XXVIII.
S jesennými hmlami sa zdravotný stav Heleny Korestovej rapídne zhoršoval. Tak rada by si povarovala prvého vnúčika, tak rada by ho vlastnými rukami okúpala či povozila v kočíku na prechádzke! Nevládala. Pri najmenšej námahe ledva dych lapala, opuchy na rukách a na nohách jej bránili vo vykonávaní bežných domácich prác. Ingine uštipačné poznámky odradili Helenu od návštev na Jarabej. Ak mal Michal službu, dal auto k dispozícii Anete, takže neboli odkázané na autobusovú dopravu. Napriek tomu matka odmietala pohodlnejšie cestovanie a až po čase z nej mladšia dcéra vydolovala príčinu.
„Nie som pre ňu matka,“ šepkala Helena rozochvene, pretože na plač nemala síl. Už niekoľko dní pozorovala Aneta na matke depresívne stavy, apatiu voči všetkému a všetkým. Znepokojene siahla na Heleninu bledú tvár.
„Zavolám Urbana, mami.“
„Nie,“ zovrela dcérine prsty tak mocne, až sa tá začudovala, kde sa v nej berie taká sila. „Nechcem sa viac trápiť. Ani teba, Aneta. Povedz Inge, že vás ľúbim. Vy dve ste pre mňa...“
„Mami,“ trasúcimi prstami vyťukávala číslo záchranky a so zrakom upretým na matkinu strácajúcu sa tvár, oznámila adresu.
„Je neskoro,“ pousmiala sa Helena. „Vďaka, Aneta, že aspoň ty...“
„Nerozprávaj, prosím, šetri sa,“ zaúpela a bežala pre studený obklad, ktorý Urban odporučil ako prvú pomoc. Mútnymi očami sledovala Helena počínanie dcéry a znovu sa jej pery vykrivili do sileného úsmevu.
„Si dobré dievča. Si... Bože môj, nechaj ma tu ešte chvíľu. Musím ti povedať niečo dôležité o tvojom otcovi. Chcela by som ťa vidieť, ako nevestu, celú v bielom...“
„Uvidíš, mami,“ vzlykla Aneta.
Zrazu bolo v obývačke príliš veľa ľudí. Dvaja v bielych plášťoch odstrčili Anetu od matky, ktorá nereagovala na slová ani na dotyky. Michal sa objavil vo chvíli, keď nakladali Helenu Korestovú do sanitky a jej dcéra si sadala k vodičovi. Nebol čas na reči, naštartoval auto a šiel za nimi.
Urputná snaha viedla lekárov ku krátkym oznamom typu: „Máme ju. Chytila sa.“ Bohužiaľ, ani injekcia priamo do srdca nezabránila smrti štyridsaťosemročnej ženy, zúfalo túžiacej po odpustení staršej dcéry.
V okamihu, kedy zakryli tvár mŕtvej Heleny bielou plachtou, Aneta sa vyvliekla z Michalovho objatia a bez slova išla preč. Našiel ju sedieť na koženkovej stoličke, s privretými očami hľadela pred seba. Neplakala. V takýchto napätých situáciách nezniesla, aby sa jej niekto dotýkal či prihováral, takže Michal sa opatrne posadil vedľa nej. Vedel, čo Aneta cíti a po nekonečných sekundách sa z jej vnútra vydral ťažký vzdych.
„Zabudla som zatvoriť okno,“ riekla tíško zdanlivo nelogicky. „Je zima,“ striasla sa. „Uhynú mi kvety a mama by sa hnevala. Ideš so mnou?“ pozrela na neho očami plnými bolesti i skrytého hnevu. Mlčky kývol hlavou. „Musím ešte niečo vybaviť,“ vstala rozhodne a pobrala sa za lekárom.
Ani nasledujúce hodiny nevyronila Aneta jedinú uvoľňujúcu slzu, ktorou by odplavila obrovský žiaľ, čo zachvátil celú jej krehkú bytosť. Navonok pôsobila silným dojmom, no keby do nej človek len máličko strčil, iste by sa rozsypala na márne kúsky. Preto ju nechal Michal Vágner konať. Zariadila všetko týkajúce sa pohrebu a pre veľmi úzku spoločnosť dala pripraviť v Modranke smútočné pohostenie.
Prítomnosť Dalibora Pruknera prešla mlčaním, nezaujímalo ju, odkiaľ sa dozvedel o smrti Heleny Korestovej. Po spustení truhly do hrobu však rýchlo zmizol. Dindo dal zrejme vedieť Eve a ona informovala Mikiho zamestnávateľa. Miki brázdil vlny Stredozemného mora, samozrejme nemohol prísť, ale nemilú udalosť mu oznámili.
Aneta podvedome vnímala i sústrastný stisk ruky Richarda Modaya, jeho otca a ostatných.
Teplý kúpeľ s bohatou penou otvoril závory zúfalému plaču. Zaseknutý stres sa konečne vylial a v podobe horúcich sĺz nečujne kvapkal do bielučkej peny pod Anetinou bradou. Možno jej slzy zablokovala Ingina nezúčastnená tvár. Celé hodiny bola staršia sestra tak hrozne vzdialená! Akoby nepochovávala vlastnú matku, ale akoby stála nad hrobom cudzieho človeka, ktorého smrť sa jej vôbec netýka. Sestrina bezcitnosť sa Anety bolestivo dotkla. Vskutku neočakávala také chladné správanie a hoci ona sama pri hrobe neplakala, jej ukrutný žiaľ, výrečne vpísaný v mladej tvári, nikoho nenechával na pochybách, čo obľúbená fotografka a kaderníčka momentálne prežíva.
Rodina Emila Vágnera dosiaľ nebrala jeho vzťah k Helene Korestovej príliš vážne. Otcova strhaná tvár, vyjadrujúca velikánsku bolesť nad stratou milovanej ženy ich presvedčila, že Helena mala v jeho živote svoje miesto, ktoré už nezaplní žiadna iná žena. Trocha ho odsudzovali, keď sa po dvoch rokoch od tragickej smrti manželky zoznámil s touto bývalou alkoholičkou, no dnes vedeli, prečo to urobil. Potreboval prežiť a ona bola tým elixírom, ktorý ho postavil na nohy. Pomáhali jeden druhému nielen v abstinovaní, ale našli i spoločný zmysel života a boli spolu šťastní. Prečo tak krátko?

Typické breznianske hmly zahaľovali námestie každý večer, cez deň sa striedalo mrholenie s dažďom. Aneta zametala posledné vlasy, ktoré odstrihla náročnej zákazníčke a uľahčene si odfúkla.
„Zajtra máme nabitý program,“ oznámila Silvia.
(Pokračovanie v budúcom čísle)




Autor (zdroj): Jaroslava Núterová