Z tvorby
našich dopisovatelov |
Jaroslava Núterová DOHODA
(14. pokracovanie)
Priserne tuzila vratit ten okamih, kedy vstupil do kuchyne
a ona mala prilezitost uviest ich zivoty do spravnych, spolocnych kolaji. Nespravila
tak. Vtedy bola este plna urazenej jesitnosti, detskej trucovitosti, cim chcela Lena
trochu potrapit. Sam diabol jej vlozil do ust osudnu vetu – tvoja pritomnost je
neziaduca. Ako to vobec mohla vyslovit?! Co jej skratovalo v mozgu, ktory vydal
prikaz na krute slova! Preco ich v sebe nezastavila, preco im dovolila vyjst von,
a ublizit tak cloveku, s ktorym chcela prezit zvysok zivota!
Vedomie vlastnej viny jej podlamovalo kolena a ona nevedela, ako nahle
stretnutie zvladne. Povodne mala v umysle poprosit priatelov o pomoc, radu...
Prosto, potrebovala sa nahlas pred niekym vyrozpravat, aj ked vedela, ze si zasluzi ostru
hubovu polievku. Vsetko, vsetucko znesie, len nech jej Leno odpusti. Nech sa na nu usmeje
znamym laskyplnym ci kamaratskym usmevom. Nech opat pociti silu jeho nezneho objatia.
Marte stacil jediny pohlad na zistenie, ze situacia sa ani trochu nepodoba na
rychle odpustenie. Ledva registrovala silene privitanie zo strany manzelov Homolovcov
a sklesnuto sedela v kresle, kam ju jemne postrcila Ivana. Vopchala jej do ruky
pohar s bielym vinom.
“Napi sa, lebo tu odpadnes,” dudrala mlada zena. “Bolo ti to treba?
Co si rozum potratila? Nikdy by som neverila, ze si niecoho takeho schopna.”
“Ani ja,” vydychla Marta a meravo sa obratila k Lenovi.
“Mozes ma vypocut?”
“Naco ten tragicky ton?” uskrnul sa ironicky. “Nedramatizuj, vsak
o nic nejde. Ludia sa zalubia, miluju, rozchadzaju. Netreba si to tak brat, clovek
aspon zbiera skusenosti.”
“Mhm,” polozila pohar na stolik a uprela hnede oci na Lenovu
lahostajnu tvar. “Takze nic sa nedeje, nas vztah je anulovany kvoli...”
“Ccc,” nahol sa prudko k Marte, zabodol zrak do jej oci. “Aby
sme si rozumeli, draha suseda. Priznanim chyby u mna neuspejes, ale mala by si vediet
jednu podstatnu vec, aby si sa zbytocne neponizovala. Si pre mna menej nez vzduch, ten
potrebujem k zivotu. Teba nie, rozumies. Najdi si ineho fackovacieho panaka, na
ktorom si budes kompenzovat svoje komplexy, pretoze...”
“Tak uz dost!” skrikol Igor.
“Ospravedlnujem sa,” zdvihol Leno obe ruky do vysky ramien. “Nechal
som sa uniest, prepacte. Dobru noc.”
“Z teba by som nechcela mat nepriatela,” podotkla vycitavo Ivana.
“Nie som nici nepriatel,” zavrtel hlavou. “Ale nenecham sa urazat.
Ona udrela prva, nebola ani opita ani nadrogovana, myslim, ze bola pri akom – takom
rozume. Takze sa nemame o com bavit.”
“Tazko odpustas?” chcela vediet Ivana.
“Podla toho komu a co,” zaskeril sa. “Niekedy niekomu vobec,
ale to je debata na dlhsi cas, dnes pre mna nezaujimava. Pridem vzdy, ked tu budete mat
cisty vzduch.”
Na tieto dych vyrazajuce slova nevedel nikto z pritomnych dat odpoved, iba
zarazene hladeli na odchadzajuceho Lena.
Jedno je vsak iste, zivoty oboch mladych ludi su na neurcitu dobu zbabrane
a zda sa, ze kazdy z nich pojde inou cestou. Vyjadrovat sa kladne ci zaporne
bolo bezpredmetne, pretoze kazdy mal na situaciu svoj nazor a vyslovit ho nahlas
nemalo vyznam.
Pravdou zostava, ze povahu Lena Kalderu nik poriadne nepoznal, nevedeli, co od neho
mozu cakat a tych par stastnych mesiacov, ktore s nim Marta Ragasova prezila,
nenaznacili dokopy nic. Vedel sa dokonale ovladat, svoj nazor si vzdy zdovodnil
a malokedy sa mylil. Pri omyle dokazal chybu priznat – prosto javil sa ako mlady
muz s tymi najlepsimi vlastnostami a zrazu ta krutost. “Si pre mna menej
ako vzduch, lebo ten potrebujem k zivotu. Teba nie,” neustale rezonovalo Marte
v usiach.
Bolelo to. Straslivu bolest citila ostrejsie ako palenie zeravym zelezom, pretoze
si ju zavinila sama. Dobre, naucim sa aj ja sebaovladaniu.Nemoze to byt az take tazke.
Neukazem bolest, nedam nikomu nahliadnut do svojej duse, nech si myslia, ze mi je aj tak
dobre.
xxx
Presiel mesiac. Pre Martu Ragasovu to boli dni i noci
plne vnutorneho utrpenia. Snazila sa presvedcit seba, rodicov a priatelov
o svojom vyrovnanom dusevnom stave, no nebolo to take jednoduche tvarit sa, ze je so
svojim zivotom nadmieru spokojna, byt vesela, bezprostredna. Nic sa nestalo, nic sa
nedeje. Som to stale ja. Nerozhadze ma akysi dobrodruh.
Nekompromisne uprimna Alica z defektomatu sa usilovala mladej zene pomoct,
hladala prijatelne riesenie ako rozhnevanych milencov udobrit, lenze ani jeden z nich
o to nemal zaujem. Neostalo jej nic ine, iba obidvoch poriadne vyhresit a nechat
celu vec odpocinut. Mozno casom zmudreju, dojde im do tych zatatych hlav, ze patria
k sebe a zbytocne si zneprijemnuju zivot.
Ohrdnuta laska sa velmi lahko meni v nenavist. Leno bol urazeny, ze ho
vyhodila, Marty sa dotklo, ze ju nechcel vypocut a oznacil ju za... Za co vlastne? Za
nic. Pri kazdej prilezitosti ju prehliadal s jemu prislovecnym pokojom, ktory kym
spolu chodili, hranicil s lahostajnostou, co je niekedy horsie ako otvorena nenavist.
Aspon Marte sa to tak javilo a obcas mu to vycitala.
V tychto dnoch ho nevyhladavala, ani sa mu nevyhybala, no pri stretnuti na nu
isla slabost, pretoze on ju nikdy nevidel. Nechcel vidiet. Ak sa im nahodou skrizil zrak,
jeho oci boli prazdne, nevyjadrovali absolutne nic, akoby sa dival do tmy. Takyto pohlad
Martu nepredstavitelne ponizoval, hrozne sa snazila vratit mu ho, ale nedokazala to. Vzdy
na neho pozerala s obrovskym smutkom.
Zato Jana z dispecingu nezabudla na nu vrhnut zakazdym vitazoslavny,
skodoradostny usmev, ktory Marte spociatku prenikal do spiku kosti, no po niekolkych
tyzdnoch ho prosto nebrala na vedomie. Jane veselo odmavala. Stale castejsie bolo vidat
Janu nasadat do Lenovho auta, stale castejsie sa jej citaty o priatelovi dostavali
Marte do usi. Uz chybala len informacia o tom, aky je k Jane v posteli.
Ani obnoveniu vztahu Marty s Lenovymi rodicmi sa nedarilo. Mlada zena sa im
sice pozdravila, avsak o predchadzajucej srdecnosti nemohlo byt ani reci. Ved vsetko
sa stalo kvoli nim!
Nahody, kedy sa Marta stretala s Vilom Vankom sa rapidne mnozili. Raz ju
pozval do kina, inokedy prijala ponuku na posedenie v nejakej restauracii, a ked
sa ho opytala, ci posunul priecku veku zien vyssie, celkom vazne jej tvrdil, ze ju uprimne
lubi. Pochopitelne mu neverila a on sa vsemozne usiloval presvedcit ju.
Takze Marta sa pretrcala s Vilom, Leno chodil vsade s Janou a jedina
osoba, ktorej sa to nepacilo, bola Ivana Homolova. Pochybovala o trvacnosti tych
vztahov, povazovala ich za cisto detinske prieky. Svoje uvahy vyslovovala nahlas pred
Martou i pred Lenom bez toho, aby oni o tom vedeli. Marta vzdy odchadzala
rozladena, Leno sa iba lahostajne skeril. Jasne, ze toto vsetko vobec neprispelo
k tomu, aby sa medzi nimi opat objavila laska. Naopak, zacinali pocitovat vzajomnu
nenavist a sialenu chut sposobovat tomu druhemu tryznivu bolest, aby dokazali, ze
preziju kazdy zvlast. Iste, dalo by sa to aj bez tych protivenstiev, ale obojstranne
urazene city sa burili prave takto.
(Pokracovanie v bud. cisle)
Najvyznamnejsie ocenenie pre
Dychovu hudbu Zeleziarni Podbrezova
ZLATE PASMO 2005
Na celostatnej sutazi velkych dychovych orchestrov
“Padiveho Trencin 2005” v medzinarodnej konkurencii siestich orchestrov
(Slovenska, Ceska a Madarska) bol nas dychovy orchester oceneny “Zlatym
pasmom”, ako aj “Cenou za najlepsiu interpretaciu skladby Karola Padiveho”.
Nielen o tejto uspesnosti orchestra hovorime s jeho dirigentom – Jozefom
Kralom.
*Na uvod by sme vas radi predstavili. Co nam poviete
o svojej umeleckej drahe?
-Zacinal som v Zakladnej umeleckej skole v Novej Bani a mojim nastrojom
boli husle. Po jej absolvovani som nastupil do Vojenskeho hudobneho konzervatoria v
Roudnici nad Labem, ktore vychovavalo hudobnikov pre potreby armady a bola
vychodiskovou zakladnou pre obsadzovanie hudieb v ramci Ceskoslovenskej republiky.
Moja cesta potom smerovala do novovytvorenej posadkovej hudby v Topolcanoch. Nakolko ma
zaujalo dirigovanie, zacal som ho studovat v Bratislave. Medzitym sme pri Vysokej
vojenskej leteckej skole v Kosiciach zalozili novu hudbu. Nasledoval navrat do
Banskej Bystrice, kde som od roku 1982 posobil vo funkcii hlavneho dirigenta. Na sklonku
mojej kariery vojenskeho muzikanta som ako podplukovnik odisiel pracovat na Ministerstvo
obrany SR, kde som viedol vsetky vojenske hudby, vtedy ich bolo pat. Bolo to moje posledne
posobisko, vyuzil som moznost odist do predcasneho dochodku a nastupil ako dirigent
Dychovej hudby Zeleziarni Podbrezova a zaroven vediem spevacky zbor Hron
v Bystrici.
*Ako vas prijal podbrezovsky kolektiv?
-Ako profesionalny dirigent som uz aj v tych osemdesiatych rokoch obcas
vypomahal podbrezovskemu orchestru, takze dlhsiu dobu mam tuto hudbu pod dohladom. Pred
dvoma rokmi - pri mojom menovani za dirigenta to teda nebolo pre mna take problematicke,
ved s mnohymi som uz predtym nadviazal osobne priatelske vztahy.
S podbrezovskymi hudobnikmi sa mi velmi dobre spolupracuje, hovorim, ze su to zlati
ludia a nielen preto, ze sme posledne ziskali v Trencine vyznamne ocenenie
– “Zlate pasmo”. Su snazivi, v nacvikoch si vychadzame navzajom
v ustrety a citit tu aj snahu nieco dosiahnut. Dolezita je aj nasa vzajomna
ucta. Je to velmi pekne, aj ked tie umelecke urovne su rozne – od malych deti, ktore
len zacinaju az po vysokoskolsky umelecky vzdelanych hudobnikov. Tazke je zladit dohromady
tieto urovne. Ak sa vsak vyberie adekvatny repertoar – zvladnutelny aj pre deti,
vtedy je mozne dosiahnut takyto uspech. O tom, ze na to mame som bol presvedceny
davno pred sutazou. Veril som, ze ked kolektiv dokazem ponechat v spravnom napati,
ked vsetci budu nuteni vydat zo seba len to najlepsie, tak vyhrame. Preto som svoje pocity
tajil, lebo jeden, nikdy nevie... A aky bol zaver? Velke prekvapenie, vykriky radosti
- stali sme sa v nasej kategorii pre tento rok najlepsim hudobnym telesom na
Slovensku
*Ake pocity prevladali?
- Prijemne. Bol to predovsetkym uspech clenov orchestra, ludi roznych profesii,
studentov, dochodcov. Kazdy z nich ma svoje zaujmy, povinnosti a popritom si najde
cas aj na hudbu – je to obdivuhodne. Snimam pred nimi klobuk, pretoze
v sucasnych spolocenskych podmienkach je to obdivuhodne. Som presvedceny, ze to
prameni zo 167. rocnej tradicie, zo zaujmu a podpory firmy, a som rad, ze som sa zaradil
do plejady kapelnikov, ktori tu tradiciu tvorili a tvoria. Aj ked je velmi narocne zladit
hudobne citenie tak, ako si to predstavuje dirigent, zvlast ked su rozdiely po technickej
a interpretacnej stranke.
*Co vsak to zlate pasmo znamena?
-Vo vsetkych amaterskych podmienkach su stanovene medzinarodne kriteria pre
hodnotenie - bud zborovej alebo dychovej tvorby. Zlate pasmo je pre tuto oblast
najvyznamnejsim ocenenim, je urcitou vizitkou, ktora vam otvara dvere festivalov a to
nielen na Slovensku, ale aj v zahranici. Toto ocenenie je vsak aj zavazujuce, musite ho
kazdorocne obhajit a to udrzanim vysokej urovne orchestra.
*Dychova hudba, to je aj praca s detmi. Ako sa vam
dari v tejto oblasti?
-Viac by som bol spokojny, keby sa nam darilo v nabore ziakov. Ak sa mi
z dvadsiatich prihlasenych deti podari udrzat styroch, tak to povazujem za uspech.
Mladez zisti, ze hudba nie je len talent, ale vela driny a zostanu len ti
najvytrvalejsi.
Blahozelame vsetkym clenom Dychovej hudby Zeleziarni
Podbrezova k obidvom oceneniam a zelame im, aby aj na oktobrovom medzinarodnom
festivale potvrdili svoje kvality.
V. Kukolova
portret kapelnika
Vynikajuca interpretacia skladieb na Padiveho Trencine
2005 vyniesla Dychovej hudbe ZP najvyssie ocenenie.
Hladame talenty
Vedenie Dychovej hudby Zeleziarni Podbrezova hlada novych
clenov dychoveho orchestra z radov deti zakladnych skol zo sirokeho okolia. Dychovy
orchester patri medzi najstarsie na Slovensku. Ma bohatu, viac ako 167. rocnu tradiciu,
udrziava si vysoku umelecku uroven, ktora mu v tomto roku vyniesla najvyssie ocenenie
– ZLATE PASMO. Nasa dychovka si ziskala priaznivcov nielen medzi slovenskymi
posluchacmi, ale aj v mnohych statoch Europy. Najtalentovanejsi ziaci, ktori ziskaju
zaklady v dychovej hudbe, pokracuju v studiu hudby na konzervatoriu, Vysokej
skole muzickych umeni alebo Akademii umeni v Banskej Bystrici. V tomto roku sa
ziaci mozu prihlasit u dirigenta hudby – Jozefa Krala, kazdy utorok, stredu
a stvrtok od 14. – 16. hod. v skusobni hudby. Vybrat si mozu hru na
nastroje: flauta priecna, ale i zobcova, klarinet B, klarinet Es, tenor B, baryton,
kridlovka B, trubka B jazzova, pozauna, tuba F, tuba B a bicie. A co je
najdolezitejsie, hudobne nastroje nemusia vlastnit, budu im dychovou hudbou k studiu
pridelene.
Kino Panorama
uvadza 9. oktobra o 19. hod. KAMENAK 3. Komedia
Zdenka Trosku s popularnymi hercami: Vydra, Paulova, Laufer, Genzer, Vasut, Lipsky,
Dolly Buster a dalsi. CR, 101 min., 50 korun, dochodcovia zadarmo. |
