(11. pokracovanie)

Uplynulo sestdesiat hodin. Chvile plne bolesti, nadeje i cakania, tazke chvile, kedy Leno kazdy okamih dufal, ze sa stane zazrak a Marta sa vrati. Ak je pravda, ze ked na niekoho myslime, sustavne na neho spominame a patri medzi zivych, tak sa tomu dotycnemu cka, Marta sa musela za posledne hodiny “uckat” k smrti. Nie! Preboha, to nie...
Lena prenasledovali neprijemne sny, z ktorych sa prebudzal vydeseny, unaveny. Zazitky z ciest, niekedy nebezpecne sa mu miesali so sucasnostou, takze sa stavalo, ze Marta bola v jeho snoch casto v ohrozeni zivota. Nikomu nic nevycital, nepytal sa rodicov preco, nekladol Ivane otazky tykajuce sa Marty, len im obcas neusiel jeho zamysleny pohlad, ktorym daval najavo svoje znepokojenie.
Dalsia vec, ktorej si Ivana vsimla, je Lenova tvar. Pokryvalo ju trojdnove strnisko a pretoze doteraz bola vzdy hladko vyholena, nadobudala dnes celkom iny vyzor. Nezdalo sa vsak, ze by to Lenovi nejako vadilo, na poznamky sa iba zahadne usmial. Ivanu jeho spravanie trapilo, lebo si myslela... vobec nevedela, co si ma mysliet! Azda tak rychlo ozelel stratu velkej lasky?! Vari caka, ze sa ako priatelka preriekne, alebo mu nebodaj sama od seba vyklopi, o com Marta rozmysla? Napokon, preco nie? Aky vyznam ma toto ich vzajomne sebatryznenie!
Prave sa vratili z kupaliska, odkial ich vyhnala prichadzajuca letna burka. Leno pomohol stvorclennej rodine rychlo sa pobalit a dopravit do bezpecia bytu, kde okamzite pozatvarali okna. Ledva to stihli, pustil sa prudky lejak so silnym vetrom. Po nezbytnom vecernicku zaspala i unavena Inka s bracekom, takze nahle ticho vsetkych malinko zaskocilo. Leno pozoroval plavajuce farebne rybicky v tridsat litrovom akvariu a Igor bez okolkov povedal manzelke:
“No tak uz zacni.”
“Skonci s tymi tajnostami,” pridal sa Leno, pricom neodtrhol zrak z akvaria. Ivana este stale vahala vyzvu posluchnut. “Bez vycitiek svedomia porus prisahu,” az teraz pozrel na mladu zenu. “Tusim asi s kym je, akurat neviem, kde sa zdrziavaju.”
“Dnes by mala Marta volat,” sklonila Ivana hlavu.
“Chce zostat s Olgou a jej manzelom?” spytal sa Leno.
“Uvazuje o tom.”
“Aha, uvazuje. Vcera mi napadlo, ze pojdem na Skalicu... skvele... mozem pockat?”
“Mienila som ta drzat u nas, kym sa neozve,” priznala Ivana s nesmelym usmevom. “Podla coho si vydedukoval, ze je pri Olge?”
“Presiel som zaradom vsetkych jej pribuznych. Ich adresy poznam, iba Olga nema stalu. Vynikajuci ukryt pre kazdeho, kto chce zmiznut, a pritom ma moznost dat o sebe vediet. Spravne?”
“Spravne,” pritakal Igor. “Jedno ti poviem, Leno. Neverim, ze je schopna natrvalo sa usadit mimo Podbrezovej.”
“To dufam aj ja.”
“Pripada mi ako macka zahnana do kuta. Prska, jezi sa, vystrkuje pazury, ale ked zisti, ze nebezpecenstvo pominulo, spokojne sa znova prituli.”
“Bodaj by si mal pravdu,” vzdychol Leno a prizmuril oci, v ktorych sa zracili obrovske obavy. Mal cudny pocit, akesi protivne chvenie mu preslo celym telom. Zacitil chladny vzduch, ktory mu ovial celo, a pritom su okna uzatvorene, v byte je dusno.
“Co ti je, Leno?” dotkla sa vystrasene Ivana priatelovej ruky. “Si hrozne bledy, akoby si videl daky prizrak.”
“To nic,” potriasol hlavou. “Bolo to davno... zla spomienka, netrap sa, Ivana.”
“Ja by som tu Martu roztrhla ako zabu,” krutila hlavou. “Nedala sa presvedcit, nechcela ma absolutne pocuvat... vari sa jej zunoval pokojny zivot... dobre, dobre... par poslednych tyzdnov bolo pre nu zlych, ale co keby sme vsetci hned utekali... svet by bol plny utecencov a chaosu...”
“Brala ohlad na mojich rodicov,” zastal sa jej Leno.
“No, to hej,” paprcila sa Ivana. “Kazdy na kazdeho berieme ohlad... problemy treba riesit a nie od nich utekat... bojim sa, ze ju tak lahko neuvidime...”
“Tiez mam ten dojem,” skoro necujne preriekol Leno.
V obyvacke nebolo dusno len z burky, ktora nebadane ustupila, aj ked stale prsalo. Hromy – blesky sa vyburili, zostal slaby vetrik s dazdom.
Nuz, kamarat, nezavidim ti, pomyslel si Igor a trochu mu bolo trapne, ze ma pri sebe stastnu rodinu, ktorej sa venuje celou dusou, a ktora mu robi radost. Zatial sa im nestastie vyhybalo velikanskym oblukom a nepoznali neznesitelny pocit neistoty, nenaplnenia zivotnej tuzby. Ano, vzdy si obaja s Ivanou zelali takyto zivot, ich sen sa splnil, a ked su teraz svedkami takehoto trapenia priatelov... na jednej strane su stastni, ze sa im toto vyhlo... na druhej strane by chceli nejako pomoct... lenze... keby Marta ostala, vsetko by sa vyriesilo... pravdu povediac... jej utek manzelov prekvapil, necakali, ze sa takto rozhodne.
Na uvolnenie atmosfery vlozil Igor do videa kazetu, hoci vedel, ze priatelovi je uplne jedno, na co sa diva. Izbu naplnil zvuk gulometov, pusiek, roznych pokrikov.
“Ani keby tusila, ze si tu,” prehodila tisko Ivana. “Povedala o siedmej vecer a je pol osmej.”
“Ak vam nezavadziam, chcel by som pockat,” mierne sa usmial Leno a zo vsetkych sil sa snazil potlacit narastajuce napatie. Mozno by bolo lepsie nevediet o telefonate, aspon by pokojne odrobil nocnu zmenu a neuvazoval by, preco sa neohlasila.
“Nejde o zavadzanie,” povedal Igor. “Marta nesplnila slub a to sa jej nestava. Muselo sa nieco prihodit.”
“Nemaluj certa na stenu,” zahriakla ho manzelka.
Uderom dvadsiatej prvej hodiny sa Leno Kaldera neochotne zdvihol z pohodlneho kresla, vrhol posledny vycitavy pohlad na mlciaci telefon a pobral sa k dveram. Igor stal na prahu, nez vysiel hore vytah, ked pribehla Ivana s rozjasnenou tvarou.
“Chytro sa vrat,” volala pridusene. Lenovi nebolo treba dvakrat hovorit, v momente stal vedla Ivany, natrcajuc usi k sluchadlu. “Pocuvam ta, Marta,” povedala Ivana.
“Prepac mi, ze meskam.” Martin hlas znel zadychcane, este si zhlboka vydychla. “Nezlakni sa, ale bola som v nemocnici.”
“Si chora?”
“Nie, ja nie. Matkovi zasivali lytko a potom nas nepustila burka... aj u vas bola?”
“Bola. Kto je Matko?”
“Susedov chlapec. Pocuj, Ivana, to je uzasne decko... ma pat rokov ako tvoja Inka... ozaj, ako sa maju deti?”
“Skvele a co ty? Kedy sa vratis?” V sluchadle nastalo ticho, prerusovane obcasnym praskanim. “Pocula si ma? Chcem vediet, kedy prides!” Ivana nevedomky zvysila hlas.
“Nie som hlucha,” odvetila namosurene Marta. “Mozes zatial ponuknut moj byt na prenajom, len...”
“Takze sa nevratis?!” Ivana neverila vlastnym usiam. “Marta, preboha, to nemyslis vazne! To nesmies urobit!”
“Musim... chcem zacat novy zivot... a najlepsie mi to pojde v cudzom prostredi... mamu a otca som uz pripravila... docerta...!”
“Na Lenovi ti nezalezi?”
“Robim to kvoli nemu, chapes? Jeho rodicia...”
“...ta volaju spat, Marta!” skrikla Ivana nahnevane. “Poviem Lenovi, aby po teba prisiel.”
“Zakazujem ti!” Teraz zjacala Marta. “Aj tak ma nenajde, ahoj!”
Ivana zarazene stala so sluchadlom v ruke a nechapavo sa s Lenom na seba pozerali. Namiesto tonu konciaceho rozhovor, ozval sa Olgin hlas.
“Moja sestra je trosku hystericka,” oznamila so smiechom. “Jednoducho usla. Cely den sa snazim dovolat Lena. Nevies, kde je?”
“Stoji vedla mna.”
Leno ako v snach prevzal sluchadlo a prihlasil sa. “Ahoj, Olga... samozrejme... myslis, ze to ma vyznam?... Dobre, pokusim sa, ale je dospela, nemozem ju predsa nutit... kristepane... vravim ti, ze sa pokusim... mhm... zapamatam si... nie, nezabudnem... maj sa.”
“Pojdes za nou?” opytal sa nedockavo Igor a prisunul mu blok s ceruzkou. Leno si pisal adresu i akesi telefonne cislo. “Tam ju najdes?”
“Mozno,” pokrcil plecami.
“Netvaris sa nadsene,” podotkla Ivana. “Co povedala Olga?”
“Nic urcite,” odvetil zamyslene Leno. “Keby som na Martu necakal tolke mesiace... nemozem sa jej len tak lahko vzdat...”

SCHODY 2005

Dna 19. augusta 2005 sa uskutocnil v STU v Bratislave 7. rocnik Memorialu Vladimira Ruzicku – SCHODY 2005. Medzi 120 ucastnikmi s medzinarodnym zastupenim (okrem Slovakov aj Cesi, Madari a Poliaci) boli aj styria nasi spolupracovnici z odboru obrany a ochrany, zavodneho hasicskeho utvaru - vid foto zlava: Jan Kudelka, Lubomir Vozar, Jozef Giertli a Milan Medved. Samotna sutaz pozostavala z vystupu do 24 poschodia vyskovej budovy Slovenskej technickej univerzity v kompletnom zasahovom odeve s dychacim pristrojom. Startovali dvojice a hodnoteny bol cas druheho z nich. Nakolko samotna sutazna disciplina si vyzadovala specialnu pripravu, je pochopitelne, ze sutazili len ti, fyzicky a psychicky najzdatnejsi. Najuspesnejsou bola dvojica z ORHaZZ z Banskej Bystrice a Trencina, ktora utvorila novy rekord podujatia, v dosiahnutom case 2 minuty, 35 sekund a 5 stotin. Ani nasi reprezentanti svojim vykonom nesklamali, opat potvrdili, ze na svoje narocne povolanie su dobre pripraveni.