S. E. z Brezna:

- Sedel som v obchodnom dome v esprese pri kave, prisiel tam nejaky pan, dal si cosi na pitie a vtom mu zazvonil telefon. Chvalabohu, bolo tam pomenej ludi, ale nahlas vybavoval nejake objednavky a potom som mu neskryvane dal najavo, ze ma to nezaujima. Postavil sa a isiel kdesi do kuta. Fakt, mnohi z tychto ludi nemaju charakter. A to aj v autobuse, vo vlaku a ani na ulici sa nepatri chodit, rehotat sa a kricat na niekoho. V papiernictve som nedavno videl jedneho znameho breznianskeho podnikatela, tiez vybavuje a kupuje nejake tlaciva a zrazu mu zazvoni telefon, ani nepovie predavacke pardon a nahlas telefonuje. To su az smiesnosti.

Manzelia Helena a Stefan Gregusovci z Brezna:

Helena: - Osobne si myslim, ze by sa mal pouzivat v nutnom pripade a nie stale, aby sa ukazal, ze ten telefon ma. Niektori to robia len preto, aby sa ukazali, ze na to maju, ze si to mozu dovolit. Tak isto aj deti v skole. Co to ma za vyznam, aby mali deti v skole mobilny telefon. Ked uz ho ma pre svoju potrebu, tak nech zavola, ked je ohrozene, alebo rychle nieco potrebuje. Ale takto je to nezmysel.

Stefan: - Zdielam manzelkin nazor a myslim si, ze v niektorych pripadoch je to i nebezpecne. Ide s autom, a hoci je to zakazane, telefonuje. Ved to odvadza pozornost a mozu sa stat z toho i havarie.

Lubica Harvanova, nezamestnana, Brezno:

- Nie je to prijemne, ked hocikde telefonuju, pretoze, myslim si, ze tym druhych ludi vyrusuju. Ked sa ma telefonovat, tak malo by to byt v sukromi.

Stefan Olsiak, robotnik:

- Co ja viem. Podla mna je to osobna vec, ci si mobil zaopatri a ci ho pouziva na verejnosti. Podla toho, o com hovori a s kym hovori, ale myslim si, ze je to dobra vec, kym chyta signal.

Andrea Repkova, studentka, Brezno:

- Ak mam hovorit za seba, tak ma to dost rusi, hlavne ked je to niekde v kine a podobne. Neviem, nevyhovuje mi to. Podla mna, ked si chce niekde zavolat, tak niekde v sukromi, niekde, kde to ostatnych nerusi.

Aneta Sarikova, studentka, Jasenie:

- Aj na mna to posobi rusivo. Nevyhovujem mi to, ked mobil pouzivaju v autobuse, v kine, v skole na vyucovani. Aj teraz je zakaz nosit mobilne telefony na prednasky. Posobi to rusivo, pretoze telefony maju aj taki, ktori ich vobec nepotrebuju.

Vzdy, ked kladiem kyticku kvetov k Vasim noham a citam slova vryte do kamena pomnika: "Dali ste zivot Vlasti matke, radost z Vasho zivota, zial z Vasho utrpenia, s Bohom - do videnia," vstupia mi slzy do ocu. Ved je to neuveritelnych 54 rokov, co Vas fasisticki votrelci pripravili o zivot. Umrtny list Obecneho uradu v Brusne ako pricinu uvadza velmi strucne: Popraveni v Medzibrode nad Hronom. Strelna rana v zatylku a v prsiach. Zastreleni nemeckym okupacnym vojskom. Islo o hromadne zastrelenie siedmich osob pre partizansku cinnost. Aka to symbioza. Student breznianskeho gymnazia a robotnik. Teba Julko slobode ucil riaditel gymnazia, ktory hrdinsky padol v boji pri Cremosnom. Rudko, Teba ucil slobode sam zivot. Obaja ste bojovali za slobodu a pravdu, zial nedozili ste sa jej. O slobode Vam sveholi vetrik, ktory Vam povieva nad spolocnym hrobom v rodnej obci pod nebotycnym Dumbierom. Verim, ze i tento pozdrav Vam doruci.

Brat a kamarat

Pocitajte so mnou

Zomrel mi blizky pribuzny. Vzala som usetrenych 4000 korun a vybrala som sa do breznianskych obchodov, ze si kupim cierny kabat. Obchodny dom ponukal kabaty za 3700 korun. Mali vsak len velke cisla. V druhom obchode mali pekny cierny kabat za 4900 korun a v tretom obchode som to uz vzdala, lebo kabat s mojim cislom stal 5900 korun. A teraz pocitajme:

Som nezamestnana, s manzelom a dvoma detmi zijeme z minima, t. j. 7800 korun. Naviac syn studuje mimo miesta bydliska a za internat, stravu, cestovne a skromne vreckove davame mesacne 2000 korun. Dva dni v kazdom tyzdni je syn doma a pri odchode mu treba co-to pribalit aj do tasky. Za byt platime tiez 2000 korun a zvysok sotva staci na stravu a zakladne potreby do domacnosti.

Vy vsetci, co zarabate a mate prijem, ktoremu sa hovori slusny, odlozte ostatne peniazky a skuste jeden mesiac hospodarit so sumou 7800 korun. A hospodarte, prosim, tak, aby ste nieco aj usetrili, lebo co ak vam bude treba napriklad cierny kabat?

A ako som to vyriesila ja? Aby som nepritahovala na cintorine vsetky pohlady smutocneho zhromazdenia svojim jasnym zelenym kabatom, pozicala som si na pohreb cierny od kamaratky.

V dnesnych dnoch su uz kabaty za nizsie ceny, pretoze sezona sa chyli ku koncu a priznajte si, ze vacsina z vas zien si povie: "Naco by som kupovala teraz kabat, ved ten mesiac uz vydrzim aj v starom."

"Dzuro, ta to ty!"

Pri stavbe lesnej skolky na Zbojskach veduci Ing. Ivan Kriska nas dochodcov, svojho otca Samka Krisku a mna, zamestnal v Lesostave ako lesnych a ci stavebnych robotnikov.

Najprv sme cistili a palili cecinu a haluzinu po zrubanych a odvezenych smrekovych stromoch. Neskorsie k nam pridali zeny z Pohronskej Polhory a ked sme zacali stavat garaze pre obrabacie lesne stroje, zazimujuce ladnice a cesty, pridali k nam i murarov zase z Pohronskej Polhory. Prace nam isli dobre, lebo to boli skuseni odbornici. K budovaniu vodnej priehrady, vodovodu a ohrady pribudli zeny a chlapi z Horehronia. Obcania z roznych casti nasho regionu sa pri praci zblizili, skamaratili a bolo nam veselo, zvlast cez poludnajsie prestavky. Okrem veselych debat, vymeny nazorov boli i spevne prejavy, lebo niektori clenovia nasho kolektivu posobili vo folklornych vystupeniach. Zvlast podpichovacky, hadky a nakoniec i spevy mali hodnotu snad i pre slovensky rozhlas.
  Raz, ked prsalo a obednajsia prestavka sa trochu predlzila, pri takomto vystupeni majster pustil magnetofon a nasnimal debatu, hadku, krasne horehronske pesnicky. Tetka Marka Klimkova tusiac, ze sa nieco za jej chrbtom deje, zvolala: "Ludia, podme do prace, co by nam povedali, keby prisli Ing. Kukula a Ing. Zvara, a my nepracujeme."
  Kedze dalej husto prsalo a nedalo sa pracovat, ostali sme v maringotke a netrpezlivo sme cakali, kym prestane. Majster spatne pretocil pasku magnetofonu a pustil nahrany program. Tetka Marka Klimkova sa zapocuvala a na partnera Dura Sisku zvolala: "Dzuro, ta to ty!" A po chvili, ked sa spoznala: "Dzuro a to som ja!" Bohdaj by vas vsetkych stislo, ved ste vy z nas urobili paradu!" Vsetci pritomni sa z chuti a dlho smiali a s nami ako tetka Marka Klimkova tak aj jej partner Duro Siska.
  Tuto nahravku sme chceli pustit na vyrocnej zhodnocovacej celozavodnej schodzi Lesostavu, lenze sme nemohli, lebo majstrova sestra na nahranu pasku nahrala svoj program.
   Aj ked je praca tazka, pracuje sa s porozumenim a v dobrej nalade. Robota ide od ruky a ostavaju pekne dojmy.

Rudolf Valent, Tisovec

Vazeni podnikatelia, vazeni spoluobcania

Urcite ste dostali uz aj vy niekolkokrat listy nasledujuceho znenia: list c. 1, list c.2
List z Anglicka
Kto dostane tento list, nech pobozka toho koho ma rad. Original listu je ulozeny v Anglicku. Obehol svet 9x. Teraz bolo stastie zaslane Tebe, pride o 14 dni po obdrzani tohto listu, ale musis ho poslat dalej. Nejde o ziadny zart, stastie obdrzis postou. Posli tento list postou ludom, o ktorych vies, ze potrebuju stastie a ty im to prajes. Neposielaj peniaze, lebo stastie sa neda kupit. Odposlanie tohto listu nezdrzuj, lebo musi opustit Tvoje ruky do 96 hodin., Vojak Koii obdrzal 7 milionov dolarov, Elizabeth tiez vyhrala v loterii 100 000 dolarov a stratila ich, lebo pretrhla retazec stastia. Kanaboba dostal list, poprosil sekretarku o 20 kopii a za niekolko dni vyhral 300 000 dolarov. K. Oslova dostala list, zabudla ho poslat a stratila pracu. Znova ho dostala a ked ho poslala mala este lepsiu pracu nez predtym. Pavol Beran list vyhodil a po 10 dnoch zomrel, pretoze prerusil retazec stastia a neveril v jeho velku moc. Preto odosli 20 kopii tohto listu a uvidis, co sa stane. To poznas po styroch dnoch. Retazec stastia sa zacal listom, ktory napisal Dante Don, misionar z juznej Ameriky. Po niekolkych dnoch sa dockas prekvapenia. Je to pravda, aj ked neveris poveram! Davaj pozor, co sa stane po styroch dnoch. Namiesto znamky napis: KLIBORET 183

Vela stastia!

Vazena pani, vazeny pan

Prednosta 1. Neurochirurgickej kliniky FN a LK UK sa obratil na verejnost so ziadostou o zaslanie vizitiek pre sedemrocne tazko chore dievcatko, ktoreho zelanim je dostat sa s najvacsim poctom vizitiek do Guinesovej knihy rekordov.
Adresa dievcatka je: Sonja - Christiana Magalhos Somono, Rue de Sain Lucia 763 1 A, 420 Poro, Portugalsko.
Dovolujem si vas preto poziadat o zaslanie Vasej vizitky s prilozenym zoznamom doplnenym o desat adresatov, ktorym ste Vy odoslali list.
Do dnesneho dna nebol retazec preruseny, preto verime, ze i Vy budete chciet urobit radost tomuto dievcatku.

S uctou

Ja, ako podnikatel som podobne listy dostal tiez niekolkokrat. Jeden az dvakrat som reagoval na ne, lebo som si myslel, ze v dobrej voli clovek pomoze, chce zmiernit jeho bolest a v poslednych chvilach jeho zivota ho chce obdarovat pocitom stastia.
Ale, zda sa mi, ze za tym sa skryva nieco ine. Nam ako podnikatelom chodia rozne listy, z roznych kutov sveta, kde rozni spekulanti od nas ziadaju marky, dolare, silingy, za sprostredkovanie reklam, spoluucast v bankovych sektoroch, spoluucast na roznych projektoch...
V poslednom case chodili podobne listy z Nigerie. Velmi som sa cudoval, odkial maju zahranicne firmy na nas presne adresy a kontakty. Pozadie vidim predovsetkym v tychto listoch, na ktore odpovedame, prikladame vizitky, kontakty a tym vytvarame zivnu podu roznym kriminalnym spekulaciam.
Cudujem sa, ze sa tym zaoberaju riaditelia bank, statna sprava, samosprava, podnikatelska sfera a pravnici.
Ak ste si uvod listu precitali pozorne, nebojte sa! Nikto zrazu nezbohatne, o pracu moze prist clovek tak ci tak, zomriet mozeme kedykolvek, lebo sme sucastou prirody a koho mam rad, toho mozem bozkavat kedykolvek. V zavere sa pytam: Overil si niekto uvedenu adresu dievcatka? Zije este?
Zabranme dalsiemu narastu spekulacii a podvodov!

Milan Palovcik, Gruntstav, spol. s r.o.

Kde je chyba?

Ak pozorne citate Horehronie, urcite ste si vsimli oznam, ktory informoval vas mili obcania Brezna i blizkeho okolia o tom, ze dna 6. februara 1999 sa uskutocni pochod turistov Brezno - Bystra. A kedze vikend je uz za nami, ti, ktori tuto trasu absolvovali, budu mat urcite na co spominat.

Avsak tych skalnych a dobrovolnikov je dnes buhuzial pomerne malo, aby som bola presna, pochodu sa zucastnilo 20 ucastnikov, z toho asi 5 mladsich deti a 15 dospelych nad 35 rokov. Vekovu hranicu od 15 do 18 rokov som zastupovala len ja, z toho vyplyva, ze mladi maju dnes ine zaujmy a voci podobnym aktivitam pocituju urcitu antipatiu. Neviem sice, kde je chyba, ale urcite sa na nej podielaju aj ich rodicia. Zrejme je v Brezne slaba informovanost, alebo tu predsa len prevazuje znacny nezaujem zo strany mojich rovesnikov.

A ako to vlastne cele prebiehalo?

Skuseni turisti vedeli, ze pocasie bude idealne, ale urcite predpokladali aj snehove vichrice, ktore nas sem-tam sprevadzali, no ktore nas vobec neodradili v pokracovani cesty. A ako spravni slovenski turisti sme zalozili ohen (velmi dobry napad), posilnili sme sa "domacimi zasobami", pod ktorymi sa mysli... nuz, ktovieco, kazdy predsa mame svoju fantaziu. Vdaka skvelym ludom, ktori sa vedia postarat o dobru naladu nam nasa cesta ubiehala velmi rychlo. Pochod koncil absolvovanim Bystrianskej jaskyne, kde hlavny organizator, A. Jursa (ktoreho touto cestou pozdravujem) poziadal troch dobrovolnikov, aby ku pamatnej tabuli na znak ucty polozili kyticu kvetov. Tu sa uz potom nase dobrodruzne putovanie skoncilo. Kedze pocasie sa zacinalo zhorsovat, rozhodli sme sa dat si teply caj a pockat na autobus. So slovami: stretneme sa co nevidiet, sme sa nakoniec vsetci porozchadzali.

Myslim si, ze na takychto skvelych podujatiach by sa malo zucastnit ovela viac mladych, ale i dospelych ludi. A spajat prijemne s uzitocnym je podla mna celkom dobra myslienka.

Miroslava Chovancova