XXXII.
Tušil som, čo o mne rozprávala a tým ma držala v šachu, vraj budete svedčiť proti mne. Dnes už viem, že klamala, že od môjho odchodu ma pred vami nikdy viac nespomenula. Prečo to urobila? Cítila voči mne až takú nenávisť, že nedopustila, aby som vám pomohol. Rok čo rok som ju chodil prosiť. Bolo to ponižujúce, pretože vždy ma vysmiala, tvrdila, že nič nepotrebujete, máte dostatok všetkého. Chcel som, aby ste išli zo strednej školy na vysokú, že budem vaše štúdiá financovať. Kričala čosi o kupovaní, a bože môj..., moja snaha bola márna, a keď ste obidve začali zarábať, prestal som s návštevami. Potom som náhodou stretol Dášu a ona mi oznámila, že Helena zomrela. Zaviedla ma k jej hrobu a vyrozprávala mi váš život. Nechcem vašej matke ubližovať, ale myslím si, že jej hrdosť v tomto prípade nebola na mieste. Ak na to mala iný dôvod, už sa ho, bohužiaľ nedozvieme.“ Štefan Korest sa odmlčal, akoby chcel poskytnúť mladšej dcére čas na strávenie slov, ktorým možno odmietne uveriť. „Dopustili sme sa s Helenou nenapraviteľnej chyby,“ vzdychol odovzdane. „Ale som si istý, že nás čaká ešte veľa krásnych spoločných chvíľ. Veď máme pred sebou skoro celý život a...“
To už Aneta nevydržala. Pravdu povediac, mozog mala vygumovaný. Nevedela presne ako má zareagovať, no čosi v nej ju zdvihlo z pohodlného kresla a hoci nevedela, čo má povedať či urobiť, nepokoj jej nedovolil dlhšie sedieť. Otec sa s napätím nevdojak tiež postavil, odhodlaný presvedčiť Anetu o pravdivosti príbehu. Minúty sa stávali čoraz ťaživejšími a zdalo sa, že ak teraz niektorý z nich neprehovorí, môžbyť nenájdu spoločnú reč a dlhoročný sen Štefana Koresta sa nenaplní. Nie, nemohol prepásť túto príležitosť, lebo cítil, že ju viac mať nebude. A všetky roky vyjdú navnivoč. Pristúpil k Anete, ktorá hľadela cez okno do tmy a tíško sa spýtal: „Skúsime to spolu?“
Zdvihla k nemu zelenkasté oči zastreté smútkom a neisto pokrčila plecami: „Neviem.“
„Vždy si túžila mať otca,“ ozvala sa Inga.
„Áno,“ kývla hlavou a odvrátila tvár od otca. „Pred pár rokmi, lenže dnes mi nechýba. Keď mama na jar ochorela, často som premýšľala kde si, čo robíš, či vôbec žiješ, že by si mal byť u nej. Vo sne by mi nenapadlo, že si o pár kilometrov ďalej.“
„Nie, Aneta,“ pokrútil hlavou a hrozne zatúžil objať dievčinu. Zrazu na neho pôsobila ako malé bezbranné dieťa, ktoré stratilo to najvzácnejšie v živote. Lásku oboch rodičov. „Vo februári som odcestoval do zahraničia a vrátil som sa v deň Heleninej smrti. Je...“ Hlas mu zlyhal, dvakrát naprázdno prehltol, kým mohol pokračovať. „Je mi to všetko strašne ľúto. Čas sa nedá vrátiť späť.“
„Myslím, že viem, prečo bola mama taká,“ povedala Inga zamyslene. S rukami vo vreckách pokročila k dvojici. „Mala strach, že odídeme k otcovi. Bála sa tvojich peňazí, otec. Ty by si nám splnil každé želanie, ona musela korunu dva aj trikrát v ruke obrátiť, aby sme mohli vyštudovať.“
„Ja som vás od nej nechcel odlákať,“ namietol prudko. „Navrhol som jej, že sa vrátim alebo sa spolu všetci odsťahujeme sem a začneme fungovať ako normálna rodina. Chápte ma. Ona však odmietala akékoľvek riešenie, darmo som jej hovoril, že vás okráda o šťastné detstvo.“
„Stačí!“ skríkla nahnevane Aneta. „Takže mama je vinná a ty si ten, ktorému sa ubližovalo?!“
„Aneta, prosím ťa.“ Štefan Korest spravil krok k dcére, tá rýchlo cúvla. V očiach jej svietilo rozhorčenie spojené s ľútosťou.
„A čo rozvod?“ bola zvedavá Inga. „Aj ten odmietla?“
„Samozrejme,“ povedal netrpezlivo.
„Klameš!“ obvinila ho s plačom Aneta. „Mama sa nemôže brániť, preto ti neverím ani slovo!“
„Ja áno,“ vyhlásila Inga pokojne. „V lete som začula kúsok rozhovoru s Dášou. Nezostáva mi veľa času, vravela mama, ale kým žijem, nedovolím, aby sa dievčatá stretli so Štefanom. Prečo, opýtala sa Dáša. Lebo by mi to nikdy neodpustili, nepochopili by, že som ich chcela vychovať k skromnosti, aby si vážili peniaze, aby sa naučili byť sebestačné a samostatné. Keby sa stretli s otcom, cítila by som sa pokorená, že ja som im nedokázala poskytnúť to čo on. Keď umriem, nech sa samé rozhodnú, mňa to bolieť nebude. Tak,“ pozrela tvrdo na plačúcu sestru. „Teraz poznáš skutočnú pravdu, teraz vieš, aká bola naša mama. Idem k malému,“ adresovala oznam otcovi a odišla.
V týchto chvíľach bol Štefan Korest taký zúfalý, nešťastný, ako v prvých rokoch odchodu od rodiny. Tak veľmi chcel pomôcť svojim krásnym dcéram, no ťažko je pomáhať takto vychovávaným osôbkam. Nebol pri nich, keď ho najviac potrebovali a dnes sú to dve samostatné mladé ženy – jedna z nich má dokonca vlastnú rodinu, druhá sa chystá založiť si ju a on je úplne mimo nich. Nemá šajnu o ich povahových črtách, hoci Dáša mu niečo naznačila, krátko charakterizovala obidve netere. Inga sa stala prístupnejšia, ale čo s Anetou? Čo s týmto anjelským stvorením, ktoré sa práve dozvedelo o matkinej sebeckosti? Nezostávalo mu nič iné, než trpezlivo počkať, kým sa upokojí a vyriekne nad ním svoj ortieľ.
„Chcem ísť domov,“ povedala Aneta akoby sama pre seba. „Neverím tomu, čo ste povedali. Inga bola odjakživa proti mame a ona sa tak snažila. Bože môj!“ Nový príval sĺz jej zalial oči, ani nevidela, kadiaľ kráča. Štefan ju jemne chytil za útle plecia, otočil a privinul k sebe chvejúcu sa štíhlu postavu. „Mama nás ľúbila,“ vzlykla. „Obidve rovnako a Inga k nej bola zlá. Aj keď ochorela, stále jej vyčítala...“
Aneta horko plakala, na otcovej hrudi sa spravil vlhký fľak od horúcich sĺz a on len stál, hladkal dcéru po čiernych vlasoch a sám mal čo robiť, aby sa nerozplakal. Aspoň už pred ním necúva, na nepatrný okamih je útočiskom dievčiny, za ktorú by aj dýchal. Náhle sa vystrela, dlaňami si utrela tvár, zahanbene sa dotkla otcovej košele. „Prepáč.“
„To nič,“ usmial sa. „Je ti lepšie?“
„Mhm,“ nesmelo opätovala úsmev. „Ibaže som unavená, otec. Strašne unavená a naozaj neviem. Asi chvíľu potrvá, kým sa s tým vyrovnám. Prečo mi to Inga ani Dáša nikdy nespomenuli?“
„Vedeli, že na mamu nedáš dopustiť. Chápem tvoj zmätok, Aneta, a ďakujem ti.“
„Za čo?“ vypleštila oči prekvapene.
„Povedala si mi otec,“ riekol s dojatím. „Som šťastný, mám dve najkrajšie a najlepšie dcéry na svete.“

(Pokračovanie v budúcom čísle)




Autor (zdroj): Jaroslava Núterová