XXXXIV.
„Nehnevaj sa, vrátim sa domov. Nárdy to pochopí, vysvetlím mu to.“
„Počkaj, ja chcem vysvetlenie. Poď, sadneme si niekde na kávu.“
„Nie, Dalibor,“ pokrútila hlavou. „Aké ty chceš vysvetlenie? Vieš, že mám snúbenca a robíš všetko pre to, aby som na neho zabudla.“
„Z čoho ma obviňuješ?“ zamračil sa. „Pokiaľ viem, tvoj snúbenec sa od teba dištancoval.“
„Neobviňujem ťa,“ zažmurkala vyplašene. „Len sa mi zdá, že som s tebou až príliš šťastná.“
„Čože?“ Jej priznanie mu vyrazilo dych. „Zopakuj to.“
„No, si výborný priateľ,“ jachtala v rozpakoch a snažila sa pred ním nesklopiť zrak. „Je mi s tebou fajn, ale ja ľúbim Michala a musím zistiť, ako to s ním vyzerá.“
„Ľúbiš Michala,“ skonštatoval drsne s podtónom irónie. „Tak čoho sa bojíš? Láska ťa ochráni, nie? Počuj, vybavíme túto spoločenskú udalosť a potom...“
„Aneta!“
Záchrana prišla na poslednú chvíľu v podobe Dindových detí. S ohromnou radosťou dievčinu vyobjímali, s Daliborom sa pozdravili zdržanlivejšie. Najprv Anete blahoželali k úspechu, informovali ju o pokrokoch nevlastného bračeka Matúša. Práve sa chystajú na Jarabú.
„V nedeľu sa vraciame,“ povedal Miki. „Chceli by sme navštíviť Michala v nemocnici. Pôjdeš s nami, Aneta?“
„Jasné, stretneme sa o pol druhej poobede pred nemocnicou,“ súhlasila okamžite. Michal nebude mať odvahu vyhodiť ma pred nimi, pomyslela si.
„Miki, ujde nám autobus,“ súrila Eva. „Čo máme odkázať Inge a otcovi?“
„Na budúci voľný víkend prídem k nim,“ odvetila Aneta.
Súrodenci sa rozlúčili. Dalibor sa pozrel Anete do očí. „Vážne chceš ísť do nemocnice?“ spýtal sa neutrálne.
„Áno,“ potvrdila odhodlane. „Ak ma ešte raz vyženie, nebudem sa tak trápiť a zariadim sa podľa toho. Dnešná dohoda platí.“
Myslela tým kúpu darčeka i to, že potom ju Dalibor odvezie k otcovi, aby u neho prenocovala do soboty. Keďže Nárdyho chata sa nachádza v Biskupiciach pri Trenčíne, bolo výhodnejšie vyzdvihnúť Anetu od otca, akoby mal ráno pre ňu ísť do Bystrice.
Napätie medzi nimi málinko poľavilo vďaka stretnutiu Dindových detí. Anetu mimoriadne povzbudilo, dodalo jej nádej, že po toľkých týždňoch konečne uvidí milovaného muža.
Brána pred vilou Santorovcov, kde Anetin otec stále býva, bola zatvorená. Po prihlásení sa do mikrofónu na mohutnom stĺpe ich vpustili. Dalibor zaparkoval pred dverami vily a povedal: „Prídem o pol siedmej ráno.“
V tej chvíli vyšiel von Štefan Korest, privítal sa s dcérou a srdečne pozýval Dalibora dnu. Po malom zaváhaní vošiel. Musí využiť každú minútu, ktorú môže stráviť v Anetinej spoločnosti. V nedeľu sa pomerí s Michalom, onedlho sa za neho vydá a on ju už tak často nebude vídať. Možno vôbec.
„Máš na Anetu veľmi dobrý vplyv, Dalibor,“ riekol Štefan, keď sa dcéra na pár minút vzdialila. „Zmenila sa, v názoroch i správaní. Nebyť teba...“
„Nie je to len moja zásluha,“ prerušil ho rozpačito.
„Predovšetkým tvoja,“ trval na svojom. „Nechcem sa medzi vás miešať, ale robíš pre ňu viac, oveľa viac ako obyčajný priateľ. Sprevádzaš ju všade. Povedz mi, vari si nevšimla, že ju miluješ? Alebo si jej to nepovedal?“
„Nie. A kým je zasnúbená s Michalom, ani jej to nepoviem. Vy odkiaľ viete, čo k nej cítim?“
„Tuším to od Michalovej nehody. Viem, že ste dobrými priateľmi, že si mal brať tvoju sestru, Inga mi všetko porozprávala. Nemám nič proti Michalovi, ale spravil chybu, keď Anetu od seba odohnal. Prekvapilo ma to, lebo mne povedal, že ju sám nikdy neopustí. Nesmie sa čudovať, ak o ňu prejaví záujem iný muž.“
„Máte pravdu, lenže práve dnes mi povedala, že Michala ľúbi a v nedeľu ho pôjde navštíviť. Aspoň budem mať istotu.“
„V čom istotu?“
„Ak sa pomeria, mám smolu. Ale ak sa skutočne rozídu, nebudem mať pocit, že ju Michalovi kradnem.“
Anetin príchod pretrhol dôverný rozhovor oboch mužov a Dalibor sa po pol hodine rozlúčil. Aneta umývala v kuchyni šálky od kávy, otec ich utieral. Zrazu si všimol, že dcérine plecia sa podozrivo chvejú. Kto je úspešný v kariére, málokedy má šťastie v láske, napadlo mu a nevdojak si vzdychol. Dcérin žiaľ vnášal i do jeho srdca smútok, napriek tomu, že sa k nemu správala stále s malým odstupom. Dnes tomu nebolo inak, povedala tíško dobrú noc a išla spať.
...
V sobotu ráno sa poďakovala otcovi a nasadla k Daliborovi do auta. Tmavé nebo nesľubovalo pekný víkend, pár kilometrov za Bystricou začalo pršať, takže Dalibor jazdil opatrnejšie. Nepreniknuteľný výraz v Anetinej peknej tvári ho brzdil v bezstarostnej konverzácii, našťastie rádio vypĺňalo trápne ticho.
„Nebudem dnes dobrá spoločníčka,“ poznamenala s krivým úsmevom. „Prepáč Dalibor, asi som zbytočne precitlivená.“
„Neospravedlňuj sa,“ povedal vážne. „Nemal som ťa nútiť na tento výlet, ale doma by si sa trápila viac a u Nárdyho na to nebudeš mať čas. Nerád ťa vidím takú smutnú. Musíš dúfať, Aneta, veď si mladá. A ak by ti to s Michalom nevyšlo...“
„Nie,“ skočila mu do reči. „Viem, čo chceš naznačiť.“
„Naozaj?“
„Nie je jediný muž na svete,“ privrela oči.
„To je fakt,“ zasmial sa silene. „Stačí sa pozrieť okolo seba.“
„Momentálne si tu iba ty,“ skonštatovala, obzerajúc sa dookola.
„Prečo iba?“
Aneta sa nahla dopredu a pozorne sa zadívala na Dalibora. V hnedých očiach mu horeli potmehúdske plamienky, pekne krojené ústa zvlnil úsmev. „Ty si môj priateľ,“ ďobla mu do kolena. „Ochranca i sprievodca, poradca vo veciach spoločenského bontónu a taxikár.“ Posledné slovo vyslovila so smiechom.
„No teda!“ zvolal naoko pohoršene, šťastný, že Aneta sa smeje. „Všetko možné, len nie to, čo by som si najviac želal.“
„Pozri, ako prší, dávaj pozor na cestu,“ upozornila ho. Nechcela vedieť, čo si želá.
K chate dorazili zároveň s ďalšími hosťami. Nárdy ich očakával v plnej paráde s neznámou kráskou po boku. Po blahoželaní a odovzdaní darčekov oslávencovi, sa usadili pri slávnostne prestretom stole. Niektoré špeciality Anete pripomínali deň, kedy sa zoznámila s Daliborom Pruknerom. Iste to nebol zámer, no nemohla sa ubrániť dojmu, že to bolo vopred dohodnuté.
Nárdy sa akosi divne díval ich smerom. Bola náramne zvedavá, čo sa z toho vykľuje. Po sfúknutí štyridsiatich sviečok zaštrngal lyžičkou o pohár.
„Dovoľte mi, vážení priatelia,“ venoval široký úsmev malej spoločnosti. „Aby som sa predovšetkým poďakoval dvom ľuďom, ktorí sa pričinili najviac o úspech firmy, na ktorých mi záleží a budem nesmierne šťastný, keď vykročia na spoločnú cestu životom.“ Nasledoval krátky potlesk. Nárdy si k sebe privinul brunetku, ktorú im predstavil ako Soňu. „Ja to spravím o tri týždne s mojou životnou láskou, preto vás chceme poprosiť, Dalibor a Aneta, aby ste nám šli za svedkov.“
Aneta len ťažko skrývala prekvapenie, ale všeobecné nadšené blahoželanie Nárdymu a jeho vyvolenej, jej nedalo šancu k tomu niečo povedať. Zmohla sa na nesúhlasné pokrútenie hlavou, ktoré však nikto nebral na vedomie.
„Čo to má znamenať?“ opýtala sa pošepky Dalibora.

(Pokračovanie v budúcom čísle)




Autor (zdroj): Jaroslava Núterová