Honza Nedved v Podbrezovej

V podvecer - 21. juna 2001 sa z futbaloveho stadiona na Kolkarni v Podbrezovej ozyvali lahodne melodie v interpretacii folkoveho spevaka Jana Nedveda a skupiny Poklad. Neutichajuci potlesk 900 divakov potvrdil, ze sa im vystupenie troch Nedvedovcov, spevaka doprevadzal syn Honza a synovec Vojta, pacilo. Silny stisk ruky, ludskost a poeticka dusa salali z neho aj v kratkom interview pred samotnym vystupenim, ktore nam spevak poskytol:

*Na Slovensku nevystupujete po prvykrat. Aky je vas vztah k nasej krajine?

- Cele Slovensko sa mi paci ako kraj, ktory mi pripomina detstvo v kraji plnom riek, udoli a hor, zelene a hlavne dobrych ludi. Na Slovensku mi ti ludia pripadaju, ako by tu bola sobota – nedela, su dobri nielen ku mne, vsetko beru tak akosi vazne a skutocne. Praha je naozaj ina, a preto si na Slovensku pripadam, je to az hriesne povedane, lepsie ako u nas. Je to smutne, ale z hladiska ludskeho, je to velka pravda. Keby som mohol, tak by som tu stravil viac casu, presiel tie hory, potociky, strme kopce plne stromov - je to krasa. Ako by som prisiel k niecomu, co mi predtym chybalo.

*Kedy ste si podali ruku s hudobnou muzou - ci uz ako muzikant, alebo skladatel?

- My sme taka muzikantska rodina, mali sme vela hudobnikov. S bratom sme zacali hrat este ako deti, on od 7. a ja od 10. roku. Brat ma za sebou tri roky konzervatoria, ja som sukromne studoval u viacerych hudobnikov. Ako skladatel som zacal v roku 1972. Autorstvo vsak nikde nenastudujete. To musi prist zivot s niecim a povedat – zacni skladat. Co ma oslovilo? Mozno tuzba, nejaka laska – viete, chcete tomu dievcatu povedat viac, ako len to slovo, no a  pesnicka k tomu bola vhodna. Po tej prvej tuzbe, tak ako je to u kazdeho umelca, pride vacsia – snaha zmenit svet k lepsiemu. Myslim si, ze tato tuzba je v kazdom z nas. Sami viete, ze je to velmi tazke, ze ani tak slavni ludia ako - John Lennon, Leonard Bernstein a Ludwig van Beethoven, nezmenili nikdy nic. Samozrejme, ze tu bola urcita zmena, ze posluchacom pri pocuti peknej pesnicky je aspon na chvilu lepsie. Ale preniest tu vahu dobra a zla, to sme nedokazali, aby to dobro bolo ako slnko nad ludmi. Zatial, zlo vitazi na celej ciare.

*Kde cerpate inspiraciu?

- V podstate som neustale plny inspiracie, ta zakladna prichadza sama. Objavuju sa rozne namety – ako su rozlucky, lasky, smutne i radostne chvile v zivote, politici, to ma mozno trochu usmernuje. Po napady nechodim nikam, ten Pan Boh mi to snad dal do vienka. Co potrebujem? Mojou jedinou starostou je, aby mi moji blizni dali pokoj, aby som mohol skladat a pracovat. Ak ma niekto prerusi v praci - uz v ten den nic nenapisem. To je problem, aby ma nezlostili ludia, ktori nemusia, aby ma nepodvadzali, aby ten moj svet bol trosicku smerovany k tomu, ze ta pesnicka bude dobra len vtedy, ked ja sam budem stastny a bude mi dobre. Vsetko, co je k tomu potrebne urobim sam, ale ten vplyv ostatnych ludi mi niekedy pripada ako take “dusevne nasilie.” Klud od ludi - ked tvorim, znamena mnozstvo pesniciek, neklud naopak, ziadnu. Pisat mozem neustale, bavi ma to, tych pesniciek urobim dokonca tolko, ze sto mozem dat prec a dvadsat si necham.
Zo zaveru vystupenia Honzu Nedveda vyberame jeho uprimnu spoved – “Tam, kde mozem hovorit rodnou recou, tam je moj domov, a vy - ste moj dom.”

Autor vystavy sa zacal venovat karikature a kresleniu v sedemdesiatych rokoch a jeho najoblubenejsimi temami sa stali - zivot ako taky, politika, sport a neznejsie polovicky. Prvu karikaturu mal zverejnenu v r. 1976 v casopise Polovnictvo a rybarstvo. Dodnes mal uverejnenych okolo tri tisic kresieb v roznych dennikoch, tyzdennikoch a mesacnikoch. Spolupracuje s patnastimi redakciami v ramci celeho Slovenska (Podbrezovan, Horehronie, Smer, Priority, Pravda...) Zorganizoval sedem samostatnych vystav – v Martine (1981), v Brezne (1983, 1986, 2001), v Podbrezovej (1984), v Prahe (1988) a v Ziari nad Hronom (1989). Zo ziskanych oceneni si najviac vazi Cenu Ex- Hlasnika, ktoru ziskal na Frastackom trni v Hlohovci, druhu a divacku cenu z Piatku 13 v Piestanoch a cestne uznanie z celoslovenskej sutaze o Bomburovu sablu v Brezne. Zivotnym kredom Petra je pomoc cloveka – cloveku. Podla jeho vyjadrenia, den ma malo hodin na to, aby stihol vsetky svoje aktivity, z ktorych najviac casu venuje sportu a kreslenemu humoru.
Do dalsej tvorby zelame Petrovi Zifcakovi, aby mu pero a farby nikdy nevyschli.