XXV. časť
„Dávno?“
„Ak išla domov, už by tam mala byť,“ odvetil Maroš. „Dofrasa, čo sa stalo? Prečo si nezavolal?
„To mi ani nenapadlo,“ priznal Michal a vtedy si najstarší brat všimol jeho zakrvavené tričko. S privretými očami podišiel bližšie. „Niesol som na rukách zranené dieťa. Vbehlo s bicyklom pod kolesá auta niekoľko metrov predo mnou. Potrebovalo rýchlo pomoc a jeho matka dostala šok. Pred chvíľou ma od nej oslobodila jej sestra, chlapček to našťastie prežije. A teraz mi povedz, ako sa Aneta dostala z domu.“ Maroš vzal s úškrnom do ruky barlu. Týmto chcela rozbiť okno.“
„To sa jej podobá,“ kývol Michal hlavou s neveselým úsmevom.
„Tak som jej radšej otvoril dvere. Teda, poviem ti braček, mal by si vážne pouvažovať o perspektíve vášho vzťahu. Jana bola tvrdohlavá, no Aneta ju predstihuje o dobrých pár stupňov. Život s takouto ženou bude pre teba ako prechádzka po zamínovanom poli.“
„Žeby som sa dal k pyrotechnikom?“ pokúsil sa zažartovať, ale Marošova tvár ostávala chladná. „Nie,“ vzdychol. „Len si myslím, že by mala vidieť ten film.“
„Zhliadnutie kazety môže mať opačný účinok,“ namietol Maroš. „Nebude ju varovať, ale vyprovokuje dokázať, že je iná, že jej sa nič nestane.“
„Risknem to, uvidíme, čo to s ňou spraví,“ uzavrel Michal rozhovor a za niekoľko okamihov osprchovaný, prezlečený do čistých šiat, znovu štartoval svoju Renaultku, aby sa dopravil k svojej láske.
Lenže nájsť Anetu Korestovú nebolo také ľahké. Pekné popoludnie sa chýlilo k večeru, jasná obloha sľubovala teplú, príjemnú noc. Michalovi prišlo trochu ľúto, že premárnil s Anetou ďalší letný deň bez toho, aby prejavili aspoň máličko snahy, či toto ich vzájomné naháňanie sa môžu považovať za snaženie nájsť vhodný kompromisu? Vlastne áno, veď keby o to nemali záujem, nehľadali by jeden druhého. Chyba bola v tom, že sa míňali.
Zazvonil pri dverách Dáši, ktorá ho ubezpečila, že Aneta motorku zamkla v garáži a kľúče jej dala do opatery. Proti zvádzaniu. Michal sa v duchu strašne potešil, však to je prvý Anetin ústupok, náznak, že mieni akceptovať jeho želanie! Dáša mu to s úsmevom potvrdila.
„Neviem, Michal, nakoľko Anetu poznáš, ale buď si istý, že ak sa vzdáva kvôli tebe motorky, musí v tom byť niečo viac ako láska. Jej na tebe neuveriteľne záleží.“
„Tak prečo sa za mňa nechce vydať?“ opýtal sa trpko.
„No, zrejme sa necíti natoľko zrelá,“ pokrčila plecami. „Pol roka známosti sa jej vidí - možno krátka doba na uzavretie manželstva, je opatrná. Dobre vieš, aké mala detstvo.“
„Kde by som ju mohol nájsť,“ uvažoval. „Dva týždne sa mi vyhýba a dnes, ja idem na Jarabú, ona z Jarabej, prídem domov, jej tam už niet, ani tu...“
„Počkaj chvíľu, určite sa objaví,“ hovorila Dáša upokojujúco a pozerala spoza záclony von pred panelák.
Michal sa postavil vedľa nej, hoci žalúdok mu zvieralo pri pomyslení, že by sa dnes vôbec nemali stretnúť. Dokedy, bude čakať, kým ho Dáša nevyhodí. A potom si sadne pred dvere Anetinho bytu, aby mu znovu neušla. Konečne zbadal jej štíhlu postavu, ponáhľajúcu sa ku vchodu. Skôr ako vošla, zastavilo pri nej auto, z ktorého vystúpil Richard Moday. Chcel chytiť Anetu za ruku, avšak rýchlo pred ním cúvla. Ich posunky naznačovali, že sú obaja rozčúlení, povedali si pár slov, načo Aneta vbehla do vchodu. Richard sadol za volant a prudko vyrazil.
„No, mal by si ísť,“ utrúsila Dáša.
Hneď pri prvom zvonení Aneta otvorila a zarazene vypleštila oči na Michala. Niekoľko sekúnd si mlčky hľadeli do očí. „Môžem ďalej?“ spýtal sa. „Samozrejme,“ zamrmlala.
Lomcovala ňou dvojnásobná zlosť a vtedy bývala najradšej sama, aby zbytočne neubližovala ľuďom v okolí. Ibaže tohto muža nemohla ignorovať, tohto muža ľúbi a je kvôli nemu ochotná spraviť aj tú najnemožnejšiu vec. Zriekne sa dvanásťročného sna, čohokoľvek, aby mu vyhovela. Je také ťažké jednoducho povedať – „Nesadnem viac na motorku?! Prečo mám pocit, že ma o niečo okrádajú?“
„Upokoj sa, Aneta,“ prehovoril Michal. V objatí ju odviedol ku gauču. „Sadneme si, lepšie sa nám bude rozprávať. Pozri, viem si predstaviť, ako ťa moji bratia privítali, keď ťa uvideli na motorke. Prečo si sa mi vyhýbala? Mohli sme sa dohodnúť a nemusela si počúvať mojich bratov, ktorí ťa odmietnu prijať, kým sa nevzdáš motorky. Tebe to môže byť jedno, však si vezmeš mňa, nie celú rodinu. Záleží na nás dvoch, či nie? Urazila si sa ako malé dieťa, ktorému zoberú obľúbenú hračku. Chápem, je ťažké vzdať sa niečoho, po čom túžiš od malička, tvrdo si šetrila, zriekala sa ostatných zábav. Zrazu si príde akýsi chlap a žiada od teba čosi neskutočné.“ Michal sa odmlčal v domnienke, že Aneta bude chcieť tiež niečo povedať. Zlosť z nej počas jeho slov pomaly vyprchala. Zelenkasté oči mala upreté kamsi do neznáma, no neprepočula ani slovíčko, hoci výraz jej tváre by mohol svedčiť o opaku. A on si uvedomil, že takto sa správa vždy, keď je nahnevaná. Nekričí, neplače, len sa snaží nikomu neublížiť svojím výbuchom zlosti. Je to zvláštne, niekomu pukne srdce, ak v sebe dusí ľútosť, starosti či hnev, inému hrozí infarkt pri nadmernom rozčuľovaní. Čo s tým? Helene Korestovej zakázali lekári rozčuľovať sa, Anete by možno pomohlo, keby si trošku uľavila.
„Nechcem ti prikladať nôž na krk, Aneta,“ pokračoval Michal po chvíli. „Premietni si túto kazetu. Zober ju ako – trebárs, ako dokumentárny film.“
Aneta Korestová sa konečne upokojila, zmizol z jej peknej tváričky strnulý výraz a začudovane sa pozrela na mladého muža vedľa seba.
(Pokračovanie v budúcom čísle)


Autor (zdroj): Jaroslava Núterová