Pokračovanie z minulého čísla

Keď som mal sedem rokov, túžil som spoznať prácu môjho otca v telefónnej ústredni. Toto miesto mu pridelili ako invalidovi po úraze. V jedno letné ráno ma milo prekvapil. Zobudil ma a oznámil, že mi vybavil povolenie navštíviť jeho pracovisko a môžeme vojsť aj do valcovne. Veľmi som sa potešil a v momente som vyskočil z postele.
Na vrátnici som si vypočul množstvo upozornení a príkazov, vyplývalo z nich, že sa nemám vzďaľovať od otca a musím sa slušne správať. Do budovy v ktorej sa nachádzala telefónna ústredňa nebolo od vrátnice ďaleko. Vyzeralo to ako taký rodinný dom. Bola to budova čerpacej stanice chladiacej vody čerpanej z Hrona. Vo dverách ma vítal ujo Zelenčík a povzbudil ma, aby som sa nebál. Čerpadlá síce robia veľký hluk, ale to nie je nebezpečné. Mal som veru aj strach, no v miestnostiach telefónnej ústredne už hluk nebolo počuť. Privítal ma ujo Črep a vysvetlil mi, čo sa na tomto pracovisku robí. Na tabuli bolo umiestnených stoštyridsať klapiek, toľko telefónov sa nachádzalo v tom čase vo fabrike. Každá klapka bola očíslovaná a aj každý telefón mal svoje číslo. Dolu na tabuli boli umiestnené spojovacie kolíky. Zbadal som, že sa zdvihla klapka s číslom dvadsať. Pochopil som, že to znamenalo, že ten čo má telefón s číslom dvadsať chce telefonovať. Ujo mi prikázal zasunúť kolík pod číslo dvadsať a hovorca oznámil, že chce telefonovať s číslom stoštyri. Zasunul som kolík pod sto štvorku a hovor mohol začať. Po dokončení sa klapky sklopili späť. „Takto spájame telefonáty“, povedal ujo Črep. Práca to nie je ťažká, ale veľmi zodpovedná. Vo dne i v noci je telefonátov veru dosť,“ povedal. Bol som veľmi rád, že som sa dostal na pracoviska svojho otca a to som vôbec netušil, že ešte ma čaká jedno prekvapenie.
Vstúpili sme do valcovne. Otec našiel také miesto, odkiaľ bolo vidieť na odlievacie pole oceliarne, ale aj na valcovacie trate. Mali sme šťastie. Práve začal odpich na peci č. 3.Na tekutú oceľ bol pripravený liaci kotol a buleri na trosku. Z pece do kotla bol pripravený liaci žľab. Skúsený peciar vypúšťal oceľ z pece do liaceho žľabu. Mal na sebe koženú zásteru a mal na hlave veľký klobúk. Šťangou prerážal otvor v odpichu pece. Keď oceľ začala tiecť cez žľabv do kotla, len sa tak iskrilo. Po vypustení tavby žeriav nahol kotol a zlial trosku do bulera. Žeriavom následne preniesol kotol do priestoru liatia, kde prebiehal ďalší proces, odlievanie ocele do kokíl. Na liacich platniach boli postavené kokily podľa potreby veľkosti zliatkov pre plechotrať, pre strednú, jemnú trať či pre rúrovňu.
Kanálikmi zo šamotových tehál sa oceľ roztekala do kokíl, až do vyprázdnenia kotla. To som si všimol veľkú zručnosť a súdržnosť odlievačov so žeriavnikmi. Po vychladnutí vyberali žeriavom zliatky z kokíl a prevzali si ich valciari na ďalšie spracovanie.
„A teraz pozeraj“, hovoril otec. „Od liaceho poľa až sem to sú haly valcovne. V každej hale sú pomocníkmi žeriavy. V prvej, pri liacom poli, stoja jednotlivé pece pre príslušné valcovacie trate. Tu sa ohrievajú cágle a ingoty na valcovanie. Pece boli vykurované uhlím a preto často dymili. Prvá trať, to je jemná. Preto ju tak volajú, lebo tu valcujú najmenšie profily rôznych tvarov, ako uholníky, pásové železo, najmä pre zámočnícke práce... Len si všimni ako valciar musí uchytiť horúce železo do klieští a vložiť do ďalšej valcovacej stolice. Robí to niekoľkokrát, až docieli potrebný profil. Hneď vedľa je ďalšia trať, nazývaná hrubá trať. Tu prevalcúvajú bramy a cágle na tenší profil, ako vstupný materiál pre prvú, jemnú trať. Valciari tam zasúvajú ohriaty valcovací cágel do valcov na vozíku. Práca je to veľmi ťažká a robí sa pri veľkej teplote, ktorú spôsobuje žeravý zliatok.
Pred nami je valcovacia trať na výrobu plechov - plechotrať. Tu valcujú plechy od päť do štyridsať milimetrov hrúbky a šírky od dva do dva a pol metra. Vidíš ako je to veľké zariadenie? A tí valciari ho musia ovládať, aby s hrubými valcami vyvalcovali plech podľa požadovaných rozmerov.“ Moju pozornosť upútal veľký ciferník nad valcami. „To nie sú normálne hodiny“, konštatoval otec. Ukazuje na akú hrúbku budú valce plech valcovať. „Kto to určuje, opýtal som sa. „ Vidíš tam toho uja? Má koleso, s ktorým usmerňuje smer pohybu plechu na trati. Druhý ujo, tam na kraji, kontroluje pomocou šablóny či plech po prechode valcami má stanovenú hrúbku a šírku. Zbadal som ďalšieho človeka, ktorý zametal plech prútenou metlou a upútalo to moju pozornosť. Otec mi aj to vysvetlil tak, aby som to pochopil: “valce sú chladené vodou, ktorá steká na plech. Na plechu sa tak tvoria šupiny- okuje alebo, ako ich valciari volajú – zingra. Nesmú sa zavalcovať do plechu lebo by sa znížila jeho povrchová kvalita. Preto ich musia metlou zmiesť. Prešli sme ďalej. Vyvalcovaný plech postupoval po valčekoch k rovnačkám a nožniciam, kde pracovala ďalšia skupina.
To sme už prichádzali k strednej trati, kde sa valcovali koľajnice, veľké uholníky a perová oceľ pre pružiny na vagóny.
Neobišli sme ani novú modernú trať nazývanú nová jemná. Tam sa valcovala betonárska oceľ – tzv. rundajs rôznych hrúbok. Keď som zbadal, ako z valcov vybehol dlhý rozžeravený pás ocele, mal som aj strach. A to ešte valciar ho musel na začiatku uchytiť do klieští a vsunúť do vedľajšej stolice.