XXXIX.
„Máš právo neveriť mi, ale je to tak. Je mu lepšie?“
Bez slova pokrútila hlavou a pobrala sa ďalej. „Počkaj,“ chytil ju za ruku. „Prosím ťa, odpusť mi. Úprimne sa ti ospravedlňujem.“
„Neviem, či si taký drzý alebo odvážny,“ odvrkla. „Daj mi pokoj.“
Viac si ho nevšímala. Nastúpila do autobusu a celú cestu do Bystrice uvažovala, čo to malo znamenať. Azda je taký naivný, že cíti príležitosť znovu ju získať? Ako sa jej mohol, po všetkých tých príkoriach, ukázať na oči? Nemá ani štipku charakteru!
Z bystrického nástupišťa si objedala taxík, aby sa rýchlejšie dopravila do nemocnice. Rozladene vošla do Michalovej izby a pri pohľade na Dalibora Pruknera sa jej veru nálada nezlepšila. Pozdravili sa.
„Zdalo sa mi, že máličko pohol prstami ľavej ruky,“ oznámil jej polohlasne.
„Naozaj?“ Natešene chytila nežne Michalove prsty do svojich malých dlaní, uprela oči na obviazanú tvár. „Michal, ak ma počuješ, daj mi vedieť.“ Napäto čakali. Nič. Ani najmenší náznak pohybu. Aneta zosmutnela. O pár sekúnd pocítila v dlaniach nepatrné chvenie, tak prosbu zopakovala. Áno, Michalove bezvládne prsty sa predsa len pohli. Nebol to pohyb ako taký, no bolo v ňom kúštiček života. „Konečne,“ zašepkala so slzami v očiach. Z Michalovej hrude sa vydralo slabé zastonanie a opäť nastalo ticho. Prišla zdravotná sestra a Aneta jej radostne zvestovala novinu.
„Viem,“ usmiala sa mladá sestrička. „Už ráno sa o to pokúšal. Vracia sa, Aneta. Pomaly, ale isto sa vracia.“
„Emil s tebou neprišiel?“ opýtal sa Dalibor, keď sestra odišla.
„Nie. Pokazilo sa auto, cestovala som autobusom.“
„Kam pôjdeš teraz?“
„Akože kam?“ pozrela na neho roztržito.
„Nemôžeš tu nocovať,“ upozornil ju jemne. Dotkol sa Anetinho pleca a nevedomky ho zovrel. „Poznám toto vysedávanie. Si si istá, že to zvládneš?“
„Samozrejme, že to zvládnem,“ odvetila dôrazne. Nevdojak sa pod Daliborovou rukou zachvela. „Nestaraj sa.“
„Si vyčerpaná,“ povedal zamyslene. „To cestovanie a stres dlho nevydržíš. Mala by si si oddýchnuť.“
„Čo táraš?“ ohradila sa prudko a vstala zo stoličky. „Nie som unavená, iba...“ Hlas jej zlyhal, odvrátila hlavu od Michala.
„Poď so mnou, Aneta,“ vzal ju okolo pliec. Vyplašene k nemu vzhliadla a on sa usmial. „Neboj sa, nežiadam, aby si ho opustila.“
„To sa nestane,“ povedala energicky.
„Fajn,“ prikývol pokojne.
„Chcem ti ponúknuť niečo iné. Počkám na chodbe.“
Aneta sa sklonila k Michalovi. Pobozkala ho na bradu, pretože to bol jediný kúsok jeho tváre, ktorý nebol pokrytý obväzom. „Prídem zajtra, láska moja,“ zašepkala, hladkajúc mu bezvládnu ruku.
Kráčala s Daliborom von z nemocnice do neprívetivého počasia. Padal sneh s dažďom, vytváral na cestách špinavú kašu. Pri aute zaváhala.
„Nie som si istá, či by som s tebou mala ísť,“ vyhlásila.
„Dôveruj mi, Aneta. Neublížim ti, len ti chcem pomôcť.“
„Prečo?“
„To je otázka,“ zasmial sa nasilu a hneď zvážnel. „Nasadni už, mokneme.“
Dalibor sa musel vyhnúť priamej odpovedi. Vedel, že keby povedal pravdu, že keby sa priznal k láske, ktorú k nej cíti, nikdy by nedovolila, aby jej pomáhal. A on strašne túžil, aby bola šťastná, hoci s iným mužom. S jeho najlepším priateľom. Toto dievča patrilo k malej hŕstke ľudí, ktorí vyhovovali Daliborovým kritériám napriek tomu, že malo chyby. Možno akurát preto. Zunovali sa mu ženy, ktoré dokazovali svoju stopercentnosť, snažili sa ho upútať niekedy až trápnou suverenitou. Anetina jednoduchosť, spontánnosť i tvrdohlavosť ho bolestne priťahovala. Navyše je krásna. Bez mejkapu, umelo vytvorenej krásy, úplne prirodzene. Lenže neexistuje pre neho. Prečo je život taký zamotaný?
Prinútil sa odpútať od citu, ktorý mu spaľoval dušu. Po troch mesiacoch si uvedomil, že útek je zbytočný a zbabelo sa vrátil. Musel ju vidieť, počuť, presvedčiť sa, že je šťastná, získať aspoň jej priateľstvo.
Telefonoval s Emilom Vágnerom a dozvedel sa, v akom bezútešnom stave sa Aneta nachádza. Odo dňa nehody nielenže nemala skicár v ruke, ju prestávalo zaujímať všetko naokolo. Prácu v kaderníctve robila z povinnosti a doma sedela nečinne pri okne. Rozprávala o Michalovi, na žiadnu inú tému sa nedala nahovoriť. Emil vyčerpal všetky možnosti, aby ju donútil niečomu sa venovať. Počúval, ako chodí v noci po dome, a keď jej dohováral, urazene odišla do Michalovho bytu.
Aneta sa nespokojne mrvila na sedadle. Hodiny na prístrojovej doske zablikali šestnásť nula nula. Stmievalo sa.
„Povieš mi, kam ideme?“ opýtala sa podráždene. „Pripadám si ako obeť únosu.“
„Nemáš prečo,“ uškrnul sa. „Chcem, aby si bola šťastná.“
„Ale čo!“ vyprskla sarkasticky. „To si dnes už druhý. Čo vás do môjho šťastia! Odmalička som ho poznala tak žalostne málo. Som zvyknutá na nešťastie.“
„Nie si,“ oponoval mierne. „A čo šťastie s Michalom?“
„Toho sa nedotýkaj,“ otočila sa k nemu výhražne. „To patrí mne a...“
„Tak naň nezabúdaj,“ prerušil ju. „Chceš, aby sa stala z teba ľudská troska? Chceš prísť o rozum, kým sa Michal uzdraví? Nedovolím ti to, Aneta.“
Prekvapene vydýchla a sťažka preglgla. „Vyzerám tak?“
„Zatiaľ nie, ale veľa ti k tomu nechýba.“
„Dočerta, to je hádam moja vec,“ zamrmlala dotknuto.
„Nie je!“
„Je!.“
„Nie je! Verím, že tvoja nečinnosť je len dočasná. Si silná osobnosť, ktorá sa tak ľahko nevzdáva a bojuje. Vieš sa presadiť.“
„Prestaň s tými vzletnými rečičkami,“ zahriakla ho znechutene s čudným pocitom.
Opatrne viedol auto zvolenskými uličkami, až zastali pred neznámou osvetlenou vilou. Vypol motor a pod neónovým svetlom uprel zrak na dievčinu vedľa seba. „Uvidíme, či sú to vzletné rečičky. Teraz pôjdeme dnu a ja na chvíľu odídem. Stretneš tam aj známych, tak sa nemusíš báť.“
To, čo uvidela Aneta Korestová v prvej miestnosti, jej doslova vyrazilo dych. Vyvaľovala oči na pestrú paletu nekonvenčne odetých ľudí, hlučne sa zabávajúcich každý podľa svojho vkusu. Dalibor zmizol ako para nad hrncom, takže jej nezostávalo nič iné, len sa pohnúť ďalej. Nikto si ju nevšímal a ona pri prehliadke videla všeličo.

(Pokračovanie v budúcom čísle)




Autor (zdroj): Jaroslava Núterová