Tvrdenie mojej mamy, že som sa narodil a vyrástol vo fabrike, sa mi s pribúdaním rokov zdá aj pravdivé. Moje rodisko bolo na začiatku Dolného planiera, kde len štátna cesta oddeľovala našu ulicu od fabriky. Vtedajšie železiarne boli oplotené len čiastočne, väčšinou plot nahrádzali prirodzené svahy či kamenné múry so zábradlím. Z našej ulice bol veľmi dobrý výhľad na severnú časť fabriky. Ako malý chlapec som často sedával na zábradlí a pozoroval, čo sa tam deje. Ak pršalo, presťahoval som sa k oknu do izby, odkiaľ bol tiež podobný výhľad. Často si ku mne prisadol otecko a ja som mu kládol otázky, prečo a načo to tam robia.
Rajón oceliarne sa začínal tam, kde bol vodný kanál pre elektráreň prekrytý a končil pri elektrárni. Nachádzalo sa tam aj šrotové pole a koľajište. Bol tam neustály ruch, všetko sa robilo ručne. Najprv vykladali oceľový šrot z vagónov na skládku, potom nakladali spolu s prísadami do úzkorozchodných vagónikov pre vsádzku do pecí. Vagóniky rozvážali úzkorozchodné lokomotívy. Mašinky boli vykurované uhlím a dymili. Utkvel mi v pamäti ich piskot, ktorým avizovali posunovačom, dbajúcim na poriadok na koľajišti, aby boli opatrní.
Vráta sadziarne boli často roztvorené a tak som denne mohol sledovať aj dianie pri peciach. Najlepší bol výhľad k trojke peci. Hoci mi otecko často rozprával o výrobe ocele, to čo som videl na vlastné oči, bolo najskutočnejšie.
Mašinka priviezla vsádzku na váhu a následne zosunula vagóniky pred pec, kde šla vsádzka v poradí – vysokopecná liatina, kovový šrot a prísady. Každá pec mala vlastnú osádku, pozostávajúcu z predáka – taviča, sadzačov a otvárača sádzacích dverí. Len čo predák prevzal vážny lístok a pec bola pripravená, dali sa do práce. Sádzači nakladali ručne liatinu a oceľový šrot na železnú sádzaciu lopatu a postupne ju zasúvali na dno pece. Na každej peci bolo dvoje sádzacích dverí, ktoré podľa potreby otváral a zatváral pomocník. Pomocníkmi boli spravidla dvanásť – štrnásťroční chlapci, prípadne učni oceliari. Aj ich práca bola veľmi zodpovedná, pretože oni regulovali únik tepla.
Širokými lopatami postupne oceliari prihadzovali do pece prísady a modrým sklíčkom sledovali postup tavby. Vysoká teplota v peci bola docielená generátorovým plynom. Tavič podľa dosiahnutého stupňa dával pokyn na uskutočnenie skúšky kvality. Sádzač nabral do železnej varechy kúsok tavby a vyklopil ju na plech. Pomocník ho zobral do klieští a s odliatkom bežal ku kováčovi. Kováč vykoval tzv. lomovú skúšku, na základe ktorej tavič posúdil, aké prísady treba do tavby pridať k docieleniu požadovanej kvality. Pamätám sa, že otec mi tento proces približoval porovnávaním k dochucovaniu jedla. A takto to prebiehalo na všetkých štyroch peciach, na jednotku som nedovidel, pretože bola umiestnená v inej hale.
Komínov bolo trinásť. Často som ich počítal. Najviac dymu šlo od tých pri oceliarskych peciach. Z Hornej Lehoty a z Valaskej na voloch či na kravách dovážali do fabriky vápenec potrebný k vsádzke a skladovali ho pred našim domom.
Pozorovať život oceliarne bolo veľmi zaujímavé, niekedy však aj neradostné. Stalo sa, že sa prepadla klenba pece a vypukol požiar alebo sa časť šrotového poľa prepadla do vodného kanála. Ruch vo fabrike mi od soboty popoludnia do pondelka rána, kedy sa život vo fabrike zastavil, veľmi chýbal. Už vtedy mi fabrika pomaly prirastala k srdcu a to som ešte netušil, že raz budem jej súčasťou.

Pohľad do oceliarne v 50 – rokoch 20. storočia.
Foto: archív