8. FEBRUAR 2005 Strana 7

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

h0506l.jpg (13610 bytes)  

 

Vzacne obrazky

Kto je tato krehka dievcina na fotografii z dvadsiatych rokov?

 


 

O Bravacanoch generacie 1930

14.

A prislo Povstanie

Po trojmesacnych prazdninach sme 1. oktobra 1943 opat zacali chodit do skoly. Stali sme sa osmakmi, akousi slachtou medzi ziakmi Pavla Fitmu. Tak sa to tradovalo. Zisli sme sa skoro vsetci okrem Joza Felira (Belka), ktory uz druhy rok chybal, lebo po skonceni siestej triedy zacal studovat na Gymnaziu v Brezne. On prijal odporucanie ucitela a uspesne urobil skusky. Hned prvy den, cestou do kostola sme sa dozvedeli o spominanom sude v Brezne medzi spravcom skoly a nasim ucitelom. O sude rozpravali nase spoluziacky Hanka Sumicka, Hanka Kolajka a Hanka Retiazkula, ktore na sude svedcili. Pana ucitela nemali vsetci ziaci radi, ale ze ten sud vyhral, to nas tesilo vsetkych.
V nasej skole sa nic podstatne nezmenilo. Vymena generacii, odchod byvalych osmakov a nastup siestakov, sa opakoval kazdorocne. Ovela viac sa uz rozpravalo o vojne, aj o tom, co bude, ak pride aj k nam. Castejsie o tom hovoril aj pan ucitel, mali sme vsak dojem, ze dost nerad a ze nehovori to, co si naozaj mysli. Navyse, neraz sa prave on pytal ziakov na to, co hovoria vojaci, ktori sa vratili z Ruska a su na dovolenke. Poculi sme aj o velkych bitkach na frontoch, najma v Rusku. Suskalo sa aj o partizanoch na vychodnom Slovensku, ale to najma medzi ludmi, v skole bolo ticho. Oficialne Nemci vojnu stale vyhravali a “slovensky stat” bol ich vernym spojencom. Mestiankari a gymnazisti rozpravali, ze v Brezne uz malokedy vidno gardistov v uniformach. Jozko Kanik nas raz presviedcal, ze vojnu urcite vyhraju Rusi, lebo to hovoril jeho otec a ten to dobre vie. Dievcata, ktore robili v Cucoriedkovej a spavali v loveckej chate rozpravali, ze k nim prisiel rusky letec, ktoreho Nemci zostrelili kdesi v Cesku a jemu sa podarilo ujst. Dali sa mu najest a poradili mu, ako postupovat do Polska.
Skolsky rok pre nas ubiehal v podstate normalne az do jari 1944. Videli sme, ze z dediny coraz viac zaloznych vojakov odchadza do armady. Listy od nich vsak uz neprichadzali z Ruska, ale z vychodneho Slovenska. Zaciatkom leta sme casto videli na oblohe uzasne roje lietadiel. Boli vysoko a vyzerali ako svatojanske musky podvecer. Vravelo sa, ze to angloamericania lietaju bombardovat Polsko a Nemecko. Neskor spadli bomby aj na Ruzomberok a nedaleku rafinerku v Dubovej. Na letiace lietadla sme sa vzdy pozerali a na parnej pile v Gasparove sa pravidelne rozozvucala truba, tak sme hovorili sirene, ktoru bolo pocut siroko-daleko a znamenalo to vyhlasenie leteckeho poplachu. Robotnici z pily vtedy utekali do pola v naprotivnom svahu za hradskou. Zartovali, ze ich dobre ochrania liesky a trne na medziach roli. Ine kryty neboli.
V jedno dopoludnie, ked vysoko na oblohe opat duneli stovky lietadiel, nastalo zdesenie v Rohoznej. Bol slnecny den, hoci v to leto casto prsalo a ludia vraveli, ze nad Slovensko mraky prihanaju prave lietadla. V ten den sa trblietali na slnci a zrazu sa od nich cosi velke oddelilo a odrazajuc slnecne luce, padalo k zemi. Vsetci ludia, ktori to cudo videli a patrilo k nim aj mnoho Bravacanov susiacich seno na Beluske, sa domnievali, ze to pada bomba. Mnohi ludia si lahli na zem a cakali vybuch. Nic take sa nestalo. Neskor sme sa dozvedeli, ze to bola pridavna nadrz s benzinom, ktoru po vyprazdneni lietadlo odhodilo. Rohozna nebola husto zastavana a preto ju letci odhodili prave tam, aby nespadla na domy. A tak sa aj stalo, nikomu neublizila.
Julo Pacesa (Zmurko) sa v to leto ako prvy Bravacan stretol s partizanmi. Stalo sa to v bane v Benusskej, ked bol po svoje voly, ktore sa tam pasli. Rozpravalo sa, ze boli dvaja, na prsiach mali automaty (tak sa hovorilo samopalom) a rozpravali po rusky. O tejto prihode nikto nechcel hovorit nahlas, iba sa suskalo.
Ukoncenie skolskej dochadzky nasej generacie sa udialo v coraz dramatickejsom case. Ja som so suhlasom pana ucitela odisiel skor. Ocitol som sa na otcovom salasi na Zbojskej. Patril Pohronskej Polhore. Asi v polovici augusta na hradskej, veducej z Brezna do Tisovca zastali tri autobusy a z nich sa ako mravce vyrojili zandari. Roztiahli sa po sirke pastvy a s puskami pripravenymi na strelbu vykrocili k horam. Prisli az na uroven koliby a akysi velitel sa otca spytal, ci videl partizanov. Po zapornej odpovedi velitel zapiskal a rukami naznacil zraz ku kolibe. A potom zacali hodovat: jedli a pili az do tmy! Aj otec a dedo sa naramne opili a v ten vecer ovce nikto nedojil. Ten velitel este povedal, ze je vyhlasene statarium a preto prisli lapat partizanov.
Po dlhych rokoch od tejto prihody uz ako vojensky historik som sa s onym velitelom stretol na odbornom seminari o situacii na strednom Slovensku pred SNP. Povedal som mu, ako to bolo na tom salasi v auguste 1944. Nechel verit, ze som tam naozaj bol. Spomenul som viacere detaily a potom uveril. Pred SNP bol zastupcom oblastneho velitela zandarstva v Brezne. A preto tam velil.
V Bravacove sa Povstanie ocividne prejavilo az v nedelu 3. septembra 1944. Politicke udalosti isli mimo nas. V tu nedelu bola na Vyhonisku tanecna zabava. Uprostred noci prisli na nakladnom aute partizani z Bujakova a verbovali mladych chlapcov. Mnohi odisli do Povstania. Doposial neviem, kolko ich bolo. V kronike sa to neuvadza. Odisli predovsetkym mladenci predvojenskeho veku, medzi nimi aj byvali ziaci pana ucitela Pavla Fitmu. Nasa generacia do Povstania priamo nezasiahla, na to sme boli primladi. Napriek tomu sme ho intenzivne prezili ako vsetci ludia i nasi Handelci a zapisali si hlboko do pamati.

Ero Ilia


K sviatku zamilovanych

Laska!

Pozri sa na nebo laska
Mokre bozky z neho padaju
Patria len tebe laska
Na smadne pery tisko sadaju


Maly boztek na nostek
Zopar kvapiek rosy na vlasy
Sladky medik na roztek
Motylik v brusku ten cit ohlasi

 

 

 

Dotyky a nezne objatia
Su Tvoji prvi poslovia
Sladky usmev a slzy dojatia
Srdiecko bez slov oslovia


Si citom, basnou, hudbou zivota
Bez interpunkcie a not
Mas porozumenie a neznost za brata
Ktorou hori vasne knot.

Slavka Longauerova


Ceska spisovatelka objavovala a obdivovala Horehronie

Nasa pani Bozena Nemcova

 

Po mnichovskej zrade a po okupacii krajiny Hitlerovym Nemeckom sa cesky narod ocitol v stave hlbokej depresie. V tom case, v roku 1940, napisal basnik Fratnisek Halas zbierku Nasa pani Bozena Nemcova. Tato zena a spisovatelka bola symbolom ceskoslovenskej vzajomnosti i u nas, tak ju na Slovensku poznali, a tak ju volali...

Bozena Nemcova podnikla po Slovensku styri cesty. Jej posledna sa uskutocnila pred 150 rokmi, v jeseni 1855, a to uz u nas poznali jej Babicku... Mala v umysle “poznat co mozna zivot slovenskeho naroda a vylicit ho verne pravdive, jak je”.

Cierny Balog, Brezno, Bacuch

Pani Bozena, ktorej 185. vyrocie narodenia si v tychto dnoch pripominame (4. februara 1820), navstivila na tejto ceste Cierny Balog. Sprevadzal ju Gustav Kazimir Zechenter – Laskomersky, ktory jej venoval vlastnorucne namalovany obraz. Byvala u neho v Brezne, v Hornej Lehote sa upevnilo jej priatelstvo so Samom Chalupkom a jeho pani Fruskou. V Banskej Bystrici byvala u Rarusov, bola ocarena Radvanskym jarmokom. A v dalsie dni zasla az do Zvolena, Tisovca, na salas v Selciach, do Bacucha ci na Muran.
Napokon cestuje do Revucej, kde najde u farara Raussa zbierku slovenskych rozpravok, z ktorych vacsia cast este nebola uverejnena. Pani Bozena vsak neuspeje. Neskor sa ukaze, ze ostrazity Rauss mal pravdu, ked jej spisy nevydal. Cez hranice by ich zaiste nepreniesla... Pretoze Slovensko musela opustit na pokyn uradov. Neskor Rauss splni svoj slub a poslal do Prahy pani Bozene dvanast najkrajsich rozpravok zo zbierky.

G. K. Zechenter – Laskomersky spomina

na pobyt pani Bozeny takto:

“... obycajne stare rozpravocky, babicky, k sebe volavala, ich za stolcek usadila a s celou poboznostou ich rozpravkam nacuvala. Navstevovala ich pribytky, prezerala naradie, slovom, nic jej pozorne oko a sluch neminulo... Uboha, kdekolvek sa ona ci v sukromnom dome, chalupe, v lese, ci kde inde ocitnula, hned i hned v tom okoli, necisty duch “piklhabny”, romantickej tejto prikryvky, akoby zo zeme vyrastol... Tak daleko to doviedli, ze navratiac sa do Bystrice, dla rozkazu nazad do Prahy odcesovat musela, Boze, ako sa mocna vlada slabej zeny bat moze!... Ja sam som sprvu nevedome stal pod policajnou dohliadkou, ked pani Bozena so mnou navstevovala rybarske dediny, zbierajuc povesti, etnograficke zvlastnosti a piesne ludu. Kdekolvek sme sa obratili, v setrnej dialke nas milostive oko zandarske sprevadzalo...”

...

V bohatej korespondencii Bozeny Nemcovej mali cestne miesto listy, ktore si vymienala so Samom Chalupkom, Gustavom Kazimirom Zechenterom – Laskomerskym, Jankom Franciscim – Rimavskym, Andrejom Sladkovicom a inymi. Nikto pred nou a maloko po nej nepriblizil slovensku kulturu ceskemu narodu s takym porozumenim a hlbkou, ako to urobila ona...

Pavol M. Kubis

Kresba: autor


STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT