XXXXII.
Každému musela vysvetľovať, že je v poriadku, mala vypnutý telefón.
„Dofrasa, čo sa im robí?“ začudovane krútila hlavou.
„No, vieš, Aneta,“ súkal zo seba Dalibor. „To ja som spravil poplach...“
„Preboha,“ zasmiala sa pobavene. „Koho si ešte splašil?“
„Myslím, že to boli všetci,“ uškrnul sa. „Ten ďalší volá z vlastnej iniciatívy.“
V príjemnom rozhovore plynuli minúty, spájajúce sa do hodín. Pripomínali starých priateľov, ktorí sa dlho nevideli a chcú si všetko porozprávať. Jedinej téme sa Aneta usilovne vyhýbala a modlila sa v duchu, aby sa Dalibor na Michala nespýtal. On zasa ťažko tlmil zvedavosť, pretože si nebol istý, čo sa v Anete skrýva. Súmrak za oknami im naznačil pokročilý čas.
„Je neskoro,“ riekla váhavo Aneta, keď rozhovor začal viaznuť.
„Áno,“ pritakal Dalibor zamyslene, čakajúc vetu: - Idem do nemocnice za Michalom. – „Chystáš sa niekam?“
Mlčky pokrútila hlavou, vstala, a podišla k obloku. Rozpaky medzi nimi narastali každým okamihom, obaja vedeli, kto je ich príčinou, no mlčali každý z iného dôvodu. Ticho sa stávalo neznesiteľným, až Dalibor urobil prvý krok. Jemne sa dotkol Anetinho pleca. Ani sa nepohla, tak si ju obrátil k sebe.
„Nech ťa trápi čokoľvek, dobré jedlo zaháňa smútok,“ usmial sa do zelenkastých očí. „Pozývam ťa na večeru.“ Tvár jej skrivil úškrn, ktorý mal byť úsmevom. Zhlboka vzdychla.
„To som už raz počula,“ riekla polohlasne. „Je čas vyskúšať to. Ale...“ Odmlčala sa.
„Ale?“
„Za iných okolností. Nehnevaj sa, Dalibor.“
„Čo keby si mi povedala pravdu?“ založil si ruky na hrudi. „Som tvoj priateľ alebo nie?“
„Áno,“ prikývla. „Dobre teda, Michal sa považuje za mrzáka. Vyhnal ma od seba, vraj ho moja prítomnosť ubíja, unavuje. Zakázal mi navštevovať ho a ja neviem prečo. Keby som nemala túto prácu, asi by som sa zbláznila.“
Bol rád, že neplakala. Hovorila síce s bolesťou v hlase, no slzy by to ešte zhoršili. Teraz, keď vedel, o čo ide, sa mu uľavilo. Hoci netušil presne, aké slová útechy má použiť, či by ich dievčina brala na vedomie, rozhodol sa na pozvaní trvať.
„Pozri, Aneta, nemyslím, že by si sa preto mala zatvárať. Možno to nie je také vážne, daj mu čas, určite sa z toho dostane. Chápem tvoje sklamanie, ale ver mi, že ak sa postaví na nohy – a on to dokáže – príde sám za tebou.“
Dočerta, čo ma núti takto ju utešovať, hneval sa sám na seba Dalibor. Mal by som byť rád, že Michal narušil ich vzťah, čím mi do rúk vložil možnosť uchádzať sa o ňu. Nie, nemôžem zneužiť jeho bezmocnosť, počkám kým nebude celkom zdravý a potom sa uvidí. Len sa postarám, aby Aneta veľmi netrpela.
Pozvanie na večeru prijala. Jednak bola hladná, jednak sa v jej domácnosti nenašla poriadna strava. Varenie ešte stále nepatrí medzi Anetine záľuby. Po večeri Dalibor navrhol návštevu Nárdyho vily, kde z Anety smútok rapídne opadol.
Nastali týždne plného pracovného nasadenia. Nemohli si dovoliť zaspať na vavrínoch a z Nárdyho sa vykľul prísny, náročný šéf, nekompromisne vyžadujúci stopercentný výkon. Modely jeho firmy boli žiadané, dobre platené, nezanedbateľný bol spôsob, akým ich prezentovali. Zrodila sa nová, mladá, šarmantná, ambiciózna osobnosť vo svete módy v podobe Anety Korestovej. Médiá sa o nej vyjadrovali v superlatívoch, všade, kde sa objavila, nemala núdzu o spoločnosť. Popri mnohých povinnostiach Aneta nezabúdala na Michala Vágnera a každý deň si ukradla pár minút na telefonát do nemocnice.
Netušila, že on sleduje pozorne jej úspechy, ktoré sú pre neho hnacím motorom na skoré uzdravenie. Pohyblivosť jeho končatín sa zo dňa na deň zväčšovala, dokonca i tých, s ktorými dosiaľ nemohol hýbať. Od zdravotníckeho personálu sa mu dostalo pochvaly. Už dávno tu nemali pacienta, ktorý sa tak rýchlo zotavoval. Nemalý podiel na jeho úsilí mala, samozrejme, myšlienka na snúbenicu, ktorú odohnal. Sestričky pred ním netajili jej telefonáty a Michal si uvedomil absurdnosť svojho rozhodnutia. Mohli sa tešiť spoločne – on z jej úspechov, ona z jeho rekonvalescencie.
Zvyčajne sa vrchná sestra nemiešala do súkromných záležitostí pacientov. Mladý muž si ju získal svojím optimizmom a usilovnosťou, jeho snúbenica vytrvalosťou. Šikovnými otázkami vymámila z Michala priznanie, prečo ho Aneta prestala navštevovať.
Jedného slnečného dňa mu položila otázku: „Napadlo vám, že by si mohla nájsť niekoho iného?“
„No, to je fakt,“ súhlasil okamžite. „Ale to by sa o mňa dávno nezaujímala.“
„Takže čakáte, kým sa tak stane? Nechcem vám radiť, ale nenechávajte ju dlho samu. Je mladá, krásna, úspešná...“
„Viem,“ sklonil hlavu. „Práve preto jej chcem byť rovnocenným partnerom. Predstavte si, že by som s ňou mal ísť do spoločnosti. S barlami to pôjde ťažko.“
„Tie vás budú sprevádzať niekoľko mesiacov, chlapče. Aneta sa s tým vyrovná skôr ako vy, mali by ste jej viac dôverovať.“
„To ju tak dobre poznáte?“ zvraštil čelo.
„Poznám – nepoznám, uvažujte,“ uzavrela vrchná sestra a odišla.
Podarilo sa jej vypočuť rozhovor sestier, ktoré sa o mladého muža starajú. Vyrozumela z neho, že Aneta požiadala jednu z nich o stretnutie s Michalom a tá, keď mu prosbu tlmočila, bola prekvapená jeho zlostnou reakciou. Tvrdohlavo trval na nerozumnom rozhodnutí, až to človeka zarážalo. Dúfala, že semienko pochybností v ňom začne klíčiť a privolí na Anetine návštevy.
Michal Vágner prežíval najbližších pár hodín úporným premýšľaním. Prišiel k hrozivému záveru. Čo ak Aneta naozaj poslúchla jeho posledné slová a prázdne miesto v jej srdci zaplnil niekto iný?! O náhradníka iste nemá núdzu.
On z čírej sebeckosti, samoľúbosti vyriekol ortieľ nad ich životom – čo teraz? Našťastie mu napísala telefónne číslo do firmy aj domov. Dokrivkal sa k telefónnemu automatu a vytočil číslo.
„Nárdy,“ ozval sa mužský hlas.
„Tu je Michal Vágner. Môžem hovoriť s Anetou?“
„Bohužiaľ, volali ju do salónu.“
„Mhm, vďaka.“
Michal sklamane zavesil slúchadlo. Mohol som jej aspoň nechať odkaz, napadlo mu. Nevadí, zavolám jej večer domov.
Nárdy pozrel na Anetu, ktorá sa otočená ku kresliacej doske cez plece spýtala: „Kto to bol? Pred kým ma zapieraš?“
„Povedala si, že keď bude volať nejaké podozrivé indivíduum, nie si tu.“
„Nepýtal si sa na meno, takže sa predstavil,“ sadla si oproti nemu na stoličku.
„Nepredstavil sa a hneď chcel rande. Potom zložil.“ A ty máš s iným rande, dodal v duchu pre seba.
Vtom zazvonil opäť telefón, no Aneta sa vrhla prvá na slúchadlo. „Áno, idem.“ Zadívala sa na šéfa. „Do salónu.“
Keď odišla, Nárdy si nahlas vydýchol. To bolo len – len. Keby povedal pravdu, letela by do nemocnice a večer s Daliborom by sa nemusel uskutočniť. Úspešný mladý muž a úspešná mladá žena patria k sebe. Veď čo by si Michal počal s jej popularitou?!

(Pokračovanie v budúcom čísle)




Autor (zdroj): Jaroslava Núterová