XXXV.
„Nie!“ prerušila Modaya prudko. „Z tohto svinstva ho nikto nedostane, chápete? Akým právom ma obviňujete? Sám sa rozhodol zničiť si život, mňa z toho láskavo vynechajte!“
„Ty si mu zničila život,“ precedil skrz zuby, nahádzal všetko do krabičky a výhražne sa pohol k nej. „Pôjdeš so mnou a napravíš, čo si pokazila!“
„Nikam nepôjdem!“ vyskočila rozčúlene. Nedal jej čas na útek, silno ju zdrapil za obe ruky a skrútil ich bolestivo dozadu.
„To bolí!“ zaúpela zdesene. Neúprosne zvieral Anetine zápästia, tlačiac ju pred sebou von z domu. Na schodoch narazili na prichádzajúceho Maroša. Poznal Modaya z videnia a tvár Anety mu naznačila, že s ním nejde dobrovoľne.
„Pustite to dievča,“ prikázal dôrazne.
Anete sa tisli od bolesti slzy do očí, zatiaľ čo Moday horúčkovito rozmýšľal, akú šancu má proti podstatne mladšiemu, robustnému mužovi. Po chvíli si priznal, že žiadnu. Napriek tomu sa pokúsil presvedčiť dievčinu, aby nastúpila do jeho auta.
„Ak nechceš mať na svedomí Richardovu smrť, musíš ísť, Aneta,“ povedal bezvýrazne. „Potom ťa priveziem späť. Sľubujem.“
„Nemôže to počkať do rána?“ spýtal sa Maroš.
„Obávam sa, že nie,“ pokrútil hlavou a dotkol sa Anetinho pleca. „Prepáč mi, Aneta, ale naozaj sa o Richarda bojím.“
„Teraz aj ja,“ sklonila hlavu. „Dobre,“ pozrela na Maroša. „Nebudem dlho.“
Celú cestu sa viezli v napätom tichu. Aneta vonkoncom nevedela, čo Richardovi povie, Modayova zachmúrená tvár ju odradila od námietok, ktoré chcela vysloviť. Neuváženosť svojho konania si uvedomila v Richardovej izbe, kde ju Moday zamkol. Pocítila skutočný strach a stlačila kľučku.
„Otvorte!“ skríkla s búšiacim srdcom. Odvetilo jej hrozivé ticho.
Siedme poschodie nedávalo nádej na únik oknom, nezostávalo nič iné, len čakať. Po nekonečných minútach, počas ktorých sa stupňoval v Anete nielen strach, sa napokon otvorili dvere a v nich stál Richard Moday, zjavne pod vplyvom alkoholu. Okamžite za sebou zatvoril, oprel sa o zárubňu, čím zatarasil únikovú cestu.
„Vitaj, nevesta,“ zaškľabil sa na vyplašené dievča. „Čomu vďačím za vzácnu návštevu?“
„Prišiel za mnou tvoj otec a prinútil ma.“
„Teba?“ vyprskol pohŕdavo. „Ty sa predsa nedáš k ničomu nútiť, ako ťa poznám. Povedz pravdu, Michal ťa pustil k vode.“
„Nepustil,“ odvrkla s hnevom.
„Tak prečo si prišla?“ Richard pristúpil k Anete. Ovanul ju alkoholový opar a ona sa s hnusom odvrátila. Aké pocity zmietali jeho dušou, nemohol Richard popísať, ale presne vedel, že práve v tento večer mal prísť domov triezvy. Vlastne sa vrátil s úmyslom zbaviť sa vecí, ktoré mu otec zhabal, lebo by asi ťažko vysvetľoval, že je čistý. Darmo ukazoval otcovi neporušené žily na rukách. Moday synovi neveril. „Pijem, aby som na teba zabudol,“ zamrmlal Richard. „Aspoň sa mi potom o tebe nesníva. Dočerta, povedz voľačo!“
„Je mi to ľúto,“ vzdychla Aneta.
„Ľúto!“ vypľul s iróniou. „Nechcem, aby si ma ľutovala, rozumieš?!“
Zrazu plamienky v jeho očiach mali v sebe niečo zlé, bezcitne sa zabodávali do nežnej zelene v Anetiných očiach a dievčinu premkol ukrutný strach, ktorý nesmie dať Richardovi najavo. Zmobilizovala v rozrušenom vnútri všetky sily k útoku.
„Žiadneho alkoholika som v živote neľutovala, to dobre vieš,“ odsekla, posúvajúc sa k dverám. „Si obyčajný úbožiak, ktorý sa nedokáže vyrovnať s odmietnutím ženy!“
„Drž hubu!“ zreval Richard divo a priskočil k Anete.
„Nebojím sa ťa,“ šprihla mu nenávistne do tváre. „Ak sa ešte raz odvážiš podniknúť niečo proti mne a Michalovi, budem sa brániť!“
„Ale čo!“ schmatol ju za vlasy a obrátil si ju k sebe chrbtom, aby ho nemohla kopnúť. „No, ako sa budeš brániť, ty suka!“
Šmaril Anetu na zem, bleskurýchlo si na ňu obkročmo kľakol a vylepil jej takú facku, až sa jej v očiach zaiskrilo. V ústach pocítila sladkú chuť krvi. „Bráň sa!“ kričal zúrivo a neprestával ju biť. „Jasne som ti povedal, že ma viac nezaujímaš! Načo si prišla! Kašlem na teba!“
Pretože Anetu zastihol Richardov útok nepripravenú, chvíľu jej trvalo, kým naň reagovala. Zachytila mu ruky a prudkým, jednoduchým hmatom mladého muža zo seba zhodila. V sekunde bola na nohách.
„Čo sa tu robí?!“ Hlas pána Modaya znel prekvapene pri pohľade na syna, práve sa zviechajúceho zo zeme. Pozrel na Anetu, ktorej sa na tvári zjavili stopy po úderoch. „To snáď nie,“ zašepkal, neveriaco krútiac hlavou. „Zmizni,“ zasyčal smerom k Richardovi a ten otcov príkaz veľmi rád splnil.
Moday zaviedol Anetu do obývačky, tam ju uložil na pohodlný gauč a rýchlo pripravil vlažný harmančekový obklad. Jemne ho priložil dievčine na tvár a sadol si k nej.
„Je to moja vina,“ povedal smutne. „Bol som hlupák, keď som ťa nútil, aby si sa s Richardom stretla. Tvrdí, že drogy nie sú jeho, ale napokon - aj alkohol je droga. Myslel som, že tvoja prítomnosť ho spamätá. Naopak, vyprovokovala v ňom agresivitu. Sľubujem, že ti viac neskrížime cestu.“
„Nemohli ste to tušiť,“ vyriekla Aneta namáhavo. „Priznám sa, ani ja.“
Vysvetlenie i ospravedlnenie pána Modaya vzal Maroš Vágner na vedomie so zvrašteným čelom. Vôbec sa nesnažil skryť nevôľu nad ich činom a nebyť Anety Korestovej, poriadne by obom zavaril.
Šok síce za pár hodín pominul, no od toho večera si Aneta nebola ničím istá. Modriny na tvári zmizli, na duši však pretrvávali i počas vianočných sviatkov, hoci ju obklopovali ľudia, ktorí sa všemožne snažili, aby na nepríjemný zážitok zabudla.
Stretnutie s Dindovými deťmi jej vlastne nedalo veľkú príležitosť umárať sa nad Richardovým útokom. Úprimná radosť z Mikiho a Evy zatlačili do pozadia spomienku na Richarda Modaya. Veselé i vážne príhody, ktoré Miki dokázal s humorom podať, zaujali všetkých. Najviac bola očarená Tina. Hnedé oči plné obdivu nespúšťala zo sympatického chlapca ani na minútu, hltala každé slovo. S plačom na krajíčku sa dala pred polnocou odniesť do postele.
Na druhý deň sa Aneta s Michalom a Dindove deti premiestnili na Jarabú. Tam Eva vyrukovala s prekvapivou novinou. Matka jej oznámila, že ju naďalej nemieni vydržiavať, nech hľadá cestu k otcovi alebo do pekla.
„Vydržiavať?“ zdvihla Aneta pobúrene obočie, načo Dindo začal nevyberane hromžiť.
„Veď som hovorila už v lete, že jej zavadzám,“ vzdychla Eva. „To málo, čo si zarobím na praxi, mi nestačí na maturitný večierok. A ona? Ja viem, oco, dávaš mi dosť peňazí, ale musím aj jesť.“

(Pokračovanie v budúcom čísle)




Autor (zdroj): Jaroslava Núterová