Letná cesta za snehom
 | |  | | Ešte chvíľka predstavovania sa navzájom s ostatnými členmi, ktorým jednoznačne kazíme vekový priemer a už štartujeme, aby sme stihli večerný trajekt z nemeckého Rostocku. Je to výhodná alternatíva, spájajúca možnosť oddýchnuť si počas nočnej plavby a zároveň sa posunúť o ďalších päťsto kilometrov k cieľu. Tesne pred deviatou hodinou večer sa zaraďujeme do dlhej kolóny kamiónov a áut, naloďujúcich sa do osemposchodového plávajúceho obra spoločnosti Scandilines. O siedmej ráno sme už zas suchozemci a zo švédskeho prístavu Treleborg smeruje naša 2100 kilometrová trasa, západným pobrežím k nórskym hraniciam, do Osla. |
Dvojhodinová prestávka v meste bola spojená s prehliadkou jedinečného múzea, vlastniaceho originál známej lode Fram, na ktorej objavovali tajomnú Arktídu známi polárni bádatelia. Prehliadka osobných kajút týchto legiend, s originálnymi dobovými predmetmi, zbraňami a autentickým výstrojom, vliala do nás trochu zimnej atmosféry. Táto sa behom zvyšných ôsmich hodín cesty, kedy už náš mikrobus stúpal do stredozemia bohatého na hory, postupne stávala realitou. Jotunheimský národný park, rozkladajúci sa na rozlohe 1 145 kilometrov štvorcových, s najvyšším vrcholom krajiny Galdhoppigen (2 469 m. n. m.) nás privítal nádhernou scenériou hôr a zamrznutých jazier. Ťažko opísateľný dojem zo záverečných kilometrov horskej cesty, doslova vykrojenej v snehu, ešte umocňovali lúče slnka vytvárajúce zvláštnu tieňohru od hrebeňov na bielych rozľahlých pláňach.
Všade na dohľad množstvo drevených chatiek so šikmými trávnatými strechami, v tmavočervených odtieňoch, typických pre tieto oblasti. Nikde ani živej duše, jediným našim sprievodcom je slnko akoby vôbec nerešpektujúce, že u nás je už dávno tma.
Ubytovávame sa niečo pred polnocou, na naše skialpinistické pomery, v luxusnej chate a konečne si môžeme pripiť s našim šoférom a sprievodcom v jednej osobe, ktorého všetci prezývajú Sancho, podľa mena jeho cestovky.
Ráno nás víta modrou oblohou, čo je výzva nepremeškať pekné počasie, ktoré je v tejto oblasti veľmi premenlivé a tak sa presúvame na štart našej zahrievacej túry okolo jazera Gjende s výstupom po ľadovci na 2 258 metrový vrchol Besshoe. Na prechod krížom cez zamrznuté jazero, ktorý mimochodom pred dvoma rokmi absolvoval známy slovenský polárnik Peter Valušiak, sme si netrúfli, čo nám predĺžilo trasu o desať kilometrov. Ešte že sa dá šľapať až do jedenástej v noci. Pohľady na okolité dvojtisícovky, ktorých je tu vyše dvesto, olemované oblakmi zvláštnych diskových tvarov vo vrstvách nad sebou, v nás rezonujú do neskorej noci.
Tieto boli zrejme signálom zmeny počasia a tak sme nútení zmeniť plán pre druhý deň. Presúvame sa asi osemdesiat kilometrov severo-východne ďalej od hradby snehovo búrkových mračien, prichádzajúcich od mora do národného parku Rondane. Ide o náhornú planinu o rozlohe 962 kilometrov štvorcových nad úrovňou lesa, končiaceho v týchto zemepisných šírkach už pri nadmorskej výške osemsto metrov. Darí sa tu už len zvláštnemu žltobielemu lišajníku, ktorý je nenahraditeľným zdrojom potravy sobov počas zimy a kde-tu vidieť zakrslú brezu. Odmenou za štvorhodinové putovanie po planine je pohľad na jazero Rondvatnet, vklinené medzi dve pohoria tak, že ich strmé skalné steny končia priamo v jazere. Pastva pre oči a objektívy foťákov, najmä keď miestami na oblohe vykukne slnko. |
| Úspech túr po nórskych horách záleží od počasia, teda dobrej vôle horských škriatkov, symbolov severskej prírody – Trolov. Sošky týchto škaredo-rozkošných postavičiek v rôznych veľkostiach, opradených množstvom legiend, dostať vo všetkých obchodoch so suvenírami. V snahe získať si ich náklonnosť si aj ja kupujem jednu z nich. Vyplatilo sa. Na ďalšie ráno naša cesta vedie smerom k fjordu, ktorý je hodnotený ako najkrajší v Nórsku a nazýva sa podľa mestečka Geiranger, ležiacom na jeho brehu. | | | |  |
 | | | | Prevažnú časť roka je spojené s okolím len lodnou dopravou, pretože jediná cesta, vedúca priesmykom, je v zimných mesiacoch pod snehom a v niektorých častiach zasypaná lavínami. Vydávame sa po nej, samozrejme na lyžiach, pretože je neprejazdná a vidieť len špičky dopravného značenia vyčnievajúceho zo snehu. Prechádzame v bezpečnom rozostupe cez spadnutú lavínu, ktorá skončila pod nami v blízkom jazere, pričom ešte neodtrhnuté visiace snehové dosky na protiľahlom svahu čakajú na svoj čas. Úzka roklina sa postupne otvára a za ňou sa zrazu objavuje úzka asfaltová cesta. |
Špeciálne upravený pásový bager a dve obrovské snežné frézy sa ju snažia spriechodniť. Mantinely snehu dosahujú miestami neuveriteľných osem metrov, pričom tieto mechanizmy v nich mi pripadajú ako detské hračky. Než sa prerýpu po križovatku, čaká ich ešte poriadna fuška – pomyslím si, pričom práve začína husto snežiť. Po zhruba piatich hodinách dosahujeme 1 484 metrový výhliadkový vrchol Dalsniba. Je to jeden z najvyhľadávanejších cieľov komerčných turistických cestoviek s nádherným výhľadom z kolmej skalnej steny na Geirangerfjord.
Tie si ale musia ešte nejaký mesiac počkať, dnes je tu vďaka snehu a lesným škriatkom len pre nás. |
Autor (zdroj): Ing. Karol Slabák
|
