XXXVIII.
Marošova ruka bola poslednou vecou, ktorú zobrala na vedomie a ponorila sa do oslobodzujúcej ríše snov. Hlboký spánok sa skôr podobal na kómu, k čomu jej dopomohlo celodenné napätie, nasledovný šok i prebdená noc. Maroš, Milan, Martin a ich otec stáli nad spiacou Anetou a horko-ťažko pregĺgali dotieravé slzy. Tretia tragická smrť. To je priveľa aj pre ostrieľaných chlapov. Mama, Jana a dnes Michal? Nikdy nikomu neublížili – prečo je osud k nim taký krutý? Prečo práve im berie tých, ktorí majú život pred sebou?!
Aneta sa prebudila po desiatich hodinách posilňujúceho spánku. Cítila veľký smäd. Obzerala sa okolo seba, hádajúc v duchu, v ktorom byte sa nachádza. Smiech malého Michala ju usmernil do Vierinej kuchyne. Prvý pocit sily však rýchlo pominul, Aneta sa ledva dovliekla na stoličku.
„Kedy si naposledy jedla?“ zdvihla jej Viera bradu.
„Nepamätám sa,“ vzdychla a znovu ju naplo na zvracanie. Viera sa na dievča podozrievavo zadívala.
„Aneta, nie si tehotná?“ opýtala sa tíško.
„Nie,“ vyhŕkla zľaknuto. „Vlastne, myslím, že nie. Ja som včera asi celý deň nejedla. Dočerta, na mňa sa vykašli! Ako je s Michalom?“
„Rovnako. Nepohol sa, dýchajú za neho.“
„Ako vieš?“
„Pred desiatimi minútami otec telefonoval. Maroš je v nemocnici u Tiny.“
„Idem aj ja.“
„To teda nie,“ pritlačila ju energicky na stoličku. „Počúvaj ma dobre, dievča. Ak si tehotná, nebudem riskovať, že niekde potratíš.“
„Buď ticho!“ skríkla Aneta zúrivo a prudko Vieru odstrčila. „Pôjdem za Michalom, či sa vám to páči alebo nie, rozumieš? Nikto mi v tom nezabráni!“
„Len pokoj, dievčatá,“ ozval sa hlas Emila Vágnera.
Aneta na neho vypleštila oči. Pôsobil vyrovnane, no jeho tvár zbrázdilo kruté utrpenie. Tento muž za pár hodín neuveriteľne zostarol. Schúlila sa na stoličke.
„Pôjdeme spolu.“ Emil k nej podišiel. „Ale najprv niečo zješ, aby si vládala.“
V ten deň sa Michal nezobudil, ani nijako nedal najavo, že vníma Anetine úpenlivé prosby. Vzhľadom na jeho zdravotný stav to bolo normálne, tvrdili lekári, lenže ťažko sa s tým dalo zmieriť.

...