XXXX.
Veľká spoločnosť sa rozliezla do troch rozľahlých miestností. V prvej sa hrali karty, biliard, ktosi brnkal na klavíri, či sa iba tak postávalo, posedávalo s plným pohárom niečoho dobrého v ruke a debatovalo sa. V ďalšej sa ozývala hudba a niekoľko párov si v pomalom tanci šepkalo do uška nežnôstky. V poslednej Aneta natrafila na činorodú spoločnosť. Väčšie i menšie stojany na maľovanie čakali na záujemcov, ktorí si chceli vyskúšať maliarske schopnosti ceruzkou, tušom, či skutočnými farbami. Boli k dispozícii výkresy, plátno, ale aj drevo a sklo. Aneta niekoľkým odvážlivcom nazrela cez plece, ale nič ju nezaujalo. Nerozhodne postávala.
„Poď nám niečo nakresliť,“ oslovil ju bradatý muž strednej postavy.
„Hľadám známeho,“ vyhŕkla rozpačito.
„Tu sme všetci známi,“ skonštatoval muž. „Ja napríklad viem, že kreslíš. Dobre kreslíš, vynikajúco. Ukáž, čo vieš.“
„Inokedy.“
Aneta rýchlo vyspätkovala, zúfalo hľadajúc aspoň jednu známu tvár. Na pár sekúnd zahliadla manželov Santorových, tí jej z diaľky zakývali a venovali sa svojej spoločnosti. Preklínala v duchu Dalibora Pruknera, ktorý akoby na ňu zabudol. Je tu už skoro dve hodiny a stále bezcieľne chodí dookola. Bola smädná a hladná a nemohla ani odísť, pretože vetrovku mala zamknutú v Daliborovom aute. Nemala chuť na rôznorodé alkoholické nápoje ani podivne vyzerajúce švédske stoly. Prijala pozvanie ku kartám, dvakrát za sebou vyhrala, tak ich opustila.
Náhle sa ocitla pri maliarskom stojane s ceruzkou v ruke. „Čo tu robím,“ dudrala pre seba. Bleskovými ťahmi načrtla skupinu hostí. „Počkaj, to ti nedarujem,“ vyhrážala sa polohlasne výkresu.
„Nechcem to ako dar, kúpim ich od teba.“
Zvrtla sa za hlasom. Bradáč podišiel bližšie, vymenil výkres a priateľsky Anetu objal. „Len pokračuj, dievča.“ Bola nahnevaná i prekvapená. Vtom kútikom oka zachytila Daliborovu postavu a priskočila k nemu.
„Čo to má znamenať?“ oborila sa na neho. „To má byť skúška odvahy, kreslenia alebo čoho? Necháš ma tu samú dve hodiny. Čo si o sebe myslíš, dočerta?“
„Veď si sa nenudila,“ namietol nevinne.
Vyslala k nemu mrazivý pohľad, ale on si z neho očividne nič nerobil. „No tak, Nárdy,“ vyzval bradáča. „Vyjadri sa.“
„Mal si pravdu,“ riekol nadšene. „Je očarujúca, presne taká, ako si ju opísal. Myslíš, že sa dá presvedčiť?“
Nárdyho hnedé dobrácke oči boli v rovnakej výške s Anetinými a začali v nich ľad roztápať. Po chvíli skryla zeleň očí pod viečka, líca sa jej mierne zafarbili do ružova.
„Fantastické!“ zvolal Nárdy s obdivom. „Tento skvost sa vie červenať! Neuveriteľné! Vieš o tom, Aneta, že si až nenormálne normálna? Nečudujem sa Daliborovi...“
„To stačí, Nárdy,“ skočil mu do reči Dalibor. „Čo keby si Anete vysvetlil svoju požiadavku.“
Nárdy rozbieha v Banskej Bystrici novú firmu a súrne potrebuje návrhárku, kaderníčku i krajčírku, ktorá by modely šiat nielen navrhovala, ale dohliadala na ich ušitie a celkovú úpravu modeliek pred módnou prehliadkou. Poskytne jej dve – tri pomocníčky. Podmienkou je bydlisko v Bystrici. V budove, ktorú si prenajali, zriadili štvorizbový prvotriedny byt. Od Anety sa čaká podpísanie zmluvy na rok, nasťahovanie a okamžité nasadenie do práce.
„Som si istý, že toto ti bude vyhovovať,“ končil Nárdy monológ. „Vzhľadom na zdravotný stav tvojho snúbenca je pre teba lepšie, ak budeš bývať v Bystrici, čo povieš?“
Aneta nevravela nič. Bola tak vyvedená z miery, že chvíľu trvalo, kým návrh strávila. Čo však bude potom, keď sa Michal uzdraví?
Obaja muži trpezlivo čakali. „Nemôžem z Brezna z ničoho nič odísť, mám so Silviou zmluvu,“ povedala napokon.
„Dokedy?“ opýtal sa Nárdy.
„Do neurčita,“ pokrčila plecami. „Nenechám ju v štichu zo dňa na deň. A potom, rodina...“
„Inga ťa nepotrebuje, zasnúbenie nie je manželstvo,“ reagoval pohotovo Dalibor a vyslúžil si ďalšie mrazivé vlny. Nedbal, hrozitánsky túžil mať Anetu bližšie a žalúdok mu skrútilo od strachu, že návrh odmietne.
„Dajte mi čas na rozmyslenie,“ požiadala nerozhodne.
„Načo?“ vyštekol Nárdy. „Tu nemáš o čom rozmýšľať, Aneta. Nič ťa v Brezne nedrží. Rekonvalescencia Michala bude prebiehať v týchto končinách, nemáš dôvod byť tak ďaleko od neho.“
„Akosi podozrivo si informovaný,“ cúvla o krok.
„Áno,“ priznal bez rozpakov. „Videl som aj tvoje fotografie, mám pre teba špičkový fotoaparát.“
„Mhm,“ zadívala sa na nedokončenú kresbu. „Dám vám vedieť.“
...
Aneta Korestová opustila Brezno. Silvia prezradila, že už dlhší čas ju prosila o zamestnanie dobrá známa, no Anety sa nechcela vzdať, lebo s ňou je nadmieru spokojná. Dnes, keď sama žiada o uvoľnenie, jej nebude robiť problémy a želá jej všetko dobré. Aj Emil Vágner podporil veľkú zmenu v Anetinom živote, iba vyslovil nádej, že neprestanú byť priateľmi. Inga sa zatvárila neurčito, avšak Dindo prejavil nefalšovanú radosť. Konečne sa jeho mladej, múdrej, šikovnej švagrinej dostane príležitosti na vstup do sveta, do ktorého patrí – poskytne jej šancu plne sa realizovať.
Jediné, čo Anetu posúrilo k tomuto kroku, boli časté návštevy Michala Vágnera v nemocnici. Predsa len bola bližšie, mohla kedykoľvek pribehnúť k jeho lôžku a sestričky i lekári nič nenamietali. Správala sa tíško, aby nerušila ostatných pacientov, zvlášť vtedy, keď bola neskorá večerná hodina.
Uvedomila si, že jej život nabral nové, rýchlejšie obrátky. Rozbiehanie Nárdyho firmy so sebou prinášalo také skúsenosti, o akých doteraz len snívala. Prekvapovala svojou originalitou, ktorá neraz spočívala v jednoduchosti. Nárdy bol nadšený a ona spokojná. Vkusne, účelovo zariadený byt poskytoval Anete príjemné útočisko po celodennom zhone. Chcela sa poďakovať Daliborovi Pruknerovi za získanie tejto práce, no v Almedii sa vždy zapol odkazovač a domov telefonovať ju nepochopiteľne odrádzalo.

(Pokračovanie v budúcom čísle)




Autor (zdroj): Jaroslava Núterová