Román na pokračovanie: DIEVČA S MOTORKOU XXXXI. časť
XXXXI.
„A ak nie?“ zaklipkala viečkami, aby zatisla slzy.
„Zakážem tvoje návštevy.“
„To neurobíš!“ zvolala pobúrene.
„Urobím, a rád!“ zvýšil hlas a obrátil sa jej chrbtom.
Nebola to pravda. Správal sa tak v Anetinom záujme, no vedel, že by to nepochopila. Nikdy by si nepriznala, že návštevy pri jeho lôžku ju stresujú, okrádajú o drahocenný čas, ktorý mohla využiť na vlastný oddych. Spočiatku bol nesmierne šťastný v jej prítomnosti, pomáhala mu prekonať šok zo zranenia a blahorečil osudu, že ju vôbec spoznal. Tešil sa spolu s ňou z nového zamestnania, počúval nadšené rozprávanie o rozbiehaní Nárdyho firmy, čo úplne zmenilo jej život. V posledných dňoch však na nej jasne videl stopy obrovskej únavy, hoci sa to zo všetkých síl snažila zatajiť. Rozhodol sa ušetriť jej každodenné náhlenie do nemocnice, aby sa mohla pokojne pripraviť na premiéru prvej módnej prehliadky. Ona by istotne neuznala tieto argumenty, a keď chcel, aby ho počúvla, prinútil sa k surovosti, aká mu dosiaľ bola cudzia. V neposlednom rade i kvôli sebe samému. Umienil si rehabilitáciu prežiť bez jej pomoci a postaviť sa pred ňu už úplne zdravý. Odišla bez rozlúčky.
Tú noc Aneta Korestová polovicu preplakala, polovicu sa presviedčala, že to bol momentálny vrtoch pacienta. Michal predsa nemohol myslieť svoje slová vážne! Možno bol skutočne po operácii unavený, to sa dá pochopiť. Ale prečo ten hnev?
Nárdy nekomentoval Anetine kruhy pod očami, ani smútok v jej tvári, ktorý sa po pár dňoch pomaly strácal. Vo firme finišovali, pracovali dňom i nocou, nebol čas na súkromné záležitosti. ...
Prišiel deň ich premiéry. Od včasného rána všetci horúčkovito pobehovali, vylepšovali, čo sa dalo. Aneta sa nepoddala všeobecnému napätiu, akoby nepociťovala nervozitu, ktorá zachvátila dokonca i Nárdyho, ktorý znepokojene pokukoval po zadumanom dievčati. Tak strašne sa pred týždňom tešila na tieto chvíle a dnes pôsobila dojmom ľahostajnosti. Sledoval jej pekné ruky, čarujúce na účesoch a róbach manekýnok a hoci nenašiel jedinú chybičku, akési pochybnosti sa mu vnášali do duše.
Dvojhodinová prehliadka elegancie a krásy prebehla hladko s nečakaným úspechom. Až pri ďakovačke sa Aneta šťastne, radostne rozosmiala, spontánne vybozkávala Nárdyho na obe líca, objala sa s manekýnkami. V tom okamihu bola znova taká, akú ju poznali a radosť bola o to väčšia. S rumencom na tvári, s rozžiarenými zelenkastými očami prijímala blahoželania od známych aj neznámych, usilovne zatláčajúc v srdci spomienku na Michala. On tu mal byť!
Nechcela dlhšie kaziť vynikajúci úspech svojimi osobnými problémami. Na recepcii si s každým poctivo štrngla, držiac v ruke vysoký pohár šampanského, ale upíjala z neho málo. Zoslabnutý žalúdok odmietal alkohol i dobré jedlo, hlavu mala ako v ohni, len silou vôle sa držala na ustatých nohách.
Štefan Korest pozoroval dcéru s hrdosťou, zmiešanou so značným nepokojom. Nie iba on si všimol Anety. Súčasne s ním pristúpil k dievčine profesor Lednický s Daliborom Pruknerom. Ich úprimné slová nezneli ako obyčajné frázy, napriek tomu ju nepríjemne vzrušili a prehltla poriadny dúšok šampanského. Nebola si istá, ako dlho sa ešte vydrží ovládať, pretože ten človek, s ktorým sa túžila podeliť o prvom úspechu o ňu nemá záujem. Uvedomila si, že títo ľudia s tým nemajú nič spoločné a ledva zo seba vypravila slová vďaky určené Daliborovi.
„Vzletné rečičky pristáli na zemi,“ povedala s úsmevom a pozrela na Dalibora. „Som ti vďačná, že si ma sem dotiahol. Dúfam, že to nikdy neobanuješ.“
„Ja určite nie,“ odvetil, nespúšťajúc z nej zrak. „Odteraz záleží na tebe, Aneta, a ja ti dôverujem.“
„Ďakujem.“
Tak rada by počula tieto povzbudzujúce slová od Michala! Rýchlo dopila zvyšok vína, ospravedlnila sa a bežala na toaletu. Našťastie tam nebol nikto, tak si studenou vodou zmývala slzy žiaľu, ktoré nedokázala zadržať. Po chvíli vyšla von a natrafila na čakajúceho Dalibora.
„Si v poriadku, Aneta?“ spýtal sa starostlivo.
„Nie som,“ vyhŕkla roztrasene. „Ale ty sa preto netráp, dostanem sa z toho sama.“
„Môžem ti nejako pomôcť?“
„Už si mi dosť pomohol,“ vzdychla smutne.
Dalibor viac nenaliehal. Po polnoci sa hostia začali rozchádzať, Michalovi bratia s manželkami zaželali Anete ďalšie úspechy a Štefan Korest sa rozlúčil aj s Emilom Vágnerom. Odprevadili Ingu s Dindom, zostalo len niekoľko ľudí, ktorých Aneta osobne nepozná, tým sa zasa venoval Nárdy. Odmietla otca ako sprievodcu domov, tak Dalibor pochopil, že chce byť sama. Dva bloky prejde rýchlo. Po teplom kúpeli okamžite zaspala, ale najskôr vypla telefón, aby ju nikto nerušil.
Dalibor Prukner spal málo, aj to s častým budením. Stále mal pred očami utrápenú Anetinu tvár. Uznáva, že posledné dva týždne boli pre ňu ťažké, od Nárdyho sa však dozvedel, že jej smútok trvá od Michalovej poslednej operácie. Preto sa informoval v nemocnici o jeho celkovom zdravotnom stave. Informácie boli uspokojivé, pacient sa má dobre, je v optimistickej nálade a veselo robí pokroky.
Čo je teda príčinou Anetiných sĺz? Možno mala s Michalom roztržku, možno jej zazlieva neustálu pracovnú vyťaženosť, kvôli ktorej ho menej navštevuje. No s tým by si Aneta Korestová istotne poradila inak. Ona nepatrí medzi tie slabé povahy, čo sa umárajú pri každej príležitosti.
Čosi Dalibora nutkalo vytočiť Anetine číslo. Telefón bol hluchý.
Skúsil o hodinu, ale neozval sa žiadny tón. Zrejme išla do nemocnice a zabudla telefón zapojiť. Ďalšie dve hodiny premašíroval po celom dome, až to rodičom bolo čudné. Potom volal Štefanovi Korestovi, Nárdymu, i Michalovým bratom – nikto o Anete nič nevedel. Nervozita zachvátila Daliborovo vnútro, pričom hrešil sám seba. Čo ma do toho, ak sa pohádali! Prišiel tvoj čas, šepkalo mu druhé ja, choď za ňou, máš možnosť získať ju... napokon nevydržal.
Zatiahnuté žalúzie oznamovali, že asi spí. Tak dlho? Bez dychu vybehol na druhé poschodie a sprvu zvonil slušne. Prikladal ucho na dvere, spoza ktorých neprenikol absolútne žiadny zvuk. Čo, dočerta, sa stalo?! Niekoľkokrát silno zabúchal. „Aneta, si tam ?“ skríkol v panike. „Aneta, otvor!“
Sekundy sa mu zdali príšerne dlhé, kým sa dievčina zjavila vo dverách. V župane, strapatá, rozospatá. Dalibor sa v poslednej chvíli ovládol a neobjal ju.
„Azda niekde horí?“ spýtala sa nevinne. Oprela sa o zárubňu, žmurkajúc ťažkými viečkami na mladého muža pred sebou. „Tak čo sa robí?“
„Spíš celých jedenásť hodín, telefón nedvíhaš, bál som sa o teba,“ vydýchol uľahčene.
„No a čo?“ zívla. „Telefón som vypla. To si meral cestu zo Zvolena len preto, aby si ma zobudil?“
„Nie, ja... chcel som sa presvedčiť, že si v poriadku,“ povedal.
Aneta začula z jeho hlasu teplo a nehu. Zmätene na neho pozrela. Naozaj prišiel iba kvôli nej? Zaslúži si aspoň kávu.
„Poď ďalej,“ odstúpila do chodby bytu. Usadila ho v obývačke, zapla telefón, bleskovo sa osprchovala a oblečená do vkusných šiat vlastnej výroby priniesla uvarenú kávu. Zhovárali sa o včerajšej prehliadke, keď spustil telefón. Najprv volal otec, potom Emil Vágner, ďalej Michalovi bratia, nakoniec Nárdy, ktorý ju pozval na stretnutie do vily. |
(Pokračovanie v budúcom čísle)
Autor (zdroj): Jaroslava Núterová
|
