XXIV. časť
Miestnosť, do ktorej vstúpili, ničím nepripomínala jedáleň okrem dlhého stola a vtedy sa krátka Anetina istota kamsi stratila. Hoci je pravda, že pracuje s ľuďmi – s jednotlivcami vo fotoateliéri i so skupinami osôb pri rôznych príležitostiach, ako sú svadby, recepcie a iné – ale keď si predstavila, že teraz si má sadnúť za tento stôl s bratmi Vágnerovcami, možno aj s ich početnými rodinami, navyše po takom zvláštnom prijatí a ešte k tomu bez Michala, ruky sa jej nezmyselne rozochveli, nohy vypovedali poslušnosť a iba silou vôle ostala stáť s malým chlapcom vedľa seba. Po niekoľkých sekundách sa objavila Viera s celou rodinou.
Anete to zrazu prišlo smiešne, pripadala si ako maturantka pred skúšobnou komisiou a stálo ju to veľké úsilie, aby sa nerozosmiala nahlas. Zoznamovacieho ceremoniálu sa ujal Emil Vágner.
„ Nikto od teba nežiada, Aneta, aby si si hneď zapamätala kto je kto,“ končil slovami, sprevádzanými úsmevom, akým ju obdarili i jeho traja synovia.
„Chcem hovoriť s Michalom,“ nereagovala na Emilovu vľúdnosť. „Prišiel alebo nie?“
„Mal súrnu záležitosť.“
„Súrnu záležitosť,“ opakovala skepticky. „Nebudem na neho čakať. Vráťte mi kľúče, pôjdem domov.“
„Michal ma prosil, aby sme ťa zdržali. Navečeraj sa s nami, hádam medzitým príde.“ „Ďakujem, nie som hladná.“ Anety sa zmocňovala zúrivosť. Čo to má všetko znamenať? Tváre mužov a žien, okrem povinného úsmevu pri zoznamovaní, zostávali vážne, deti sa bez váhania pustili do jedenia. „Prečo mi nepoviete kde je?“
Mlčali.
„Nestrávim noc v tomto dome,“ povedala, ledva zadržiavajúc výbuch zlosti nad svojou bezmocnosťou. „Pustíte ma dobrovoľne alebo mám rozbiť okno?“
„Pozri, Aneta, viem, že naše vzťahy neboli nikdy priateľské, ale dúfali sme, že teraz, keď ty a Michal plánujete spoločnú budúcnosť, mohli by sme uzavrieť prímerie.“
„Ja chcem žiť s Michalom, nie s celou rodinou,“ zamračila sa.
„Nemienime ťa do ničoho nútiť,“ usmial sa Emil. „Lenže k Michalovi patríme aj my.“
„Čo tým chcete povedať?“ Aneta mimovoľne cúvla.
„Si ešte mladá, naučíš sa žiť vo väčšej rodine,“ riekol a sadol si k ostatným za stôl. Aneta trucovito odišla na verandu, kde s očami upretými na príjazdovú cestu čakala na najmladšieho Vágnera. Dvadsať minút, počas ktorých sľúbil návrat, sa nebadane strojnásobilo. Chvíle strávené v tejto vile sa jej zdali nekonečné. Všetko by bolo v poriadku, keby tu bol Michal a pomohol jej čeliť averzii troch bratov proti nej. Dalo by sa uznať, že títo obri s dlhovlasými manželkami pôsobili vcelku sympatickým dojmom. Aneta si svojím krátkym účesom pripadala iná. Skôr Jana by medzi nich zapadla, veď Dalibor spomínal, že aj ona mala dlhé vlasy. Kde ten Michal toľko trčí?! Odtrhla oči od cesty a skrúšene si sadla na prúžkovanú pohovku. Teraz už vážne dostala strach, ktorý nič nerobenie podporilo. Vstúpila do jedálne – okolo stola nebolo nikoho. S panikou v duši vletela do haly, kam ju zaviedli popoludní a našla celú rodinu v pohode. Televízor hral, ale sledovala ho len Tina s bračekom a Milanove dvojičky. Ostatní buď čítali alebo sa rozprávali.
„Povedzte mi, čo je s Michalom?“ vyrazila zo seba Aneta. „Stalo sa mu niečo?“ „Predpokladáme, že nie,“ odvetil Emil a vrhol rýchly pohľad na voľne ležiace kľúče od motorky. Zbadala to. Kým stihli reagovať, držala ich v hrsti.
„Idem preč,“ vyhlásila chladne a vykročila z haly.
„Ona to okno fakt rozbije,“ skonštatoval Maroš.
Aneta sa obzerala po nejakom predmete, ktorým by si otvorila dvere, no nemohla nič nájsť. Prúteným kreslom asi ťažko rozbije hrubé sklo, holou rukou tobôž nie. Ale táto barla bude na okno stačiť.
„Nerob takú škodu,“ ozval sa za ňou Marošov pokojný hlas. „Si tvrdohlavejšia než som si myslel. Život v neúplnej rodine ťa poznačil, nie je to tvoja vina. Radšej budeš v neistote, ako by si mala ustúpiť. Ber na vedomie, že kým sa nevzdáš jazdy na motorke, stojíme všetci proti tebe. Ak sa na nej zmrzačíš či zabiješ, nikto ťa nepoľutuje. Ani Michala.“ Odomkol dvere, roztvoril ich dokorán. Keď nimi mlčky so stiahnutým hrdlom prechádzala, ešte poznamenal: „Keby si nášho brata skutočne ľúbila, nerobilo by ti to problém.“ Vzhliadla k nemu, otvorila ústa, ale nedovolil jej niečo povedať. „Ani v mene lásky to nedokážeš,“ vyriekol tvrdo a nechal ju stáť za zavretými dverami.
Nuž čo, zovrela pevne pery, môžete mi byť veštci ukradnutí, pokiaľ sa neporozprávam s Michalom. Naštartovala motorku a prudko vyrazila. Netušila, že ju pozorujú a pred očami sa im opakoval výjav, na ktorý túžila zabudnúť. Akurát za touto postavou neviali dlhé čierne vlasy. Či chceli alebo nie, neubránili sa spomienkam na dievča plné radosti zo života. Na dievča, šíriace okolo seba vždy dobrú náladu. Na dievča s motorkou, nerozlučnú dvojicu od skorej jari do neskorej jesene. Na dievča, ktoré za sebou nechalo dvojnásobný smútok a odišlo z tohto sveta tak mladé, iba o dva roky staršie od Anety Korestovej. Prečo musel Michal po štyroch rokoch natrafiť opäť na dievča, obľubujúce jazdu na motorke!
Hoci sa to niekomu mohlo zdať prehnané, členovia rodiny cítili túto skutočnosť ako tragédiu. Oprávnene sa obávali opakovania krutého osudu a vedeli, že tým budú naveky trpieť.
Na ceste sa objavilo Michalove auto. Vošiel rovno do garáže, ale vzápätí vybehol a hnal sa do domu. Maroš sa ponáhľal na verandu, aby tam utlmil prvú bratovu nepriaznivú reakciu. On sa však netváril veľmi rozčúlene. „Viem, že odišla,“ riekol prvý. „Dávno?“
„Ak išla domov, už by tam mala byť,“ odvetil Maroš. „Dofrasa, čo sa stalo? Prečo si nezavolal?
„To mi ani nenapadlo,“ priznal Michal a vtedy si najstarší brat všimol jeho zakrvavané tričko. S privretými očami podišiel bližšie. „Niesol som na rukách zranené dieťa. Vbehlo s bicyklom pod kolesá auta niekoľko metrov predo mnou. Potrebovalo rýchlo pomoc a jeho matka dostala šok. Pred chvíľou ma od nej oslobodila jej sestra, chlapček to našťastie prežije. A teraz mi povedz, ako sa Aneta dostala z domu.“ Maroš vzal s úškrnom do ruky barlu: „Týmto chcela rozbiť okno.“
„To sa jej podobá,“ kývol Michal hlavou s neveselým úsmevom.
„Tak som jej radšej otvoril dvere. Teda, poviem ti braček, mal by si vážne pouvažovať o perspektíve vášho vzťahu. Jana bola tvrdohlavá, no Aneta ju predstihuje o dobrých pár stupňov. Život s takouto ženou bude pre teba ako prechádzka po zamínovanom poli.“
„Že by som sa dal k pyrotechnikom?“ pokúsil sa zažartovať, ale Marošova tvár ostávala chladná. „Nie,“ vzdychol. „Len si myslím, že by mala vidieť ten film.“
„Zhliadnutie kazety môže mať opačný účinok,“ namietol Maroš. „Nebude ju varovať, ale vyprovokuje dokázať, že je iná, že jej sa nič nestane.“
„Risknem to, uvidíme, čo to s ňou spraví,“ uzavrel Michal rozhovor.
(Pokračovanie v budúcom čísle)


Autor (zdroj): Jaroslava Núterová