XXXXI.
Od toho večera vo vile nemala o ňom ani šajnu. Spýtala sa Nárdyho.
„Neviem, kde je,“ odvetil krátko, ale vyhol sa pohľadu na Anetu, preto zapochybovala.
Prečo ju klame? Nenaliehala. Upratala si pracovný stôl a pripravila pomôcky na ďalší deň zapisujúc do trhacieho bloku tie, ktoré jej chýbali.
„Aký je tvoj vzťah k Daliborovi?“ Nárdy položil otázku opatrne, pre Anetu však znela ako rana z dela. Nikdy sa nad tým totiž nezamýšľala.
„Nijaký, “ pokrčila plecami. „Chcela som sa mu poďakovať, že mi pomohol.“
„Ach tak, “ podoprel si dlaňou bradu. „Dlho sa poznáte?“
„Ale, Nárdy, “ odložila blok do šuplíka. „Vieš o mne všetko, či nie? Čo majú znamenať tieto otázky? “
„Mhm,“ kývol hlavou.
„Čo mhm?“
„Viem o tebe veľa, ale v ten večer, keď ťa priviedol, mal som dojem, že ho neznášaš.“
„To je jedno,“ zamračila sa a vstala. „Pomohol mi získať nielen vynikajúci džob, ale aj čo sa týka Michala.“ Náhle zmĺkla. Nervózne sklopila viečka a zamrmlala. „Patrí sa poďakovať.“
„Iste,“ súhlasil zamyslene.
„Musím bežať,“ uškrnula sa rozpačito. „Ak stretneš Dalibora, poďakuj sa mu za mňa. Ahoj.“
Nárdy ešte niekoľko minút civel na dvere, za ktorými zmizla Aneta, potom preniesol zrak na telefón a znovu na dvere. Ej, priateľu, tu zrejme nemáš šancu. Napriek tomu zdvihol slúchadlo a vytočil číslo.
Po piatom zvonení sa ozval Daliborov zadychčaný hlas. „To som ja,“ riekol Nárdy potichu, akoby sa bál, že ho niekto počuje. „Čo je s tebou?“
„Mal som trochu starostí s matkou,“ znela odpoveď. „Deje sa niečo?“
„Ani nie. Aneta sa na teba pýtala.“
„Naozaj? Čo chcela?“
„Poďakovať sa ti.“
„Aha.“
„Ako to vyzerá s Michalom?“
„Dnes ho mali znovu operovať na oči.“
„Preto bola celý deň taká nesvoja. Išla za ním. Mal by si sa jej ohlásiť.“
„Neviem, či by to bolo rozumné.“
„Prídeš na našu premiéru?“
„Možno. Prepáč, Nárdy, ponáhľam sa.“
„Fajn, ahoj.“
Zatiaľ, čo sa odohrával tento krátky rozhovor, Aneta Korestová trielila do nemocnice. Pred Michalovou izbou sa zhlboka nadýchla, zaklopala na biele dvere a vošla. Dvojlôžková izba bola prázdna. Nazrela do skrinky, Michalove veci sú tu, no kde je on? Zmeravená vyšla na chodbu, v duchu preberajúc možnosti jeho pohybu. O štvrťhodinu prekvapene i natešene zízala na prichádzajúcu sestričku, ktorá tlačila pred sebou na invalidnom vozíku usmievajúceho sa Michala.
„Vitaj, Aneta.“ Pozdravil ju veselo a ona ho v návale radosti pobozkala rovno na ústa. Zdravou rukou si ju pridržal. „Sme na verejnosti,“ zašepkal jej do ucha a tento raz ju pobozkal on.
„Som taká šťastná, že si vstal,“ usmiala sa cez slzy dojatia.
„Skúšam.“ Zaklonil hlavu, žmurkajúc na sestričku. „Nechcú mi dovoliť, vraj som slabý ako čaj.“
„Všetko chce svoj čas,“ povedala sestrička. „Ešte by ste si mohli ublížiť. Poďme, uložím vás.“
Michal Vágner sa trochu rozmazaným zrakom vpíjal do Anetinej tváre. Za celé týždne, čo ju nevidel, si deň čo deň predstavoval jej zelenkasté oči, tmavé vlasy, ktorými ho tak často šteklila po tvári, jej úžasné, horúce telo pri milovaní, v duchu si opakoval nádherné zážitky s ňou. Neprekonateľne túžil zdupkať z bieleho nemocničného lôžka, aby ju mohol opäť stisnúť v náručí. Kedy to bude? Prečo ho nechcú pravé končatiny počúvať? Lekári mu odporúčajú trpezlivosť a on sa všemožne snaží poslúchať. Veď iba včera mu zložili sadrové obväzy, no sedenie na vozíku ho veľmi unavilo.
Sestrička nakvapkala Michalovi do očí kvapky, upozornila Anetu na dĺžku návštevy a odišla.
„Dnes bol za mnou tvoj otec,“ riekol Michal, prechádzajúc si ľavou rukou po strnisku na brade.
„Vieš, že ti to pristane?“ usmiala sa Aneta.
„Nezdá sa mi,“ zaškeril sa nespokojne. Nastalo ticho v ktorom obaja cítili napätie. Vystrela ruku, aby ho pohladila, ale odvrátil sa. „Mala by si prestať sem chodiť,“ povedal priškrtene. „Ubíja ma to.“
„Názor môjho otca?“ preglgla vystrašene.
„Nie,“ odvetil prudko. „O tebe sme sa nebavili. Reakcia mrzáka.“
„Ty nie si mrzák,“ namietla nahnevane. „O čom to táraš, Michal? Pred chvíľou ti nič nebolo!“
„Nechcem aby si sem každý deň chodila,“ tvrdil a na čelo mu vystúpili kropaje potu. „Unavuješ ma, choď preč, aj tak ťa nevidím!“
Aneta zdesene, neveriaco hľadela na Michala. Kam sa podel ten veselý, milujúci muž spred desiatich minút? Ešte stále cítila na ústach jeho pery, ktoré teraz vyslovujú také kruté slová. Prinútila sa ovládnuť roztrasený hlas. „Nechodím za tebou zo súcitu, ale pretože ťa ľúbim a chcem.“
„Kašlem na to, čo chceš,“ vyprskol tlmene. „Lepšie urobíš, ak ma počúvneš.“

(Pokračovanie v budúcom čísle)




Autor (zdroj): Jaroslava Núterová