XXXIII.
Ledva to dopovedal, ako na zavolanie sa objavila doktorka Santorová s manželom, ktorý tlačil pred sebou pojazdný stolík s plnými taniermi a mištičkami. Aneta s údivom pozerala na pripravené jedlo, pripomínajúce Mikiho kuchárske umenie. Výbuch štopľa zo šampanského ju upozornil na vysokú čašu, ktorú jej otec podával. Prehltla pár sladkých bubliniek, no jedla sa skoro nedotkla. Žalúdok sa búril i proti tejto ľahkej strave, Anetine nervové bunky sa nedokázali tak rýchlo adaptovať novému poznaniu. Boli podráždené celodenným fyzickým vyčerpaním a posledných zhruba deväťdesiat minút veru neprispelo k ich celkovému upokojeniu.
Aneta sa teda pohodlne usadila do kresla a privretými očami sledovala tváre prítomných. Po chvíli si uvedomila, že Inga a Dindo vedú s manželmi Santorovými očividne priateľský rozhovor. Istotne sa nevidia prvýkrát, ale bola dnes príliš vyčerpaná, aby sa nad tým dôslednejšie zamyslela. Spánok jej zatváral viečka a pri pohľade na hodinky, ktoré ukazovali dvadsaťjeden hodín aj päťdesiat minút, vstala. Okamžite vyskočil aj Štefan.
„Musím ísť domov,“ povedala ospravedlňujúco. „Inga, ty sa nechystáš?“
„No, vieš, Aneta. Jana s manželom nás pozvali víkend stráviť tu, takže...“
„Fajn,“ uškrnula sa. „Ja zajtra pracujem, takže dobrú noc.“
„Počkaj,“ natiahol za ňou ruku otec. „Ako sa chceš o desiatej dostať domov?“
„Hádam autobusom, nie?“
„Nebolo by jednoduchšie, keby som ťa odviezol? Cesta autobusom by ťa ešte viac unavila a potom,“ pozrel na hodiny. „Aj tak práve odchádza posledný tým smerom. Neboj sa, alkoholu som sa nedotkol.“
„Viem,“ vzdychla.
Pri rozlúčke vyjadrili manželia Santorovi nádej, že Štefanovu mladšiu dcéru v dohľadnej dobe uvidia a stanú sa z nich priatelia.

December bol pokračovaním série nových udalostí v živote Anety Korestovej. S ťažkým srdcom opúšťala byt, v ktorom prežila dvadsaťdva rokov a bola vďačná Emilovi Vágnerovi za súhlas, že najvzácnejšie kusy nábytku, ktoré jej prirástli k srdcu, si môže uskladniť vo vile na Mazorníku. Bolo mnoho drobností, ktoré si chcela nechať, ale po dlhom uvažovaní uznala, že je zbytočné ich opatrovať. I tak si ich uchová v pamäti.
Michala Vágnera zarazilo, že Aneta neprivolila na skorý sobáš. Predtým odďaľovala svadobný deň kvôli matke, aby bola čo najdlhšie s ňou v jej chorobe, teraz to bolo opäť kvôli Helene, lebo dcéra sa nechce vydávať so smútkom v srdci. Ťažko sa dala presvedčiť, aby pustila byt a nasťahovala sa k nemu, pretože pred rokmi sa jej to nepáčilo u Ingy, že dlho žila s Dindom len tak, bez sobášneho listu.
Helenina smrť priniesla medzi dvojicu vážnejšie rozpory, ako si chcel Michal priznať. Akceptoval Anetine výhovorky, jej náladovosť, podráždenie. Zvlášť nervózna bola vtedy, keď sa objavil jej otec. Bola nesvoja, mrzutá, hľadala niečo, aby skrátila čas strávený s ním na minimum. Keď došlo k stretnutiu Michala so Štefanom, akoby čakala, že snúbenec bude odmietať jeho existenciu. Mýlila sa. Obaja muži si porozumeli od začiatku, čo Anetu privádzalo občas k zúrivosti.
„V podstate sa hneváš na mamu,“ hovoril jej Michal. „Keďže je mŕtva, obrátila si svoj hnev na otca. Obidvaja sú rovnako vinní, Aneta, to musíš uznať. Verím, že ťa to štve, ale to nezmeníš, tak sa snaž zabudnúť.“
Nepočúvala ho, naďalej sa správala odmerane. Samozrejme, Štefan Korest vycítil, že jeho spoločnosť je mladšej dcére nemilá. Uvažoval o skončení návštev i telefonátov a zdôveril sa jedine Michalovi. Zašiel k nemu v čase, keď si bol istý, že Aneta je v kaderníctve.
„Nemá význam vnucovať sa jej,“ skonštatoval trpko Štefan. „Možno príde chvíľa, kedy ma sama vyhľadá.“
„Nechápem, čo sa s ňou porobilo,“ povedal smutne Michal. „Vždy bola rozumná, brala veci s realitou, prakticky, často som ju obdivoval, ako sa vie nad niektoré veci povzniesť a teraz? Čo to v nej vyvolala Helenina smrť? Tešila sa na každú chvíľu, ktorú sme spolu prežívali...“

(Pokračovanie v budúcom čísle)




Autor (zdroj): Jaroslava Núterová