XXXXIII.
Čo ak Aneta naozaj poslúchla jeho posledné slová a prázdne miesto v jej srdci zaplnil niekto iný?! O náhradníka iste nemá núdzu...
On z čírej sebeckosti, samoľúbosti vyriekol ortieľ nad ich životom – čo teraz? Našťastie mu napísala telefónne číslo do firmy aj domov. Dokrivkal sa k telefónnemu automatu a vytočil číslo.
„Nárdy,“ ozval sa mužský hlas.
„Tu je Michal Vágner. Môžem hovoriť s Anetou?“
„Bohužiaľ, volali ju do salónu.“
„Mhm, vďaka.“
Michal sklamane zavesil slúchadlo. Mohol som jej aspoň nechať odkaz, napadlo mu. Nevadí, zavolám jej večer domov.
Nárdy pozrel na Anetu, ktorá sa otočená ku kresliacej doske cez plece spýtala: „Kto to bol? Pred kým ma zapieraš?“
„Povedala si, že keď bude volať nejaké podozrivé indivíduum, nie si tu.“
„Nepýtal si sa na meno, takže sa predstavil,“ sadla si oproti nemu na stoličku.
„Nepredstavil sa a hneď chcel rande. Potom zložil.“ A ty máš s iným rande, dodal v duchu pre seba.
Vtom zazvonil opäť telefón, no Aneta sa vrhla prvá na slúchadlo. „Áno, idem.“ Zadívala sa na šéfa. „Do salónu.“
Keď odišla, Nárdy si nahlas vydýchol. To bolo len – len. Keby povedal pravdu, letela by do nemocnice a večer s Daliborom by sa nemusel uskutočniť. Úspešný mladý muž a úspešná mladá žena patria k sebe. Veď čo by si Michal počal s jej popularitou?!
Pár dní sprevádzal Anetu čudný pocit. Dávnejšie sa zriekla dvíhania slúchadla, pretože príliš často musela čeliť rôznym návrhom i vulgárnym výrazom chlapov, ktorí jej prejavovali sympatie. Požiadala Nárdyho, aby sa ich zbavoval. Na tom hovore bolo čosi divné. Nárdy ho nekomentoval, hoci skoro vždy vyjadril svoju mienku, uľavil si malou nadávkou. Kto mohol telefonovať, že ma bez mihnutia oka zatajil v mojej prítomnosti!
Chodila bezcieľne po byte a mala nutkanie volať do nemocnice. Nie, Michal istotne nie, však sa pri počutí jej mena hrozne rozčúlil, ako jej súcitne zreferovala zdravotná sestra. Ach, bože, o chvíľu je tu Dalibor a ja nie som hotová. Ledva vyliezla spod sprchy, aby mu otvorila.
„Ahoj, prišiel som zavčasu?“ Srdce sa mu rozbúchalo pri myšlienke, že pod županom je nahá.
„Nie, trochu som sa pozabudla,“ usmiala sa ospravedlňujúco. „Za moment sa oblečiem.“
„Nemusíš,“ zamrmlal, keď zmizla za dverami spálne.
Dalibor si uvedomoval, že čoraz ťažšie sa mu darí priateľsky komunikovať s Anetou, ktorá nemala ani potuchy, čo pri nej prežíva, ako sa musí ovládať, aby neprejavil pravé city k nej. Má jej priateľstvo, po ktorom túžil. Lenže on chce viac.
Od prvej módnej prehliadky snúbenca nespomínala. Nárdy mu sprisahanecky oznámil, že ju zamestnáva natoľko, aby sa jej odnechcelo bežať do nemocnice. Dalibor mu povedal o roztržke s Michalom a odvtedy ju Nárdy vždy skôr uvoľnil na stretnutie s ním. Asi to myslel dobre, ale Dalibor nemal pri tom víťazný pocit. Napriek tomu priateľovu pomoc ticho prijímal.
Objavila sa v dlhých tyrkysových šatách bez ramienok a Daliborovi pri pohľade na očarujúcu bytosť prešiel mráz po chrbte.
„Si nádherná,“ vydýchol s obdivom. Spôsob, akým si ju prezeral, vháňal Anete červeň do líc. Podišiel celkom k nej, sklonil tvár a ona sa v poslednej chvíli uhla, takže jeho bozk mierený na ústa, trafil jej rozpálené líce. „Aneta,“ zachripel. Nekontrolovateľne ju objal a než mu v tom mohla zabrániť, zmocnil sa jej úst. Cítil, ako mu v náručí ochabla. Pustil ju a s úžasom hľadel do zelenkastých očí zaliatych slzami.
„To si nemal urobiť,“ zašepkala.
„Dočerta!“ Prehrabol si rukami vlasy. „Prepáč, Aneta, prepáč, prosím ťa. Ja neviem, čo ma to pochytilo. Zabudni na to, prosím. Mal som sa ovládnuť, ale si tak krásna. Nedokázal som odolať, odpusť."
„Nepros a vypadni,“ utrela si spakruky ústa i slzy. Vošla do nej zlosť. Pokazil pekné priateľstvo!
„Nemôžem,“ vyriekol stiesnene.
„Prečo?“
„Musíme ísť na recepciu, je pre teba dôležitá.“
„Pôjdem sama,“ povedala pevne. Dívala sa na neho tvrdými očami bez náznaku zmierenia. „Alebo sa ospravedlním.“
„Na to je neskoro. V takýchto prípadoch nechodí žena bez sprievodcu, už som ti to vysvetľoval. Sľubujem, že sa budem chovať slušne.“
Aneta sa zamyslela. Dalibor má pravdu. Iba raz skúsila ísť bez partnera na podobnú akciu a všetci sa nad tým pozastavovali. Spoločenský bontón jednoducho neuznáva takúto samostatnosť ženy, vyžaduje sa sprievodca, inak ju nikto neberie vážne. Napokon, Dalibor je vhodný spoločník, vie sa pohybovať medzi smotánkou, zakaždým ju usmerní k tým pravým ľuďom. Ich nezáväznému priateľstvu nik neverí, no jeho prítomnosť jej pomáha. Teraz by aj tak nikoho nezohnala. Koniec koncov, však sa dokopy nič nestalo, nemala reagovať tak unáhlene.
„Mhm, verím ti,“ usmiala sa a črty tváre jej zmäkli.
Len čo zamkla dvere bytu, rozozvučal sa telefón. Po dlhom, márnom zvonení zmĺkol. Michal Vágner vybral z automatu päťkorunáčku a odovzdane klesol na stoličku. Aneta nie je doma. Kde môže byť v túto večernú hodinu? Hádam nerobí nadčasy? Vytočil číslo do firmy, ale ani tam sa nedovolal. Nespokojne, s klíčiacou žiarlivosťou sa vrátil na izbu.
V piatok ráno vyrukoval Nárdy s pozvaním na chatu. Chce osláviť okrúhle štyridsiate narodeniny a zíde sa tam úzka spoločnosť jeho verných priateľov.
Bez výčitiek svedomia zatajoval pred Anetou Michalove telefonáty a tešil sa z jej vzťahu k Daliborovi. Neuvažoval nad tým čo bude, keď to praskne. Aneta si už zvykla bez snúbenca, dostala sa do sveta, do ktorého on nepatrí. Potrebuje vedľa seba práve takého muža, aký je Dalibor Prukner.
Popoludní prišiel Dalibor k Anete, aby spolu kúpili Nárdymu darček. Nevedeli nič originálne nájsť, pričom sa veľa nasmiali, lebo nápady mali všelijaké. Pôsobili dojmom šťastne zamilovanej dvojice a Aneta si to uvedomila vtedy, keď ju vzal za ruku a ťahal do Orientu. Vopchala si ruky do vrecka.
„Čo sa stalo?“ opýtal sa zarazene.
„Nerobím dobre,“ vyhŕkla rozpačito.
„Čo nerobíš dobre?“ nechápal Dalibor a hrdlo mu stiahlo.
„Mám pocit viny a myslím, že by som tu nemala byť.“
„O čom to hovoríš, Aneta?“

(Pokračovanie v budúcom čísle)




Autor (zdroj): Jaroslava Núterová