
Baranina v sude, zimna zasoba, pripravuje sa v rodinach na hornom Liptove, z jednorocnej ovecky, vynikajuca pochutka. Do kyslej kapusty, alebo na panvici priprazena... ach, ovecka, kolkoraky uzitok je z teba. Zial, vymieras ako vsetko to, co sa vraj nevyplaca, a tak neodmietneme ani hydinu. V mode su prsia. Morcacie, kuracie... husacia pecienka tiez v jedalnom listku zaboduje.
Pani Bobakova ponuka v knihe este dobroty z chleba a dobroty, ktore nam poskytuje priroda. Slinky sa v ustach zbiehaju, ked gazdina so satkou ,,na zenicku" uviazanou pripravuje vonavy chlebik alebo s davkou trpezlivosti cisti drobne cucoriedky, brusnice, rozkrajuje na susenie jablka, hrusky... Budu ,,na prieslinku" na priadkach, pravdaze, len ak sa priadky stretnu. To potrva...
Precitanu knihu Ochutnavka odlozme, recepty kucharske vyskusajme. Tie, ktore nam ,,sadnu", tie si castejsie pripravme, no a ak to bude divina, hodi sa k nej i calamada pripravena z kalerabu a cvikle v sladkokyslom naleve.
Den s Ochutnavkou a ochutnavkami sa skratil o polovicu. Aj ,,neduh" z toho nieco mal. Prestal trapit.

(sg)

 Posledna rozlucka
s vcelarskym odbornikom Vincentom Zimom

Vincent Zima sa narodil 26. augusta 1922 vo Vrabloch, kde zacal vcelarit v roku 1931. Ako devatrocny chlapec dostal od svojho stareho otca vcelara prvy roj do slamenneho kosa. O dalsie dva roky si sam zhotovil ule s rozoberatelnym dielom.
V rokoch 1947 az 1950 vykonaval funkciu tajomnika okresneho vcelarskeho spolku. Neskorsie ako stavbar vcelaril vikendovo. V rokoch 1957 az 1969 bol clenom SZV v Slovenskej Lupci. Od roku 1970 az do konca svojho zivota bol organizovany v SZV v Brezne, kde vo vybore aktivne pracoval vela rokov. Zastaval funkcie zdravotnika, registrovaneho chovatela vcelich matiek a referenta pre pracu s mladezou, ktoru vykonaval v rokoch 1984 az 1987. Viedol sedemnastclenny vcelarsky kruzok v Zakladnej devatrocnej skole v Podbrezovej, ktoremu daroval dve vcelstva.
Nezabudnutelnymi hodinami pre mnohych vcelarov boli spolu prezite vcelarske nedele v Krpacove, na ktorych sa nas priatel Zima snazil odovzdat vsetky svoje odborne vedomosti a takto ich zasvacoval do tajov vcelarenia.
Do roku 1990 obhospodaroval osemdesiat az devatdesiat vcelstiev. Do poslednych rokov svojho zivota vo vysokom veku s podlomenym zdravim mal dvadsatpat az tridsat vcelstiev, co svedci o zdravom zivotnom prostredi pre vcelarenie na Horehroni. Svojou zapalenou pracou prispel k zlepseniu cinnosti vcelarskej organizacie v Brezne, na Horehroni i na Slovensku.
Za svoju pracu pre SZV bol vyznamenany viacerymi vyznamenaniami. V roku 1976 Bronzovou vcelou a v roku 1988 Zlatou medailou za zasluhy o rozvoj vcelarstva na Slovensku. Jeho meno je velkymi pismenami zapisane v Kronike nasej organizacie v Brezne i na Slovensku. Tento obetavy vcelarsky odbornik zomrel 31. oktobra 2001, neocakavane, v tichosti, vo veku sedemdesiatdevat rokov.
"Litery mena utichnu zajtrajskom, napis na hrobe zozerie hrdza, no praca jeho ostane ziva!"
Cest jeho nehynucej pamiatke.

Ing. Dusan Klinec