XXX.
„Ty si tiež sama,“ skonštatovala Aneta stiesnene. „Dáko zájdem, ahoj.“
Za Anetiným chrbtom sa nehlučne pohlo auto, iba hmlovky prezradili, že sa pomaly blíži k dievčine. Lenže v tej istej chvíli sa vynorila mužská ruka a zľahka chytila Anetu za plece. „Nezľakni sa,“ počula známy hlas.
„Čo tu strašíš, Richard? Daj mi pokoj!“ Anetina zlostná reakcia sa ho dotkla.
„Neubližujem ti, chcem ťa odprevadiť,“ riekol tíško. „Nemôžeš ísť v takomto počasí sama.“
„Môžem,“ pridala do kroku.
Panebože, čo som komu urobila, že ma takto trestáš, modlila sa v duchu. Keď chcela prejsť cez cestu, Richardova ruka ju strhla späť. „Dávaj pozor, dofrasa,“ povedal s náznakom nervozity. „Skoro si mu vošla pod kolesá. Predsa len pôjdem s tebou.“
„Netreba, mladý muž.“ Spoza volantu vystúpila žena a otvorila zadné dvere. „Odveziem Anetu kam bude chcieť.“ Kým sa Richard Moday spamätal, zostal v hmle sám.
Aneta privrela oči. Ponorila svoje unavené telo do mäkkého pohodlného sedadla a tlmene vzdychla.
„Išla by si aj s čertom, len nie s Richardom, však?“ Prebral ju Ingin posmešný hlas. „Ten chlap má výdrž. Michal bol hlúpy, že zobral vinu za tú haváriu na seba.“ Staršia sestra sa snažila v tme preniknúť k tvári Anety, ktorá rozmýšľala, čo to všetko má znamenať. Od matkinho pohrebu panoval medzi nimi zvláštny chlad a nebyť malého Matúša, ktorého Aneta zbožňuje, sestry by sa asi nenavštevovali. „Mama dobre spravila, že vybrala tie peniaze pred smrťou,“ pokračovala Inga. „Tebe sa zídu a ja ich uložím Matúšovi do banky.“
„Náhrobný kameň za čo kúpime?“ opýtala sa rozladene Aneta.
„To má čas,“ mávla rukou Inga. „Predáme byt, všetky serepetičky v ňom a bude aj na pomník.“
„Ty chceš rozpredať veci po mame?“ Aneta ohúrene vyvalila oči do tmy a ledva zadržala tlejúci hnev.
„Nebuď naivná, sestrička,“ uškrnula sa. „Načo by ti to bolo? Čo by sme s tým robili?“
„A ja? Mňa vyhodíš na ulicu?“
„Ideš sa vydávať,“ pokrčila ľahostajne plecami. „Michal má zariadený dvojizbový byt, tak načo ti budú tie staré rárohy?“
„Je to pamiatka na mamu,“ zamračila sa Aneta, hoci tušila, že Inga od svojho zámeru neustúpi.
„Tsss,“ vyrazila zo seba pohŕdavo Inga. Niekoľko sekúnd sa viezli mlčky, potom sa znovu ozvala. „Nie si zvedavá na otca?“
„Nie,“ odvetila stroho mladšia sestra.
Čosi v jej hlase prinútilo Ingu preglgnúť ďalšie slová. Aneta pociťovala všetky negatívne emócie a vedela, že v nasledujúcich chvíľach bude zlá. Skoro by radšej zniesla Richardovu prítomnosť, ako sestrinu otvorenú aroganciu. Spadla som z blata do kaluže, napadlo jej a nevdojak siahla na kľučku.
„Hádam nechceš vystúpiť za jazdy?“ Inga zbadala rýchly pohyb a dotkla sa Anetinej ruky. „Budeš prekvapená, keď prídeme k otcovi. Strašne sa zmenil, je z neho...“
Aneta sa bez slova pritisla celkom k dverám a mala obrovskú chuť naozaj vyskočiť z idúceho auta. Inga prestala rozprávať, vidiac, že sestra nemá najmenší záujem komunikovať s ňou, však sa poznajú. V aute sa rozhostilo napínavé ticho, ani jedna zo žien ho neprerušila. Anete sa síce zdalo, že idú nejako pridlho, ale zlosť jej nedovolila spýtať sa na cieľ cesty.
Áno, všetci sme sa zmenili, nielen otec, uvažovala rozladene. Kde bol toľké roky? Prečo dal o sebe vedieť až po maminej smrti? Inga hovorí, akoby sa s ním stretla. Kedy a kde? Zrejme pozná i túto elegantnú ženu, inak by nepripustila dnešnú večernú jazdu, veď má malého syna, ktorý ju potrebuje.
Osvietený zvolenský zámok prezradil koniec cesty, pretože rýchlosť vozu sa podstatne znížila. Prepletali sa rôznymi ulicami, kým nezastavili pred veľkou železnou bránou. Žena vystrela ruku s ovládačom cez okienko, brána sa otvorila a ony pokračovali po asfaltke ďalej. Hmla nebola taká hustá ako v Brezne. Aneta videla veľkú záhradu s množstvom stromov. Ostali stáť pri bielom širokom schodisku a Inga sa náhlivo obrátila k sestre. „Aneta, prosím ťa, nebuď k nemu zlá. Sľúb mi...“
(Pokračovanie v budúcom čísle)




Autor (zdroj): Jaroslava Núterová