XXIX.
„A kedy nemáme?“ uškrnula sa.
„Počuj, Aneta,“ pristúpila k nej šéfka, tridsaťročná matka dvoch školopovinných detí. „Nebanuješ za ateliérom? Odtiaľ si určite nechodila taká unavená.“
„No, ak mám byť úprimná, toto je oveľa pestrejšia robota.“
„Pestrejšia?“ vyprskla pobavene.
„Aspoň mám možnosť vyšantiť sa na rôznych hlavách,“ neprestávala sa usmievať Aneta. „Prečo sa pýtaš?“
„Richard sa zaujímal, či by si sa vrátila,“ povedala opatrne Silvia.
„Ale čo,“ pokrútila hlavou a pozrela priamo na mladú ženu.
„Poznám dôvod tvojho odchodu, Aneta. S Richardovou manželkou sme boli veľmi dobré priateľky, rástli sme spolu. Viem o jej poslednom želaní.“
„Bože môj, aj ty?“ vypleštila oči dievčina a nahnevane vstala od uterákov. „Nechcem sa o tom rozprávať. Ber na vedomie, že mám iné plány a Richard Moday do nich nepatrí.“
„Tak rýchlo na teba nezabudne,“ vyhlásila Silvia zamyslene. „Ani Hana nemala šancu uniknúť mu, až sa nakoniec vzdala a myslím, že lepšieho manžela si nemohla priať. Nečakaj do januára, Aneta, zosobášte sa s Michalom čo najskôr, lebo Richard určite niečo vymyslí.“
„Nechápem,“ zamračila sa a znovu začala skladať uteráky. Dnes im vypadla jedna zákazníčka, ale aj tak ešte pol hodiny musia byť k dispozícii.
„Vôbec sa s tým netají. Po pohrebe tvojej matky šiel k Haninmu hrobu a...“
„Silvia, mňa nezaujíma, čo robil na cintoríne,“ prerušila ju netrpezlivo.
„Malo by ťa,“ riekla šéfka nástojčivo. „Varujem ťa, Aneta, nepodceňuj ho. Zabudla si, čo minule vyviedol Michalovi? Chceš, aby vám neustále znepríjemňoval život?“
„Veď Michal povedal, že to bola jeho vina, nie Richardova.“
„Čo iné mal povedať, aby ťa neznepokojoval! Počula som, ako sa mu Richard vyhrážal, že posledné želanie Hany má v úmysle splniť a nikto mu v tom nezabráni.“
„Dočerta!“ Aneta vyskočila zo stoličky, naskladané uteráky v jej lone spadli na zem. „Dva roky po Haninej smrti si ma nevšimol. Vari čakal na to, aby ma mohol takto trápiť? Stokrát som mu povedala, že ho nemilujem. Prečo to nechce pochopiť?“
Jemné cinknutie zvončeka nad dverami oznámilo zákazníka. Aneta sa bleskurýchlo zohla pre uteráky, položila ich na pomocný stolík, lenže nasadiť okamžite veselý výraz sa jej nepodarilo. Štíhla elegantná žena v stredných rokoch vycítila napätú atmosféru a ospravedlňujúco sa usmiala. „Dobrý večer,“ povedala zachrípnutým hlasom.
„Dobrý večer,“ odvetili jednohlasne. Neušiel im jej perfektný účes, bezchybný jesenný kostým svedčil o dobrom vkuse.
„Prišla som za vami, slečna Korestová,“ pozrela na dievča skúmavo, akoby odhadovala, čo je zač.
„Čo potrebujete?“ Aneta zbystrila pozornosť. Je na obzore nejaké finančné prilepšenie?
„Porozprávať sa o vašom otcovi. Môžete ísť so mnou?“
Anete zahučalo v hlave, nohy sa podlomili a klesla na stoličku. „Ja nemám otca,“ precedila skrz zuby.
„Ale máte, moja zlatá,“ kývla žena hlavou blahosklonne, čo Anetu podráždilo.
„Nemám,“ namietla prudko. „Je mi jedno, či som nejakého mala, rozumiete?“
„Bol by rád, keby ste ho navštívili.“
„Nie!“
„Vaša sestra súhlasí.“
„Odkiaľ ste prišli?“ Založila si ruky v bok. „Kto vlastne ste?“
„To je nepodstatné. Inga sedí v aute a vy, ak sa chcete vyhnúť Richardovi, pôjdete radšej so mnou.“
„Tomu mám uveriť?“ pokrútila hlavou.
„Počkám na vás dole, dovidenia.“
Niekoľko okamihov obidve zízali na dvere, za ktorými zmizla nezvyčajná zákazníčka. Aneta i Silvia boli tak prekvapené, že sa nezmohli na žiadny komentár. Mlčky si dokončili prácu, pozamkýnali a v hustej hmle pred Ďumbierom sa šéfka spýtala. „Nebojíš sa ísť sama?“
(Pokračovanie v budúcom čísle)




Autor (zdroj): Jaroslava Núterová