O tom, že prázdniny sú v plnom prúde, svedčia rozosmiate skupinky detí, plné kúpaliská i plochy na športovanie. My, dospelí, si veru často s povzdychom spomenieme na „sladký čas malín“, keď našou najväčšou a mnohokrát jedinou starosťou boli školské povinnosti: bifľovanie násobilky, učenie básní Jána Bottu, či povinné čítanie románov Františka Hečku a ďalších slovenských klasikov. Časy sa zmenili a neobišli ani našich klasikov. Všimli ste si, že v televízii uviedli slovenský film Červené víno od Františka Hečka? A akosi vám to v ušiach nechce znieť? Hovorí sa, že zvyk je železná košeľa. Tú košeľu však musíme zmeniť.
Vysvetľuje to Matej Považaj v jazykovej poradni. V spisovnej slovenčine sa pomenovania osôb mužského rodu zakončené na samohlásku -o skloňujú podľa vzoru chlap. To znamená, že v genitíve (alebo „po našom“ v druhom páde), majú príponu -a, napríklad strýko - strýka, dedo - deda, Jano - Jana, Ševčenko - Ševčenka.
V minulosti, čiže v časoch, keď sme my, skôr narodení, navštevovali školu, sme si museli dávať pozor na výnimku: platila zásada, že domáce priezviská na -o sa skloňovali podľa vzoru hrdina. Napríklad už spomínaný Hečko – Hečku, Botto – Bottu, Krasko - Krasku. No a aby to nebolo také jednoduché, priezvisko Ševčenko, ktoré už slovenské nebolo, sa skloňovalo podľa vzoru chlap, čiže Ševčenko - Ševčenka.
Je zrejmé, že takýto stav bol neprirodzený a časom sa spomínaná výnimka začala prispôsobovať skloňovaniu ostatných pomenovaní osôb, zakončených na -o. To znamená, že slovenská gramatika je o niečo jednoduchšia. V súčasnosti podľa vzoru chlap skloňujeme aj domáce priezviská, zakončené na -o. Správne je teda román Františka Hečka, próza Milana Ferka, príhovor kardinála Jozefa Tomka, a aby sme boli bližšie, pohľadnica z dovolenky od Ivana Lička, mail Petra Zemka.



Autor (zdroj): Mgr. Oľga Molčanová