XXXVI.
„Ale po operácii to môže trvať celé týždne, možno mesiace, kým bude Tina plynulo chodiť,“ namietal sklamane Michal, lebo odďaľovanie sobáša ho veru vôbec netešilo. „Povedz pravdu, Aneta, chceš sa vôbec za mňa vydať?“
„Jasné, že chcem,“ vyhlásila spontánne a pobozkala ho na ústa. „Len som tak nahlas uvažovala. Si moja jediná láska a chcem s tebou prežiť zvyšok života a mať s tebou deti. Koľko budeme mať detí?“
„Toľko, aby sme ich uživili,“ zasmial sa pobavene.
Svadobný deň posunuli na prvú februárovú sobotu.
...
V deň operácie Tiny Vágnerovej cítila Aneta od rána nepríjemné chvenie v žalúdku. Darmo sa usilovala nemyslieť na ňu, ako sa blížila jedenásta hodina predpoludním, znervóznela natoľko, že si skoro zastrihla do prstov. Silvia chápavo pokukávala po mladej kolegyni, ba dokonca obedňajšiu prestávku spravila o desať minút skôr, aby sa Aneta nedostrihala. Za poslednou zákazníčkou rýchlo zamkli, no Silvia obedovala sama. Aneta nedostala do seba ani sústo.
„Už mal dávno telefonovať,“ zaúpela takmer plačky. „Prečo sa neozýva? Čo sa stalo?“
„Dúfajme, že nič,“ povedala šéfka, s chuťou prežúvajúc maďarský guláš, ktorý doniesla z reštaurácie. „Jedz konečne, lebo ti to vychladne.“ Ozvalo sa zvonenie telefónu.
„Kaderníctvo Silvia,“ prihlasno riekla do slúchadla Aneta.
„Tina sa pred pár minútami prebrala,“ oznámil veselý Michalov hlas. „Zdá sa, že bude v poriadku, pozdravuje ťa.“
„Som šťastná,“ vydýchla dievčina.
„Aj ja. Tu je príšerné počasie. Fujavica ako na Sibíri, tak neviem, kedy sa vrátim.“
„Choď opatrne, prosím. Radšej počkaj až prestane snežiť.“
„Neboj, nebudem riskovať, čau.“
„Ahoj.“
Zlé počasie malo vplyv na počet zákazníkov v kaderníctve. Našťastie dnes mali otvorené do šestnástej hodiny, takže zababušená Aneta sa netrpezlivo ponáhľala domov.
Tam ju však privítala tma, Michal ešte nedorazil. Uvedomila si, že od rána nejedla, tak sa pustila do prípravy večere. Nikdy by jej nenapadlo, že vie byť taká nervózna. Po troch hodinách, keď večera poctivo chladla na sporáku, stála Aneta pri okne a hľadela na zasneženú ulicu. Biele vločky naďalej padali z čiernej oblohy, no vietor už nerobil záveje. Uvelebila sa na gauči, vzala do ruky skicár a začala kresliť. Iba tak, spamäti, bezmyšlienkovito vytvárala jednu kresbu za druhou, občas zaškúlila na hodiny. Päť minút pred desiatou zaznel zvonec. Michal nemá kľúč?
Muž v policajnej uniforme zdvihol ruku k čiapke. „Dobrý večer, pani Vágnerová,“ povedal. Aneta preniesla zrak na muža vedľa neho. Dalibor Prukner! Čo ten tu robí?
„Dobrý večer,“ odvetila s búšiacim srdcom.
„Ahoj, Aneta,“ pozdravil Dalibor. „Pustíš nás dnu?“
„O čo ide?“
„O Michala.“
V tom okamihu jej svitlo. „Mal nehodu.“ To nebola otázka, skôr konštatovanie a mlčanie oboch mužov jej to potvrdilo. Odstúpila od dverí, zatackala sa. „Nie,“ zašepkala zdrvene. Dalibor ju podoprel.
Vzhliadla k nemu, zelenkasté oči mala zastreté obrovskou bolesťou, ktorá mladému mužovi trhala srdce. Dala sa odviesť do obývačky, kde ju nežne uložil na gauč. V hlave jej hučalo, bála sa, že stratí vedomie. Ako z diaľky počula rozhovor.
„Mali by sme zavolať lekára,“ navrhol policajt.
„Aneta je dosť silná, zvládne to,“ preglgol Dalibor. „Prinesiem trocha vody.“
Odišiel do kuchyne, kde zbadal nedotknuté jedlo. „Ach, dievča zlaté, ktovie, kedy si Michal pochutí na tvojej večeri,“ vzdychol tlmene a napustil do pohára vodu.
Policajt medzitým zbadal skicár. „Obdivuhodné kresby,“ zašomral, zatiaľ čo dievčina sa snažila vpraviť do seba pár dúškov chladnej tekutiny.
„Musím ho vidieť,“ zachripela a pretrela si tvár trasúcimi sa prstami.
„Pani Vágnerová,“ odložil policajt skicár na stolík. „Váš manžel sa zrazil s kamiónom. Našťastie nešli rýchlo, to sa ani nedalo v tom nečase, ale aj tak je zázrak, že sme ho odtiaľ vytiahli. Bohužiaľ, jeho nádej na prežitie je minimálna.“
„Musím ho vidieť,“ opakovala a zaryla nechty do Daliborovej dlane. Bez mihnutia oka znášal ostrú bolesť, kým nepovolila. Zmätene pozrela na kvapky krvi. „Prepáč,“ vzlykla. „Nemal si byť odcestovaný?“
„Vrátil som sa,“ povedal jednoducho.
„Pán Prukner pomáhal pri vyťahovaní vášho manžela a postaral sa o auto,“ dal sa počuť policajt. „Ľutujem, zrejme pôjde do šrotu.“
„Mňa nezaujíma auto,“ zakvílila Aneta a po tvári sa jej rinuli slzy. „Kde je Michal?“
„V nemocnici.“
„Idem za ním,“ zovrela pevne pery.
„Nie tu, operujú ho v Bystrici.“
„Počkaj, Aneta,“ chytil ju Dalibor za plecia. „Michalove zranenia sú veľmi rozsiahle a ťažké, teraz mu nepomôžeš.“
„Choďte preč,“ privrela oči.
„Nenechám ťa samu,“ povedal tíško Dalibor.
Policajt čosi zadudral na rozlúčku a opustil mladých ľudí. I po dvadsaťpäťročnej službe pri polícii si nezvykol na tieto smutné, nepríjemné okamihy, ktoré patria k životu.
Dalibor Prukner prežíval pekelné muky, Anetin tichý plač sa mu zabodával do srdca ako dýka do otvorenej rany a on bol bezmocný. Myslel si, že čas zatlačí spomienky na toto nádherné stvorenie, ktoré v ňom prebudilo kúzelný cit zvaný láska. Chcel sa s ňou stretnúť ako s priateľkou, možno si chcel oživiť v pamäti mŕtvu sestru. Prosto neodolal pokušeniu znovu vidieť dobrého kamaráta a jeho manželku.
„Odvez ma k nemu, prosím,“ dotkla sa Daliborovej ruky.
„Si Michalova manželka, máš na to právo, ale nebudeš tam nič platná, pochop to,“ hladkal jej pažu a súcitne pozeral do zaslzených očí.
„Nie som jeho manželka,“ vypravila zo seba duto a odvrátila sa. „O týždeň sme mali mať svadbu.“
„Bože.“

(Pokračovanie v budúcom čísle)




Autor (zdroj): Jaroslava Núterová